Dobrý deň pán Kevický,

posielam Vám zaujímavosť na uverejnenie na web stránku CSG.
V obecnej knižnici som našla knižku Slovenské črpáky od autorky Marty Komorovskej, rok vydania 1980. Sú tam veľmi pekné vyobrazenia rôznych motívov slovenských črpákov z rôznych oblastí Slovenska. Na strane 108 je vyobrazenie črpáka – detail, stredoslovenský typ z Hornej Mičinej. Sediaci a hrajúci gajdoš, pes pri ňom sedí. Možno výrobca tohto črpáka bol len inšpirovaný vytvoriť niečo nové a pekné čo videl a počul, no možno stojí aj za zmienku vyzistiť, či aj obec Horná Mičiná patrí do lokality gajdošskej tradície a kultúry, ktorú mapuje Cech slovenských gajdošov.
Vopred ďakujem.
Prajem pekný deň.
Tatiana Tóthová
Crpak s gajdosom
Kniha crpaky
 Vážená pani Tóthová,
veľmi pekne Vám ďakujem za príspevok ako aj za námet.
S pozdravom Kevický.

Stretnutie koledníkov.

Gajdošskí trogári.

12.1. sme odštartovali na dlhú cestu. Cestu takú dlhú až do susedného Poľska na medzinárodný gajdošský festival v Polajeve a v Poznani. Dorazili sme v piatok ráno okolo desiatej hodiny. Už pri vystúpení z auta na nás zapôsobila pohostinnosť domácich. Milí a usmievaví ľudia. Po krátkej pauze sme sa išli vybaliť a trochu si odpočinúť. V piatok sme nemali na pláne vlastne nič len zábavu a príjemné chvýle s našimi ubytujúcimi. Vybrali sme sa do pekla (tak volali miestnosť v dome). Tri krát sme sa vybozkávali a keďže u nás nie je zavedený tento zvyk, mali sme s tým trošku problém.

Keď v piatok sme nemali na pláne žiadne vystúpenie, v sobotu sme to nemohli povedať.

polajevo2017

O 8:00 pre nás prišiel Piotrik, nasadli sme do auta (samochodu) a vybrali sme sa na cestu do Poznane. Tam nás už čakal Janusz Jaskulski a dal nám presné inštrukcie na víkend. S gajdovaním sme začali v kostole, ktorý by som charakterizovala ako chrám s najväčším betlehemom. Ľudia prichádzali a počúvali. Stretli sme sa rôzne kultúry a bolo vidieť ako sa naše hry navzájom podobajú ale aj odlišujú.

Po tomto vystúpení sme sa pobrali do miestnej nemocnice s onkologickým oddelením. Tam sme zahrali a zaspievali, no najväčšie zadosťučinenie bolo keď sme pacientom vyčarili na tvári úsmev a ďalším pacientom roztancovali nohy. Bolo to krásne ale zároveň bolestivé. Potom nasledoval obed a následne cesta do Polajeva. Nasledovala krátka prestávka a potom omša v chráme.

Večer nastala veľká zábava všetci sme si zahrali a zaspievali. Naučili sme sa tance, ktoré sú typické pre rôzne krajiny.

Nedeľa bola zakončená slávnostnou svätou omšou a večerným galaprogramom.

A aby sme neboli len taký vážny, učili sme poliakov po slovensky. Čo myslíte išlo im to? Piotrika sme naučili tri nové slovíčka a to raňajky, vodičák a batožinový priestor. No poviem vám, že srandy sme zažili kopec.

Odchádzali sme okolo šiestej hodiny v pondelok ráno a poviem vám, tak skvelých ľudí len tak nestretnete.

A hlavne ďakujeme za pozvanie Januszovi Jaskulskému. A tak isto ďakujeme aj Izabele a Ziemovitovi Surmelovým za pohostinnosť.

 

polajevo2017 1

Miriam Ďatková.

Chorvátsko Zagreb-Mihovljan

Všetko to začalo v piatok ráno, keď sme naskočili do majstrovho auta. Pripútali sme si pásy a držali sme si klobúky aby nám ich neodfúklo. Zo Slovenska sme vyrazili okolo 8:00 hodiny všetci sme mali pripravené občianske preukazy a podaktorí aj pasy keďže sme cestovali do Chorvátska na medzinárodný festival. Po prekročení Maďarsko-Chorvátskych hraníc si z nás auto, ktorým sme cestovali vystrelilo. A tak naši zdatní chlapci vyskočili z auta a hybaj tlačiť. Nakoniec všetko dobre dopadlo a docestovali sme živí a zdraví. Cestovali sme v zoskupení ako cechmajster Ľubomír Tatarka za volantom, na mieste spolujazdca sedel vynikajúci pedagóg a škótsky gajdoš Lindsay Davidson a my Gajdošskí trogári.

1

Zoskupenie v tvare:

Ľubomír Tatarka – šofér, gajdoš
Lindsay Davidson – šoférova podpora na sedadle spolujazdca, gajdoš
Mário Pavel – gajdoš, vedúci hudby Gajdošských trogárov
Filip Chňapek – gajdoš
Michaela Pavelová – gajdoška, vedúca Gajdošských trogárov
Miriam Ďatková – gajdoška
Monika Pavelová – dozor a hlavná podpora

Po príchode do hlavného mesta Zahreb sme sa nechali unášať krásou, históriou a kultúrou, ktorou toto prekrásne mesto dýchalo. Architektúra mesta bola famózna a všetci sme sa nechali unášať noblesou tohto krásneho mesta. Prechádzali sme sa po tomto historickom meste a pripadali sme si ako čínski turisti v Bratislave ale stálo to naozaj za tú 6 a pol hodinovú cestu zo Slovenska.

2 3
Prešli sme si veľkú časť mesta. A tu je pár fotografií.

Keď sme si prešli časťou centra mesta, tak ďalšou povinnosťou bolo ubytovanie a aspoň menšia pauza.
Bývali sme v peknom hoteli na pešej zóne, takže sme boli celkom v centre diania a po chvíli sme sa premiestnili do priestorov večerného programu.
Prezliekli sme sa a očakávali sme 21:00 pretože vtedy sa začal program v ktorom sme účinkovali.

 

4 5
                                                   Lindsay Davidson

Atmosféra bola neskutočná a ďalšia z úsmevných vecí ktorá sa nám stala bola, že sme stretli ešte jedného člena našej skupiny, ktorý bol tiež v tom istom čase na tom istom mieste ako sme boli my, tak sa pripojil k nám. Keďže to bol medzinárodný festival všetci sme sledovali iných účinkujúcich
a snažili sme sa pochopiť ich kultúru. Po programe v nás doznievali emócie z programu a vlastne z celého mesta. Vrátili sme sa do hotelu a ľahli sme si do postelí unavení no zároveň nadšení z celého dňa.

6

 

7

V sobotu ráno sme sa zobudili a mali sme voľno do nejakej 14 hodiny. Počas voľna sme sa poprechádzali po iných miestach v Zahrebe,ako napríklad katedrálu, hrad, zažili sme výmenu stráží, boli sme sa pozrieť aj na miestnom trhu a hlavne sme sa kochali budovami v centre mesta, ktoré sme deň predtým nestihli  a išli sme si zbaliť veci na ďalšiu cestu do Mihovljan, konal sa tu ďalší festival kde sme účinkovali. Tak isto ako v Zahrebe, atmosféra bola neskutočná. Možno aj vďaka tomu že pred pár rokmi táto krajina vyzerala úplne inak. Po vojne sa ale rýchlo vzmohla a my sme si mohli vychutnať túto parádu v krásnom prostredí. Spoznali sme nových ľudí a ich kultúru. Mário si zahral so skupinou zo Senegalu, ktorí boli naozaj famózni. To znamená, že nezáleží na farbe pleti ani na náboženstve stále sme takí istý ľudia.

8

Za toto všetko a hlavne za pozvanie vďačíme chorvátskemu gajdošovi Stjepan Večković, vďaka ktorému sme videli kus sveta.

 

 

 

 

 

 

 

9

10

Naše vystúpenie si môžete pozrieť ( TU ).

Dobrý prázdninový večer vážený priaznivci.

       Chcel by som sa s Vami podeliť s pocitmi a poznatkami s podujatí, ktoré pripravili naši organizátori folklórnych festivalov a obecných aj metských podujatí.
                         Na úvod by som chcel pripomenúť, že som sa hneď na začiatok nezúčastnil FF Myjava, lebo som bol s mladými gajdošmi Adrianom Matisom a Matúšom Kovárom v Paríži a v Gien, kde sme hrali a spievali v dosť sledovaných podujatiach, ktoré navštívili práve ľudia s diplomatických kruhov a myslím si, že po odvedenej práci s chuťov sme sa chytili do hrania.  Pozval ma vedúci pomaly 65 ročného súboru Nádeje, aby sme v ich kruhu pohrali a tak sme vycestovali aj do Gien, kde sa zahralo pri zástave a v sprievode do parku.
                           Po šťastnom príchode domov som sa zameral na prípravu programov na Heľpe, kde som vystupoval podľa želaní režiséra v piatkovom aj nedeľnom galáči. Záleží mi na Heľpe, lebo tam sú veliké väzby na starých gajdošov s tejto oblasti. Chcel by som mimochodom presvedčiť organizátorov, aby sa urobili výstavky Jozefovi Šťavinovi, Gombiarovi aj bratom Kemkovcom, ktorí nám posunuli tradíciu gájd v Heľpe a vďaka Karolovi Plockovi si dnes môžeme vypočuť hru aj krásnu tvár starýho Gombiara…..!  Dúfam sa mi podarí zvidieľniť aj tu týchto prostých, ale šikovných ľudí, aby pokračovatelia aj šíritelia tradičnej kultúry, vedeli na čo môžu byť právom hrdí….! Posledné roky, ale  tvorcovia programov častejšie dávajú do pozornosti gajdy väčšinov prostredníctvom mňa a ja pevne verím, že si otvoria viac oči a zaspolupracujú aj s ostatnými, mnou ponúknutými gajdošmi. Nech sa Horehronský chlapi držia svojej hrdoby aj naďalej. Všetky ich piesne sa daju na gajdach zahrať a to všetko vraví samo za seba.
                   Ďaľším a veľmi dôležitým víkendom zase bol prichádzajúci po týždni festival Východná, kde sa už tradične dramaturgovia snažia vsunúť aj gajdošské čísla.  Boli sme vlastne v každom programe a vzhľadom k prijatiu gajdošskej kultúry do Unesco vytvorili priestor na program k tejto téme, ktorého som sa ujal sám a pozval som si k tejto štyridsať päť minútovej prechádzke gajdošským Slovenskom tých ľudí-gajdošov, ktorí prezentujú gajdy dlhé roky, ale aj trebárs Jara Chalúpku, ktorý sa snaží v turci spropagovať gajdy a zaradil sa k Ľubovi Páričkovi dlhé roky jedinému turčianskému výrobcovi aj hráčovi. Ospravedlňujem sa oblasti hontianskej, ktorú som len spomenul, že som skrz zaneprázdnenosť Andreja Babiara a pridelený čas nemohol živo odprezentovať tento kraj, ktorí by si to istotne zaslúžil. Tesne pred našim vystúpením mal o gajdach prednášku v humne Bernard Garaj, ktorý povedal množstvu divákov ozaj obšírne čo bolo potrebné povedať a preto mu za ochotu veľká vďaka.  V záverečnom galakoncerte som dostal ešte krátky priestor a teší ma reakcia divákov aj hojná učast na programe , na malej scéne.  Vzhľadom k tomu, že som program moderoval, tak som sediac za stolíkom pozoroval zaujatosť divákov a veru som mal s toho velikú radosť, že som nevidel odísť ani jedného človeka, ani jednu skupinku. Účinkovali tu Trogári s Veľkého Zálužia, Adrian Matis so skupinou Beskyd s Oravskej polhory, spomínaný Jaro Chalúpka s Belej- Dulíc, Tomáš Blažek, pán Majster Pavol Kužma a Fašangovníci s Veľkej Lehoty. Program som zostavil hral a moderoval.  Je na hodnotiteľoch a na Vás, aby ste sa  kriticky vyjadrili na jeho kvalitu…! Myslím si, že môj prehľad a skúsenosti boli dostačujúce na prípravu. Chcel by som sa aj teraz všetkým poďakovať za svedomitú prípravu, skoré nástupy na skúšky a pútavé vystúpenie. Východná si proste v roku 2016 gajdy uctila aj so všetkým čo k tomu patrí. Ďakujeme.
Naposledy som spomínal na pre gajdy veľmi vydarený festival tak sa môžem s vďakou poberať na ďaľší festival s celoslovenskou pôsobnosťou a cvengom, do Detvy. Skôr by som ale rád pripomenul aj Bačovské dni v tom istom termíne kde ako viem tak Oravský gajdoši boli a spoľahlivý a znalý problému, riaditeľ Miro Žabenský nikdy nezabudne do programu zaradiť po jednom dvoch aj viac gajdošov a sem tam sa mihne aj nová tvár medzi nimi. Toto nenápadné stretnutie v tieni Detvy dokazuje svoju životaschopnosť a nám slúži k prezentácii nadštandartne. Na Bačovských dňoch hrali  Drahoš Daloš, všadeprítomný Adrian Matis a Gurňanky pod vedením Betky Čadeckej.
                         Teraz sa už môžem venovať programom na možno najobľúbenejšom festivale v Detve. Cestou na tento pre mňa najočakávanejší stret obdivovateľov ľudovej tvorby som premýšľal sediac pred horárňou Pod Bátovou v Hrochotskej doline ako sa Detva vysporiada so skutočnosťou hrdinského činu, prijatia Gajdošských tradícií do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva už len preto že po odchode staršej generácii pripravovateľov programov som dákosi postrehol akýsi nezáujem a hlavne nevädomosť podpoľancov , že tento nástroj bytostne patrí do každej dediny pod horu Poľanu a tak sa pasujem s presviedčaním pospolitého ľudu aj kultúrnych pracovníkov o prítomnosti tohoto fenoménu. Vedel som že v piatok v programe gajdy budú lebo som do večerného programu bol pozvaný ja aj s Mišom Machavom a to ma potešilo že obrazy gajdujúceho pastiera a gajdoša, hrajúceho pod nohy tancujúcim, tvorca programu Roman Malatinec nezabudol zaradiť. V skrátke sa vyjadrím že v sobotu gajdy nezapasovali do žiadneho programu a večerný program venovaný Fujare a hrdelného sardínskeho spevu v UNESCO mi pripadal , zastaraný, lebo obidve veličiny boli pri všetkej úcte prijaté už v roku 2005. Žiaľ, o gajdach a gajdošskej kultúre, prijatých myslím si s obrovským nasadením a diplomatickými cestami, vzhľadom na to že sú v rôznych podobách úplne na celom svete nepadlo ani slovko a to boli vtedy po prijatí necelých sedem mesiacov. Nechcem vyčítať kamarátom tvorcom že tak neurobili ale stále neviem aký dôvod bol nespomenúť tento fakt lebo podľa môjho súkromného prieskumu
nevedia o tomto detvani nič. A to ma ozaj srdí. Chcem čisto a s pokorou upozorniť vždy na to že tento nástroj nesporne do strání a dedín podpoľania patrí a treba sa mu venovať prinajmenšom tak ako fujaristom. Aj píšťalkári mi dáko vykapali s priestoru a len kedy tedy počuť píšťalku s placu a to je základ všetkého pastierskeho nástrojového arzenálu.
             V nedeľu nás na scéne zachraňoval víťaz okresného aj krajského kola v Nitrianskom kraji, gajdoško Filip Chňapek na jeho vek dobrým výkonom a aj s hromovým potleskom. Aj som sa s touto skutočnosťou zdôveril vplyvným  ľuďom
o ktorých viem že sa neurazia a že sa dosiahne méta, kedy sa aktuálne veci dozvedia zo scén ľudia v hľadisku lebo ako viem , mali by sme aj v programoch informovať a pôsobiť osvetovo. Môj festival, ktorého som nevymeškal ani jeden ročník sa dakedy hemžil starými gajdošmi ktorých si Leng, Mačák, Štesko, Dúžek, Kovačovič, Danihel a dnes hlavne Milka Sekerešová a Roman Malatinec pozývali na programi a potom hrali obetavo po zákulisí / teraz sa to volá ináč/, po festivalových zákutiach a vždy vytvárali atmosferu, svojim zjavom aj hrou prinajmenšom pozoruhodnú. Toľko k mojim poznatkom s Detvy festivalu festivalov!!
             Teraz by sa patrilo zajsť do Korytárok, o týždeň neskôr a k tomuto fujarovému stretnutiu len toľko , že aj tam organizačne zaradil Roman Malatinec gajdošov s Banskej Štiavnici, Miša Machavu a viac som pre povinnosti nevidel,. Pan boh zaplac!
              Koncom júla, 30.7. som sa zúčastnil krástneho programu, tzpicky Gruskovského kde Vilo nenechal ako nikdy nič na náhodu a jeho až neuveriteľné skúsenosti a osobné poznania tých ľudí no, až mi mráz chodil po chrbte keď pred mojim vstupom vymenoval všetkých vtedy žijúcich gajdošov a o každom v skratke a zrozumiteľne povedal jeho povahové črty a spôsob ako žil a čím sa živil!!!   Krása a poklona pred týmto človekom.
              Prvý augustový víkend sme boli na Podroháčskych slávnostiach. Bol so mnou Jožko Kostúr, Martin Tesák a moji žiaci Matúš Kubina a Andrej Predajňanský ktorí hrali všade možne v skanzene a slušne sa odprezentovali v tomto oravskom regione. Škoda že dážď sa postaral o malú návštevu ale nakoniec kulturák pukal vo švíkoch….
                V tom istom čase sa poriadalo na Gemeri Koliesko v Kokave nad Rimavicou a tam som dorazil až v hlbokej noci a tak neviem kto tam podporil podujatie gajdovaním. Dlhodobo viem že sa tam vždy dával dôraz na gajdy lebo je to oblasť ktorá si vždy zaslúžila pozornosť aj čo sa gajd týka. Ak sa dá, vždy im pomôžem obsadiť programi aj našimi muzikantami,. Máme ich dosť a treba im dať priestor aby sa práve naostro osekávali a zabúdali na trémy a podobné neduhy.
                V pondelok 8. 8. som cestoval s Lukášom Lackom,  Adrianom Matisom, Matúšom Kovárom  do Glasgow na PIPING LIVE, asi najväčší festival trvajúci dva týždne a je neskromne poviem famózne organizovaný. Všetko tam klapalo na minúty presne a všetko okolo čo nás zaujímalo sme všetci videli prvý krát v živote. PIPING CENTRE bol dáky starý kostol nakomplet zreštaurovaný na koncertnú sálu, obchod s potrebami pre gajdošov od nových nástrojov cez piskory až po prepravné kabely na nástroje, za shopom bolo mini múzeum kde bolo zrozumiteľne vysvetlené všetko k histórii škótskych gajd a na každom kroku bolo cítiť hrdosť miestnych ľudí na škótsku príslušnosť a samozrejme gajdy.  V katakombách kostola boli osem skúšovní všetkých kapiel, ktoré majú na prenájom týchto kajút so slušnou akustikov a ohromným odhlučnením. zavreli sa dvere a bolo tichúčko, len čo dakto vychádzal v chodba sa nedalo vydržať od toľkých decibelov. Aby bol areál kompletný tak akási fara, poschodová budova sa zmenila na hotel a vkusnú reštauráciu s kuchyňov. odohrali sme sólovo aj spoločne , sťaby spojené huky štyri polhodinové bloky a videl som na ľudoch skutočné rozčarovanie a veľký záujem o naše nástroje. Našli sa gajdoši ktorým by aj deň bol málo kým by vyčerpali všetky otázky ohľadom našich nástrojov. Chodil som hrdo, len ma mrzí že moji spolupútnici ani jeden nedokázal do týchto dní podeliť sa s Vami o svoje poznatky a svoje zážitky, ktorých boli každý deň hromady.  Veď je to asi tak trochu slušnosť informovať nezainteresovaných o tomto festivale,. Verím že už nebudú zabúdať pozývať na tento festival slovenských gajdošov lebo podľa môjho názoru sme ich o kvalite dostatočne presvedčili. V prípade že sa rozhodnú pozvať nás aj na budúce, chcel by som dať prednosť veľkozálužianskym „TROGÁROM“. Zaslúžili by si to aj pre disciplinovanosť a kvalitu prejavu aj v minulotýždňovom zájazde do Zágrebu a Mihovľanu o ktorom Vás bude podrobne informovať moja pomocníčka a budúca kronikárka Mirka Ďatková ktorej isto rada pomôže aj Miška Pavelová!
                 Tak a ostáva nám pripomenúť si že v predposlednom týždni augusta sa ako už po druhé desaťročie stretávajú milovníci tanca, hudby a spevu v hontianskom chotári, v Hrušove.  Ja som pravidelným návštevníkom tohto sviatku ale toho roku som uprednostnil s pochopiteľných dôvodov gajdošský festival v Strakoniciach takže som nebol svedkom práce tej skupiny, ktorá sa podujala odprezentovať gajdy a neviem či aj cech v Hrušove. Nikto mne ani na stránkach cechu žiadnu správu nepodal a to ma veľmi mrzí. Neviem vlastne nič nové ani staré čo sa v tomto priestore udialo,.!

                  Moje povinnosti ma nasmerovali do Strakoníc na medzinárodný festival ktorý sa konečne začal hemžiť slovenskými gajdošmi a výrobcami. Pre pribúdajúce roky sa ho prvý raz nezúčastnil majster Tibor Koblíček a tak vlastne bol zasuplovaný mnou a Jurajom Dufekom. Myslím si že ľudia tam si začínajú zvykať na kvalitu prichádzajúcu od nás a vďaka práve Jurovi bola aj výstava historických nástrojov Mílu Vaváčka s polovice obsadená práve jeho nástrojmi a to je proste reklama ako remeň!!!!   Takto je to skutočne vynikajúca reprezentácia v čase prijatia našej kultúry gajdošskej do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. Veľa sa tam o tejto skutočnosti nehovorilo aj keď priatelia v Čechách dobre vedeli o tejto skutočnosti. Akoby boli zaskočený touto skutočnosťou lebo ja som mal zo sebou aj originál certifikátu ktorý mali možnosť prezrieť si mnoho ľudí zaujímajúcich sa o gajdy. Dobrú službu nám v tomto smere urobil aj Miloslav Vaváček a na prednáške aj samotný Juraj Dufek. Ďakujem za seba a veľmi si prácu túto vážim.
                    Ďalším svetlým bodom bolo vystúpenie Spojených hukov Slovenska. Táto zostava, pravidelne sa obmieňajúca a rozrastajúca sa pozvolna sa zapísala na svojich predstaveniach znamenite a medzi odborníkmi si začína robiť post vážnosti svojim aranžmánom aj dobrej hudobnej kvalite.  Myslím si že by nezaškodilo teraz sa častejšie stretávať , hrať, cvičiť a nezaspať na vavrínoch,. Všetko sa dá keď sa chce a verím v rast aj napriek častejšej absencii lídra zoskupenia Jura Dufeka,. Myslím si že Lukáš Lacko by mohol popri výuke hry v BL mohol po diskusiách s Jurajom pokračovať v príprave nových čísel do arzenálu Spojených hukov. teší ma že po mojích akciách v Čechách neraz počujem chválu ale aj otázky na činnosť SHS. teší ma že po očku naši západný susedia sledujú naše smerovanie a tak si myslím že je to aj tak trochu zaväzujúce….!  Škoda by bola prispať a nepracovať na rozvíjaní začatého diela.
                     Po folklornom lete sa udiali množstvá akcií ktoré si pripravovali obce a mestá po celom Slovensku a mne len smutno bolo, že som sa prvý krát nezúčastnil septembrovej GAJDOVAČKY, lebo mi termínovo nezapasoval tento víkend. takže neviem okomentovať dianie a zase sa nikto nenašiel čo by článkom pripomenul dianie v Oravskej Polhore,. Škoda, je to priam naša povinnosť ako členov Cechu slovenských gajdošov aby sa dakto podujal zhodnotiť a informovať čo sa nového udialo na tomto výborne pripravovanom podujatí,.
                     Ja som v tomto čase zúčastnil sa RADVANSKÉHO JARMOKU v Banskej Bystrici, mojom rodisku a podarilo sa mi po sedemnástych rokoch opäť postaviť sa na námestie a vysvetliť bystričanom, hosťom aj jarmočníkom že gajdy vždy boli a od tohoto ročníku aj budú naďalej súčasťou jarmoku lebo je to veľmi dôležitý medzník, kedy sa tomuto nástroju venovala u nás taká pozornosť. Odovzdal  som primátorovi gajdy pred plným námestím a to tiež naštartovalo spoluprácu mnou ignorovanú dlhé roky. prisľúbil som že budem v tejto ceste pokračovať aj so svojimi žiakmi a všetkými priateľmi čo sa o prípravu zaujímajú. teší ma koľko záujemcov sa zastavilo pri roztočenej tokárni a zaujímali sa o detaily výroby,. To je presne to čo si myslím, že by pomohlo riešiť problém nezáujmu mládeže a hlavne rodičov, učiteľov a profesorov, ktorí prví mali byť informátormi a zaúčať svoje deti a žiakov v školách…
                     Chcel by som pripomenúť milú príležitosť si spontánne zahrať medzi ľudmi, ktorí si to ozaj zaslúžia, valasi sa lúčili so sezónou piesňou, veselosťou aj zádumčivými valaskými piesňami a my sme ako každý rok nástrojami podporili mitrovačku na troch salašoch. Aj by sme na viacej išli ale ich už niet,…..chýbali mi muzikanti s mladých radov, nikto sa nechytá aj takto si uctiť ľudskú prácu a um zabudnutého čistého sveta. Rok na salaši je dnes veľmi zraniteľná skutočnosť a je len otázkou krátkeho času a nebude kde ísť mitrovať. Nie som zástanca mitrovania v kultúrnych domoch preto som aj odmietol tieto cirkusy a radšej som išiou podať ruku tým, čo si to najviac zaslúžia a gajdy mi v tom pomáhali. Martin Tesák a Karol Kočík dávnejšie tiež pochopili čo treba a kde je naše miesto.
                     Čas sa nezadržateľne rúti do jeho záveru a tak v tomto adventnom čase sa úfam že sa členovia SHS, cechu a všetci čo vedia vinšom a vianočnou melódiou okrášliť vianočné jasle  pri ježiškovi a po domoch svojich priateľov , rodiny a známych pohrať a niesť zvesť narodenia krista podľa starodávnych zvykov čo je veliká koncoročná príležitosť naduť gajdy a pustiť ích hlas po chotári!!!!
                      Nech Vám všetkým boh dá silu žiť v zdraví a porozumení, nech sa Vám darí v školách, zamestnaniach aj na všetkých postoch ktoré zastávate. To Vám s celého srdca vinšujem a do skorého videnia s gajdy hrou!
                                                                                Ľubo Tatarka

Gajdy v Poznani

Zdravím všetkých čitateľov, milovníkov gájd, hudby a folklóru.

Nedávno sme sa zúčastnili na XIV. Medzinárodnom „Spotkanu Kolednikow“ v Poznani a blízkom Polajewe. Bol to neskutočný zážitok, už len z toho dôvodu, že to bol v tomto zložení zájazd prvý. Zúčastnili sme sa síce už niekoľkých podujatí, ale iba ako tanečná zložka. Spievali sme si a hrali, len doma v pivnici bez väčších ambícií, skrátka preto, že nás to bavilo a prinášalo nám to radosť. To, že sa zrazu ocitneme na pódiách, bol pre nás šok. Mali sme dojem, že by sme mali ešte skúšať a trénovať, ale bolo nám od starších a múdrejších povedané, že predtým to nik necvičil a netrénoval do javiskovej podoby, zavolalo sa ,ľudia išli   „ ako voda“ a ukázali čo vedeli. Nepotrebovali robiť zo seba niečo unikátne a „honorové“ , skrátka ukázať to čo ich naučili ich otcovia, dedovia a staré mamy. A tak sme šli …

Partia bola skvelá, Ivan Matis, náš polhorsky osvetár, ktorému vďačíme za celý zájazd, a s ním skupina Beskyd na čele s Aďom Matisom, ktorého gajdošom netreba predstavovať. A samozrejme naša skvelá huslistka Katka Masľaňáková, ktorej úžasná hra nás neraz podržala tak, aby sme to zvládli.

Cesta sa síce zdala ďaleká, ale prešla pomerne rýchlo. Ani sme nevedeli ako a už sme hrali a spievali v krásnom drevenom kostole v ktorom bola úžasná atmosféra doznievajúcich Vianoc. Hrať v kostole je zaujímavá skúsenosť, pretože je tam úplne iná atmosféra než na klasických pódiách a musím uznať že sme sa tam cítili naozaj dobre. Ešte lepšie na spoločnej večeri, kde sme sa mohli presvedčiť že Poliaci sú v pohostinnosti naozaj neprekonateľný. Na záver nás čakalo záverečné prekvapenie v podobe krásneho ubytovania v centre Poznane v blízkosti „Stareho rynku“ , čo je prekrásne historické námestie.

Ďalší deň nás toho  čakalo veľa, rozhodne jedna z tých zaujímavejších vecí bolo vystúpenie v kláštore, kde sme boli oddelení od diváčok mníšok veľkou mrežou, keďže zložili veľmi prísne sľuby poslušnosti . O to silnejšie bolo vidieť ich úprimnú radosť s nami prinesenej hudby.

Potom sme pokračovali s koncertom v Múzeu inštrumentov, kde sme nielen hrali, ale mali sme aj možnosť poučiť sa o histórii nášho milovaného nástroja, vidieť jeho predkov a ďalšie možné podoby. To je vlastne to najhodnotnejšie, čo si človek z ciest odnáša popri zážitkoch – poznanie. Poznanie niečoho nového, nepoznaného. Obzvlášť v Poznani.

Popri rôznych gajdošoch a multiinštrumentalistoch, akým bolo zoskupenie, napríklad Chorvátski gajdošský orchester bol pre mňa osobne najväčší zážitok stretnutie s Žofiou Sordil, úžasnou speváčkou z Korbielowa.  Ako my hovoríme „z druhej strany Babej hory“. Táto skromná žena bola skutočne vynikajúca, ako speváčka, ako zabávač ale hlavne ako človek.  Našťastie to od nás nie je ďaleko, takže dúfame že sa s ňou opäť čoskoro stretneme. A nielen s ňou, spoznali sme totiž naozaj množstvo zaujímavých a milých ľudí, ktorí nám vniesli do života nové obzory.

Pocit naozajstného šťastia nás sprevádzal celé tri dni v Poľsku a nemôžeme sa dočkať na ďalšie stretnutie . Sme skutočne vďační organizátorom za pozvanie, Ivanovi Matisovi za jeho neúnavnú činnosť v kultúrnej oblasti, vďaka ktorej sme tam mohli ísť, Ľubovi Tatarkovi za milé slová a dobré rady, Zoši Sordil za veľkú dávku inšpirácie a celkovo všetkým zúčastneným za skvelú atmosféru a dobrú náladu.

ĎAKUJEME!!!!!

Talagovci

 

2014-02-18_Poznan_1 2014-02-18_Poznan_2 2014-02-18_Poznan_3
2014-02-18_Poznan_4 2014-02-18_Poznan_9 2014-02-18_Poznan_5
2014-02-18_Poznan_6 2014-02-18_Poznan_7 2014-02-18_Poznan_8
Ahojte priaznivci gajdošského umenia, dostal som od M. Takáča takýto mail a kedže
som nevedel čo z neho uverejniť a čo nie tak uverejňujem jeho plné znenie:

Ahoj Dušan,
vyzýval si nás, aby sme poslali niečo z gajdošskeho diania na cechovú webstránku,
tak pripájam pár vecí. Nie sú už najnovšie, ale zatial na stranke neboli. 
Konkrétne sa týkajú môjho gajdošského učinkovania na Novom Zélande - hoci tam sú 
gajdy rozšírené a stále populárne, jedná sa najmä o škótske gajdy 
(great highlander pipes), ja som propagoval tie naše - slovenské, a podarilo sa 
mi dostat sa s nimi na titulnú stránku turistickeho sprievodcu pre rok 2012 
(viď obrázok dole) a tiež na titulnú fotografiu webstránky Univerzity v Otago 
propagujúcej mesto Dunedin a miestnu kultúru: 
http://www.otago.ac.nz/about/area/dunedin.html

Podrobnejši (ale starší) članok, je 
http://www.jankohrasko.sk/clanok/16092/s-fujarou-a-gajdami-na-novom-zelande/

Takisto som sa minulý tyžden zúčastnil Vernisáže fotografií o Novom Zélande, 
kde som bol pozvaný ako gajdoš. 
http://www.kniznica.sk/detaily-zaznamu/?tx_kioscosmotron_pi1[detail]=0124223
DunedinGuideTitlePage
Martin Takáč.

Milý čitateľ, spoluhráč, a každý, koho zaujímajú gajdy a gajdošská muzika.

Rada by som sa s Vami podelila o neopakovateľný zážitok, ktorý mám z festivalu v Španielsku. Bolo to na začiatku letných prázdnin roku pána 2010.

12. júla podvečer, alebo skôr večer sa partia gajdošov vybrala na festival do španielskej Astúrie. Počet posádky bol kvôli doprave obmedzený z celého počtu na 8 ľudí. Takáto „kompaktnejšia“ verzia sa najprv stretla v Devínskej Novej Vsi, kde sme sa rozlúčili so slovenskými priaznivcami gajdošskej muziky. Skúšali sa vtedy ešte „horúce“ nové nástroje a to plastové gajdy v B-čkovom ladení. Tieto gajdy, vyvinuté práve pre potreby slovenských gajdošov združovať sa v skupinách a hrávať spolu nielen so svojimi rodákmi, ale aj s ostatnými gajdošskými národmi vlastne viedla k tomuto festivalu, na ktorom sme sa stretli s rôznymi ľuďmi, ktorí mali takéto ladenie a mohli sme si bez zábran zahrať s ostatnými. Týmto by som sa chcela poďakovať výrobcom týchto univerzálnych hlasných gájd Čalamachovi a Ďurovi, ktorí sa dreli do poslednej minútky pred odchodom, aby gajdy ladili a hrali tak ako mali. Za toto Vám chlapi patrí veľké ĎAKUJEME.

Aby som ešte skompletizovala toto rozprávanie, mala by som povedať, kto sa výpravy zúčastnil:

– Juraj Dufek – vedúci výpravy, gajdoš

– Ľubomír Čalamacha Tatarka – najhlavnejší šofér, gajdoš

– Nico Lipovský – druhý najhlavnejší šofér, bubeník

– Lukáš Lacko – gajdoš

– Andrej Babiar – gajdoš

– Michal Machava – gajdoš

– Tomáš Blažek – gajdoš

– Dominika Kevická – gajdoška

Asi okolo 1:00 v noci sme prešli Slovensko – Rakúskymi hranicami a tým sa začala naša zahraničná cesta. Precestovali sme krížom cez Rakúsko, Taliansko, Francúzsko a aj cez Španielsko až do Astúrie. Typickú slovenskú obživu, žinčicu donesenú Čalamachom, sme skonzumovali ešte pred francúzskymi hranicami. Prvá väčšia prestávka nastala v druhý predvečer cesty na jednej francúzskej pláži. Okúpali sme sa a potom sme si zahrali na gajdách v jednom miestnom hudobnom bare. Druhý deň na obed sme prišli do cieľa našej cesty, do mestečka Villaviciosa.

Prijali nás milý ľudia, boli sme sa ubytovať, oddýchnuť si po ceste a išli sme na večeru. Dostali sme morské plody a ochutnali sme miestny nápoj, Sidru, ktorý musí byť nalievaný z výšky, pretože sa musí dostatočne prevzdušniť, a musí dopadať pod určitým uhlom na pohár. Ako nalievanie tak aj podávanie ma prekvapilo. Kto nezažil, tak vrelo odporúčam.  Prekvapivé bolo, že nápoj, ktorý ostal vylievali do výleviek, ktoré boli priamo v podniku na zemi. Ohľadom nalievania, sa stávalo, že bola celá zem pokropená touto tekutinou. Je to zaujímavé, hlavne kvôli absencií takéhoto javu u nás.

Na druhý deň sme zašli cvičiť na večerné folkové vystúpenie. Kvôli tomuto vznikla nákazlivá runda z Kamienky. Vďaka tomuto vystúpeniu sme sa dozvedeli, že v našej výprave sa nachádza viac multiinštrumentalistov ako sme si mysleli na začiatku.

Počas festivalu sme boli účastníkmi viacerých sprievodov (niektorých aj o tretej v noci), viacerých vystúpení a dostali sme sa aj do španielskych novín. Boli sme sa okúpať v oceáne. Na obedy aj večere sme mávali polievky z morských potvoriek a aj samotné morské potvorky ako hlavný chod.

Na ceste späť sme sa zastavili vo Francúzskom meste Cannes, kde sme sa tiež okúpali, a tak sa s morom rozlúčili. V deň príjazdu do Bratislavy sme sa ešte zastavili u kamaráta Dana na chate, kde sme dali bodku za úspešným festivalom, pravdaže hraním na gajdy.

Pri pozeraní fotiek z tejto akcie som si spomenula, akí sme boli všetci šťastní, a aký bol tento zájazd super. Vynikajúci ľudia zo Slovenska aj z ostatných krajín.  Zábava od rána do večera a od večera do rána. Tento festival je presne taký, ako má festival byť.

Chcela by som sa týmto poďakovať všetkým ľuďom, ktorí sa podieľali na tom, aby bol tento festival možný. Veľká vďaka patrí šoférom, ktorí sa starali o našu bezpečnosť a o správne docestovanie. Ďakujeme Vám. A tiež všetkým účastníkom zájazdu, ktorí vytvárali vynikajúcu atmosféru a zaručili, že na tento festival tak ľahko nezabudneme.

Všetkým Vám veľmi pekne ďakujem, za tento úžasný zážitok.

Dominika

Vážení priatelia, priaznivci gájd a gajdošskej muziky.

Týmto by som chcel podať informáciu širšej verejnosti o priebehu sprievodného podujatia

Gajdošských fašiangov 2012.

Dostalo sa mi tej cti, že som bol takpovediac delegovaný organizátormi podujatia

25. GAJDOŠSKÝCH FAŠIANGOV pánmi Bernardom Garajom a Drahošom Dalošom aby som účinkoval v sprievodnom podujatí, ktorým boli výchovné koncerty pre žiakov základných škôl. Koncerty sa konali dňa 13. februára na Základnej škole Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici kde sa zúčastnilo asi sto žiakov prvého stupňa základnej školy a dňa 15. februára v budove POS v Žiari nad Hronom kde sa koncertu zúčastnilo asi 60 žiakov prvého stupňa základnej školy. V ten istý deň sme navštívili aj materskú škôlku v Žiari nad Hronom kde bolo sústredených asi 40 detičiek.

V spolupráci s pracovníkom POS pánom Filusom sme poslucháčov oboznámili s tradíciou

konania fašiangových podujatí v našom regióne z hlavným dôrazom na nezastupiteľnú funkciu gájd ako nástroja ktorý svojim zvukom dotváral celkovú atmosféru fašiangových

zábav, sprievodov a iných tradičných zvykov. Poslucháčov som oboznámil detailne s gajdami, ich časťami a výskytom v jednotlivých regiónoch Slovenska. Tiež som im vysvetlil

odlišnosti jednotlivých druhov gájd v súvislosti s ich výskytom v jednotlivých regiónoch

a predviedol som im hru na trojzvukových a štvorzvukových gajdách. Musel som odpovedať na mnohé otázky vnímavých poslucháčov. V ďalšej časti koncertu som žiakov oboznámil aj z inými ľudovými hudobnými nástrojmi a to s  gajdicou , rôznymi druhmi píšťaliek, fujarou, pastierskou trúbou a drumbľou. V závere som umožnil poslucháčom vyskúšať si jednotlivé

nástroje aby sa cez vlastný zážitok priblížili k poznaniu jednotlivých druhov našich ľudových hudobných nástrojov ich výtvarného spracovania a samozrejme ich zvukov.

Ak by som chcel z môjho pohľadu hodnotiť tieto podujatia tak sa cítim spokojne, pretože koncerty prebehli kultivovane, dokázali sme upútať pozornosť poslucháčov a vzbudiť u nich záujem o tieto hudobné nástroje a myslím že najviac zaujali gajdy hlavne svojim vzhľadom,

zvukom a celkovou atmosférou ktorú v danom momente tvorili. Doprial by som Vám vidieť tých najmenších poslucháčov v materskej škôlke ako sa im rozžiarili očká a úsmevy na tváričkách keď počuli a videli gajdy a ostatné nástroje. Myslím že by bolo veľmi vhodné keby sme podobné podujatia v budúcnosti priniesli aj do iných regiónov, aby sme tak

šírili poznanie o našej kultúre, tradíciách a zvykoch a aby sme s takým jedinečným nástrojom ako sú gajdy oboznámili čo najširší okruh verejnosti a získali tak našich prívržencov.

Ladziansky Šaňo

vk1 vk3
vk4 vk7

Milí, vzácny priatelia, milovníci gajd a gajdošskej muziky.

Leto nám ubehlo kozmickou rýchlosťou a my môžeme pospomínať a tak trochu zhodnotiť uplynulé, letné obdobie. Môžem za seba povedať že som od jari navštívil rekordné množstvo festivalov a stretnutí všetkých možných veľkostí a zameraní. Samozrejme som uprednostňoval tie, ktoré venovali pozornosť aj gajdám a problematike gajdošskej hry.

Zisťujem že sa v celej Európe dvíha popularita a patričný záujem o tento nástroj. Hlavne doma, kde sme dlho spinkali sladkým spánkom , postrehol som zvýšení záujem. Mali sme zastúpenie na zdá sa všetkých, ostro sledovaných festivaloch. Veď len vo Východnej bolo vyhradených vydarene aj menej vydarene päť vstupov. A spolu s výrobcami sa ozývali gajdy vo viacerých miestach a kútoch FF. Je dobre , že si aj gajdoši uvedomujú, dôležitosť navštevovať tieto podujatia, koniec koncov usporadúvané za drahé peniažky práve pre nás milovníkov ľudového umenia alebo radšej to nazvem „kumštu“. Veľa ľudí prichádza na FF práve za gajdošskou hudbou a za gajdošmi ktorých mohli vidieť v televízoroch alebo hocikde v médiách a radi prehodia zopár slov a opýtajú sa na miesta výskytu, na problematiku výroby a na všetko možné a nemožné. Neraz som ani nevedel odpovedať na neľahké otázky zvedavcov. A preto je dobré, ba bolo by určite aj slušné a dôležité, aby mladí muzikanti vedeli čo najviac o tomto nástroji a aby sa čo najpravdivejšie informovali potencionálny záujemcovia.

Nechcem tu nikoho kritizovať, ale jeden poznatok si nemôžem odpustiť:   Každý dobrý a hlavne vnímavý hráč musí sledovať záujem o jeho hru, neustále zrakom kontrolovať ľudí čí sa jeho hrou tešia a zabávajú. Proste treba vedieť prestať v pravú chvíľu ak nie ešte trochu skôr. Väčšinou sa poslednú dobu hrá na ultra-hlučných nástrojoch, stavaných do peších zón a parkov a nie do malej kaviarne alebo krčmy, kde dve minúty hry vyháňajú tieto nástroje ľudí od piva, malinovky alebo kávičky! Verím, že tento postreh nevezmete ako poúčanie a karhanie, ale ako dobrú radu. Lebo také situácie sa ťažko naprávajú a asi sa to ani nedá. Ide to do sveta ako negatívna odozva.

Potešili ma niektorí tovariši, že sa pohli míľovými krokmi vpred v technike hry a poznať na nich to čo sa od dobrého gajdoša čaká. Zabáva sa s ľahkosťou s nástrojom a tým púta náležitú pozornosť počúvajúcich ľudí. A to odhadne každý aj hudobne nevzdelaný prostý smrteľník. Pesnička jednoducho zahratá a aj ZASPIEVANÁ vždy urobí náladu, verte mi. Netrápte sa donekonečna počúvaním svojich vzorov, aj tak sa nikdy nepodpíšete ako dotyčný dávno zomretý a zabudnutý človiečik. On bol veľký svojím postojom a láskou ku všetkému živému a úctou ku všetkým, bohatým aj chudobným. Robil zábavu ako vedel a vedel to majstrovsky! Naučila ho to skromnosť, úcta a pokora k svojmu nástroju aj k zaužívaným zvykom. S tých chlapcov neváham vyzdvihnúť a s radosťou konštatujem, že sa mi páči ako pristúpili a postúpili Mišo Machava aj Peter Kováč. Istotne sa poteším aj hrou Tomáša Blažeka a už teraz sa teším, že ho skoro popočúvam. Je radosť počúvať chalana, ktorý hrá tak skvelo za štyri roky. To značí, že hrajú z radosti a netreba ich k tomu hnať a nútiť. A to poznať.

Zvyky, to je to čo som vždy uctieval a čo mi predkovia nenápadne posunuli s takým jemným spôsobom, že som ani nepostrehol ako som si zobral tieto dátumy za svoje. Až vekom som sa zamyslel nad touto skutočnosťou. Nezabudnem si nikdy predstaviť toho ktorého človeka keď sa pokúšam o zaspievanie jeho piesne. Za jeho života, by som si to nikdy nedovolil a ani sa to nepatrilo. Zbadali by to druhí a isto by mi to vytkli. “ Čalamacha, nože si spievaj svoje pesničke a nie Ďurove Vodkovie, keby Ťa počuu ….“ Tak sa to jednoducho nepatrilo a preto dnes môžeme s istotou identifikovať ten ktorý štýl hry.

Ešte by som sa chcel vrátiť k výjazdu do Poľska na III. Zlot Dudziarzi Európy 2011 a Villaviciossa Asturia /E/. Do Poľska sme odchádzali na dvoch autách a stretli sme sa v Poznani 2.8.2011 a hneď sme sa zapojili do festivalového víru. Z našej strany sme verím, urobili čo sa dalo a čo bolo v našich silách a ostro sledovaní ľuďmi od fachu sme absolvovali viac vystúpení a koncertov. Mám pocit, že keby sa nám darilo viac krát absolvovať akéto výlety, tak sa aj kvalita predvádzanej hry zlepší a rozihranosť po zájazde už bola dostatočná. Ale to tak býva, že keď sa končí turné tak to začne klapať. Dačo malo na svedomí aj únavné cestovanie v nie najnovšom Dukate ale, pán boh zaplať aj za to. Bez sponzorov a bez akejkoľvek podpory zo strany kultúrnych inštancií aj keď sme žiadnu neoslovili /nebol čas/, sme najazdili skoro osem tisíc kilometrov a opäť sme sa vracali domov obohatení o nové zážitky, priateľstvá a skúsenosti. To už píšem o Astúrii, raji gajdošov, kde asi každý druhý človek vie hrať na „mechoch“. Stačila mi poznámka od „mamy Emy“ že “ schovajte si tie nože zo sáry lebo aj medzi policajtmi sú gaiteros a to sa nesmie na verejnosti mať pri sebe“. Ďakujem všetkým za reprezentáciu a trpezlivosť trebárs aj so mnou.

Schválne som sa snažil vyhnúť všetkým vytkám a kritikám, aby som nevyzeral ako policajt, ale vieme v čom sa máme polepšiť a čas ukáže do akej mieri sme vyzreli na možno aj vážnejšie akcie ako boli tieto. Spojené huky sú formácia ktorá má obrovský handicap v tom že medzi jednotlivými gajdošmi sú vzdialenosti po väčšine aj sto km. To je nepredstaviteľné, aby sme cvičili tri krát do týždňa a tak pri troške snahy sa určite vytvorí skupinka, ktorá bude na sebe pracovať a práca nášho stratéga, výrobcu, ktorý sa postaral o nástroje znamenitej kvality a ktorý prebdel celé noci nad zdokonaľovaním a dolaďovaním týchto gájd, lídra a prvého cechmajstra JURAJA DUFEKA nevyjde nazmar. Bola by to nenahraditeľná škoda! Naštudované sady piesní sú výborné, dobre sa počúvajú, dajú sa rôzne poupravovať a profesionálne zvládnuť! Neraz sme roztancovali divákov a mali sme aj dlho trvajúce potlesky čo nie je sranda v takých končinách sveta. Ešte raz Vám ďakujem.

Leto je fuč, nám ostalo iba veriť, že si na nás niekto spomenie a prizve si trebárs Spojené Huky na koncert alebo nejakú šnúrku. Po gajdovačke v Oravskej Polhore ostane trochu času na vydýchnutie a poopravovanie šrámov a dolámaných dielov a ja sa teším 29.10.2011 na salaši v Podkoniciach, že sa stretneme, zahráme a zabavíme sa, uctíme si spomienku ľudí, ktorí hrali pred nami a spoločne vzdáme hold chlapom čo sa od Ďúra starali v každom počasí a sedem dní v týždni o ovečky, aby sme my mohli prekrojiť si na stole fajného syru aj oštiepky.

 

Ľubo Tatarka

SVADOBNÝ REPERTOÁR V HUDOBNÝCH ZBIERKACH Z PRELOMU 17. a l8.  STOROČIA NA SLOVENSKU A JEHO DNEŠNÉ VYUŽITIE.

Milan Rusko

[ na stiahnutie tu ]

Abstrakt:

článok popisuje výskyt svadobných piesní a tancov v hudobných zbierkach zo Slovenska z prelomu 17. a 18. storočia (Vietorisova tabulatúra,  Uhrovská zbierka, zbierka A. S. Keczerovej a Pestrý zborník), ich rekonštrukciu s pomocou ich dnešnźch tanečných, melodických a textových variant a dnešné uplatnenie v javiskových spracovaniach i v bežnom živote mimo javiska podľa skúseností autora.

Úvod

Pri štúdiu štyroch zbierok z obdobia prelomu 17. a 18. Storočia (Vietorisova tabulatúra,  Uhrovská zbierka, zbierka A. S. Keczerovej a Pestrý zborník) nás  zaujal fakt, že veľká časť ich repertoáru priamo alebo čiastočne  súvisí so svadobnou zábavou. Nápad hlbšie analyzovať výskyt svadobných piesní a tancov a pokúsiť sa o ich rekonštrukciu  vznikol  hlavne pri štúdiu Uhrovskej zbierky, kde sa pred nami  otvoril priam scenár svadby. Ide o tance, z ktorých niektoré by sme mohli  označiť ako obradné, iné zábavné. Zapisovateľ bol isto silne orientovaný na hrávanie na svadbách, pretože výskyt svadobného repertoáru v iných zbierkach nie je natoľko zreteľný.

Uhrovská zbierka (UZ)

Medzi l6 skladbami so slovenskými nadpismi (z druhej časti  85 „rozličných“ skladieb – podľa vydania UZ z r. l974, Muntág,  E.) sa l3 viaže k svadobnému obradu a svadobnej zábave:

l. l55 K sobassu Nota

2. l68 Ukladany

3. l7O Kocurowyj

4. l7l Klat Tancz

5. l72 Swečkowj Tanec

6. l73 Lopatkowj

7. l74 Klobučkowj

8. l75 Kačurowj

9. l76 Wankussowj

lO. l77 Dionisi more Klobukowac Simplam ante captionem pilei

ll. l78 (nepárna proporcia predchádzajúcej melódie)

l2. l8l Klat Tancz

l3. l82 Pregimány

K tomu, že ide o svadobný repertoár nás vedie fakt, že ešte v  súčasnosti (či v nedávnej minulosti) nachádzame v ľudovej  tradícii tance a piesne s týmito názvami a majú varianty aj v  ďalších historických zbierkach.

Tanec Ukladany je v UZ zaznamenaný dva krát – raz v 3/4 forme v už spomínanej časti tancov so  slovenskými názvami a raz v časti Preambúl v spojení s Preambulou  Gyertya, ktorá má 4/4 formu a je zaznamenaná o oktávu vyššie ako  za ňou nasledujúci variant s názvom „Parta moga. Ukladany“ v 4/4  rytme i s 3/4 proporciou. Z toho sa dá usudzovať, že išlo o starý  svadobný tanec so sviečkami (gyertya /maď./– sviečka), ktorý spomína vo  svojom cestopise Uhorský Simplicissimus  D. G. Speer [1].  V ľudovej tradícii mali svadobné sviečkové tance viacero podôb,  rozšírenie bolo dokumentované na Liptove a takmer na celom území východného  Slovenska, tancovali sa pred snímaním venca alebo po začepení  mladuchy.

Podľa Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska Partovanec (pokládkový tanec, partový tanec, pri čepčení) – chorovodný a častejšie jednoduchý kolesový tanec svadobnej družiny, prípadne väčšiny svadobníkov vedených starejšou. Spieva sa pri ňom pomaly, strofa po strofe, dlhá partová pieseň „Pochvalen buď Ježiš, hudcovia moji…“. Hudba zahrá okolo „smutnej“ mladuchy na stolci či stoličke každú strofu rýchlejšie. V Liptovskej Osade starejšia vedie mladuchu so sviečkami v kruhovitom zástupe a za každým zahratím sa pokloní oddavačovi a po kresťansky („Pochválen Pán Ježiš Kristus“) ho pozdraví. Po skončení tanca (obvykle na slohu „Parta moja, parta, zelený veniec…“) prednesie prvá družica mladuche rozlúčkové verše (rozlúčka s dievoctvom, kamarátstvom), rozpletajúc jej vrkoče; prvý družba sa po krátkom príhovore 3-krát obracia k neveste: „Čo si dovolíte, vienok sniať alebo hlávku stiať?“. Potom jej zosníme veniec a niekde (najmä na vých. Slov.) nasleduje družbovský tanec.“ [Enc] 

Najviac hudobných zápisov a literárnych opisov je o  Lopatkovom tanci, v l7. storočí u nás veľmi rozšírenom. Jeho zápis z polovice 17. Storočia možno nájsť v Kájoniho kódexe pod názvom “Lapocskás”.[Caioni] Choreografia i melódia vychádzalala z jedného základu, ktorý sa  len čiastočne pozmeňoval, prispôsoboval. Základom tanca ostávalo  postavenie v kruhu, spoločné tancovanie mužov a žien a hlavným  nástrojom bola lopatka, ktorou sa tancujúci udierali. Dá sa  predpokladať, že lopatkový tanec bol predovšetkým predvádzaný, na svadbách, ale pre svoju obľúbenosť nechýbal ani pri iných  príležitostiach. Novšie opisy lopatkového tanca sa viažu  k Fašiangom.

Káčerový tanec – spojene zástupový tanec, v ktorom prvý naháňa posledného (káčer kačku) a udiera ho pri dostihnutí korbáčom, opaskom, do hrče zviazanou šatkou, vetvičkou, metlou ap. V obmenách bol zaznamenaný na záp. Slov. (káčerská zo Skalice, káčerský z Koša), no aj na str. (kačí tanec z Petroviec, kvečkuvanec z Krmeša a Vlašiek) a vých. (kačor z Rejdovej, kačur z Bardejova, kačurovsky z Kendíc). Pri hre, najmä vo veselej svadobnej spoločnosti, sa stávalo, že zástup vyšiel (i oblokom) na dvor, do sadu, na priedomie. Neraz sa tu uplatňuje princíp napodobňovania – čo vykoná prvý, musia i ostatní (harmatanec vo Vernári) na princípe Adamovho tanca (nejedli, nepili, len takto robili). V Svinici bol vlastne súčasťou či pokračovaním družbovského tanca a svadobníci sa pri ňom držali predného suseda ľavicou v páse a v pravici mali zapálenú sviečku, kt. im nesmela zhasnúť (u družice to bolo svedectvo nepoctivosti).“[Enc] 

Tanec sa opäť využíval aj vo  fašiangovom období. V súvislosti s „kačurovým“ tancom sa nám však vynára otázka, či jeho choreografická podoba nemala aj silnejší erotický nádych, ak vezmeme do úvahy, že napríklad na Liptove je „kačura“ vulgárne pomenovanie pre falus.

Vankúšový tanec (podušková, vankóštánc, perinový tanec, kľakaná s poduškou ap.) sa zachoval v dvoch podobách. Buď to bol  obradný tanec pri prenášaní perín nevesty do ženíchovho domu  (ženy s perinami v rukách spievali, krútili sa dve a dve, dupali,  vyskakovali), alebo išlo o tanečnú hru predvádzanú pri svadobnom  veselí (účastníci chodili alebo tancovali v kruhu držiac sa za  ruky, hra sólistov, ktorí si vyberali partnerov, sa odohrávala  v strede kruhu. Vankúšik potom väčšinou slúžil ako rekvizita, na  ktorú si pár v strede kruhu kľakol a pobozkal sa (podobne ako pri  Ručníčkovom tanci hojne rozšírenom aj dnes). „…šatkovec (ručníčkový tanec, šatkový, kapesníková, bozkávaná, holúbek, čóktánc, kendöštánc, tichltanc, hantúškový ap.) – príležitostný, často svadobný tanec s výberom partnera. Súvisí s európskymi „pussltancami“, obľúbenými v minulom storočí, obsahuje však aj staršie komponenty. Býva hud. aj tanečne dvojdielny: v pomalšej časti, … si tanečník vyberá spomedzi žien tanečnicu, kľaknú si na rozprestretú šatku a objímu sa alebo bozkajú; v rýchlej časti utvoria pár a tancujú obyčajne krútivý tanec alebo polku. Potom si zasa vyberá partnera tanečnica a hra takto reťazovite pokračuje. Tanečníci počas tanca zvyčajne rôznym spôsobom platia na úhradu hudby.“[Enc] 

S prvým typom vankúšového tanca môže súvisieť súčasná pieseň zachovaná napríklad na Podpoľaní:

Mala tá nevesta, mala tá periny,

ej, štyri vozy sena, piaty hrachoviny.

Kocúrovému tancu by mohol zodpovedať Ždiarsky svadobný  tanec Kotka, ktorý je vlastne tiež tanečnou hrou založenou na  šikovnosti partnerov (ide o hru na mačku a myš, či kocúra a mačku  – kotka = mačka, kotek = kocúrik). Tento tanec sa v Čechách  spomína už v l6. storočí.[ ]

Klátový tanec sa dodnes tancuje v období Fašiangov (napr. v  Jedľových Kostolanoch). Opäť je to párový tanec, kde žene, resp.  dievčine na nohu priviažu klátik na dlhšom špagátiku. Tanečníčka  ním šikovne uhýba, aby jej ho partner pri tanci nepristúpil. Do nášho storočia sa zachovali aj verzie tohto tanca, kde klát je veľký a ťažký (fašiangové “chodenie s klátom”).

Prejímaný – šlo snáď o tanec, alebo tančenú hru, pri ktorej  sa vymieňali partneri, a to buď všetky tancujúce dvojice, alebo  si viacerí partneri „prejímali“ jednu tanečníčku. Mladý pár máva sólo v kruhu svadobčanov, po chvíli sa s ním v tanci všetci vystriedajú. Na Slovensku sa  dodnes na svadbách tancuje tanec s nevestou, kedy s ňou za  peniaze tancujú všetci účastníci svadby – redovy – Šariš,  bravtsky – Spiš, grošový – ?)

Dve verzie klobúkového tanca len svedčia o mimoriadnej obľúbenosti využívania tejto rekvizity. Nemusel však vždy mať len známu, dodnes zachovanú podobu tanečnej hry vymieňania klobúkov za neustáleho zvyšovania tempa a niekedy rôznych zmien v tanečnom postoji, či chôdzi. Mohlo ísť aj o variant, pri ktorom sa tanečníci snažia zraziť si navzájom z hlavy klobúky, tancujú okolo klobúkov položených na zemi [S. Dúžek, K. Ondrejka (osobná komunikácia)], vyhadzujú ich do vyduchu atď.

Klobúk sa dnes používa ako rekvizita aj v medveďom tanci. „Medvedí tanec (medveď, medvecka, mazur, beartanc, klobúkový tanec, pukacia ai.) – mužský skupinový (zriedkavo sólový) napodobivý tanec al. tanečná hra neznámeho pôvodu. Tancoval sa príležitostne, hl. v pastierskych prostrediach. Hudba spravidla opakuje pieseň „Medveďu, daj labu…“ v 2/4 takte a tempe štvrťová nota = 80–140. Rozvitú choreografickú formu tvorí tanečná chôdza s napodobovaním ťarbavých pohybov medveďa, poskakovanie v drepe a podpore ležmo (i podliezanie a preskakovanie partnerov) a obyčajne trojicová hra obratnosti so zrážaním klobúka. Tieto časti sa nerealizujú vždy pospolu, často sa redukujú iba na trojicovú hru. Výskyt je sporadický, hl. na stred. a sev. Slov. (Pohronie, Orava, Liptov, Spiš, Šariš). Dnes je  medvedí tanec  zriedkavý.“[Enc]. 

Medzi skladby viažúce sa k svadbe môžme pričítať i tri skladby s nadpismi v ktorých sa vyskytujú maďarské slová:

l. l2O Daru nota

2. l69 Haynal post melod. O wssemohaucj

3. l79 Gyertya Dionisi

O Daru note (daru /maď./ = žeriav) píše R. Rybarič ako o skladbe  vyslovene piesňovej, blízkej stolovým piesňam a ďalej cituje údaj  od Réthei-Prikkela, že „Daru tánc“ sa v Uhorsku kedysi tancoval  na sedliackych svadbách [2].

V Kollárovej zbierke piesní v VII. časti „Svadba  a manželstvo“ nachádzame pieseň s incipitom Hajnál svitá, již je  deň biely (haynal = svitanie). Ide o paródiu obľúbenej adventnej  duchovnej piesne, veľmi populárnej na prelome l6. a l7. storočia.  (pieseň s rovnakým incipitom sa spomína v poľskom hudobnom  materiáli zo l6. st. [3]). V našom prípade text naznačuje, že ide  o rannú pieseň po prvej svadobnej noci, kedy svadobčania so  spevom budia mladomanželov.

Z označenia skladby Gyerta Dionisi vyplýva, že išlo o  sviečkový tanec. Ako sme už spomínali vyššie, v tomto prípade je to hudobne živší  variant tanca Prejímaný).

Tretiu časť zbierky tvoria rôznorodé skladby, kde sú pre nás  zaujímavé Marše, skladby s názvom Olach, Czigan a piesne so  slovenským incipitom.

Marše (svadobný pochod) sú dodnes typickou súčasťou svadobného repertoáru v niektorých lokalitách Slovenska.

Zastúpenie skladby s názvom Czigan môže naznačovať módnosť  cigánskej hudby. Rovnako v zbierke ASK sa stretátvame s hudobnými prvkami  cigánskej hudobnej kultúry, ktorá predstavovala určité exotikum.  Už v l7. a l8. storočí boli Cigáni aj v šľachtických službách.  Jedným z dôkazov účasti Cigánov pri produkcii zábavnej hudby  je záznam D. G. Speera, ktorý popisuje dvoch cigánskych  trubačov „slabej úrovne“ [4], ktorých počul hrať na dvore  istého uhorského šľachtica. Pod vplyvom vojenskej hudobnej praxe  bývali trúbky doplnené bubnom. Speerov Uhorský Simplicissimus  v Sabinove „bubnoval večer a ráno a trúbil po uhorsky“, čo   naznačuje existenciu typického uhorského štýlu hry na trúbku (najskôr klarinu) [5]. Nakoniec repertoár pre klariny obsahujúci najmä slávnostné fanfárové skladbičky je dobre dokumentovaný vo VT. Speer ďalej uvádza, že Cigáni „majú vrodené hudobné nadanie a skoro každý uhorský šľachtic drží si nejakého Cigána, ktorý je  hegedüs – huslista – a zároveň lakatos – šlosiar“ [6]. Toto  vyhlásenie podporuje náš pocit, že cigánski hudobníci oddávna  uprednostňovali hru na niektoré nástroje (hlavne husle) pred  inými. Spomenutých cigánskych trubačov možno teda akiste  považovať za výnimku potvrdzujúcu pravidlo. Otáznym, a podľa názoru L. Kačica [osobná konzultácia] skôr nepravdepodobným ostáva, či sa klariny mohli, aspoň príležitostne používať aj v tanečnej hudbe. My si myslíme, že aspoň o príležitostnom takomto použití môže nasvedčovať pasáž zo Speerovho diela [4], keď Simplicissimus trúbil zbojníkom pri ich bezuzdnej zábave. Je otázne, či by opití a agresívni zbojníci boli ochotní počúvať dlhší čas len slávnostné fanfáry.

Niektoré piesne z tejto zbierky so slovenskými incipitmi majú dodnes známe  ľudové varianty (napr. Smutni Slawik spiwa), zápisy ich melódie (i textu) v UZ však  vyznievajú umelo. Jedinou výnimkou je pieseň č. 3l7 Co nam nassj  reknu, ktorá je blízkym melodickým i textovým variantom piesne dodnes zachovanej na Podpoľaní, a jej text priamo súvisí so  svadbou. Textových variantov sa zachovalo viacero, napríklad:

Čo nám naši rieknu, že som si vzau peknú, nič.

Čože by nám riekli, veď sme oba pekní, nič.

Skladby s názvom Olach sa nikedy dávajú do  súvisu s hajdúckym tancom ako nasledovníkom valaského tanca (Olach – valach – predstaviteľ  pastierskej kultúry). Olah Tancz z VT č. 4l má dodnes varianty  práve ako valasko-hajdúsky tanec [7]. Inokedy sa považujú za skladby Rumunskej proveniencie. Obe predstavy nie sú si až také vzdialené, veď valaská kolonizácia bola realizovaná hlavne obyvteľstvom z územia dnešného Rumunska. Spojitosť s cigánskou kultúrou môže indikovať názov Olaskí cigáni, ktorým sa označuje časť Rómov istého etnického pôvodu. Vďačným zdrojom pre štúdium otázky tancov Olach Tancz je Codex Caioni, zapísaný v polovici 17. storočia maďarským františkánskym mníchom Lajosom Kájonim. Mimochodom, v tejto zbierke sa nachádzajú aj mimoriadne zaujímavé zápisy cigánskych piesní aj s úplným textom.

Mužská časť svadobnej družiny isto tanečne predvádzala pri hajdúckych tancoch, ktorých počet v  tejto zbierke je mimoriadne bohatý – lO2 (ide o skladby označené  ako Saltus Hungaricus (párne, s nepárnymi proporciami) a 36 ďalších  neoznačených skladieb, ktoré však formou zodpovedajú hajdúckym  tancom. Navyše bolo v 17. storočí ešte bežným zvykom u mužov – obyvateľov miest chodiť stále ozbrojený šabľou. Bola odznakom mužnosti, spoločenského postavenia, ale mohla slúžiť aj ako rekvizita pri tanci. Prezentovanie fyzických schopností mávalo širokú paletu – od predvádzania svojej kondície v tanci, až po bitku.

O ľudovosti tancov Hungaricus svedčí ich „mimoriadne  svieži, pestrý a bohatý motivický materiál, motivika je silne  folklórne prifarbená“ [8], ďalej aj “ množstvo ich variantov  a hudobno-štylistické prvky akými sú lýdičnosť, descendenčná  rytmika, otvorená štvorriadková izopodická stavba.“ [9] Určitou  reminiscenciou hajdúckych tancov v svadobnom repertoári sú  dnes družbovské tance pri snímaní nevestinho vienka, kedy družba  „hajdukuje“ okolo mladuchy s kosou alebo nožíkom. (Spiš, Šariš)  Aj Speer pri opise svadby z Košíc spomína, že „predný družba  odovzdá neveste partu a veniec, nesený na vytasenej šabli.“ [10]

K svadobnému repertoáru v širšom zmysle môžme pričleniť aj skladby označené ako Asztali nóta, Aria ad Mensam, Ballet at Menzam, Nota ad Menzam.  Ide o skladby tzv. stolovej hudby, ktoré boli v l7. storočí  značne rozšírené, čo potvrdzujú aj názvy pre jednotlivé skladby  v Simplicissimovi. (Simpliciussimus stretol uhorského hudca,  „ktorý vedel zahrať ku každému jedlu svoju vlastnú nôtu, či  sonátu, ako napríklad ku kyslej kapuste kapustnicovú sonátu,  k husi husiaciu sonátu, pečienkovú sonátu, čiže nôtu k pečienke  atď.“ [11] Zaujímavým zápisom, ktorý naznačuje, že pri jedlách sa  mohlo predvádzať aj bábkové divadlo je skladba Ballet Doctoris  Fausti ad Mensam. Podľa Speera sa na hostinách hralo na trúbkach  spolu s bubnami.

Vietorisova tabulatúra (VT)

Vzhľadom na našu tému nás z tejto zbierky najviac zaujímala  tretia časť svetských skladieb „Choreae“. Táto časť obsahuje 63  tancov rôzneho pôvodu a označenia. Napr. Poloniky, Hungariky, Olah tancz. Incipity 4 tancov poukazujú na ich choreografickú  stránku: Chorea Sponsae, Pregmany, Lopatkowany, Klobucky Tanecz a ako sme už poukázali, boli súčasťou svadobného repertoáru.  Chorey majú spoločné črty s rôznymi ľudovými melódiami, ich  varianty sa vyskytujú vo viacerých stredoeurópskych zbierkach  ľudových piesní, čo poukazuje na medzinárodný charakter týchto  tancov [12].

Chorea Sponsae – tanec nevesty, má 3 varianty v Uhrovskej  zbierke (Praeambulum Gyertya, Parta moga – Ukladany, a Ukladany).

Mladuchin tanec – slávnostný tanec nevesty s ženíchom po obradnom návrate zo sobáša do rodičovského domu. Patrí do skupiny svadobných tancov. Keďže mladucha vo venci nesmela spievať, hral sa zvyčajne svadobný valčík, zavŕšený príp. starodávnym krútivým tancom s vhodnými predspevmi mladého zaťa. Po príchode s rúchom do ženíchovho domu a po začepčení sa mladucha predstavila tancom so svojím manželom. V novších časoch sa  m. t.  mieša i s grošovým (ženským), keď mladucha tancuje so všetkými svadobníkmi a tí jej do taniera oddavača hádžu peniaze.“ [Enc] 

Dva varianty Prejímaného tanca sú v Uhrovskej zbierke, jeden v Levočskom Pestrom zborníku pod názvom Wechsel Tantz. Viacero  variantov má aj Lopatkovaný a Klobúcky tanec.

O piesni Hagnal sme sa zmienili už v spojitosti s Uhrovskou  zbierkou. Zápis vo VT má však veľmi zaujímavú trojštvrťovú proporciu, pričom aj sám tanec je trojštvrťový. Hudobný zápis Hajnalu z VK prakticky bez úprav vyhovuje textu zapísanému v Kollárových spievankách. Naviac medzi skladbami Pro Clarins možno nájsť ešte durový variant tejto melódie (na klarine sa totiž prirodzene dá dosiahnuť len durová – veľká tercia. Keďže pieseň Hajnal je pôvodne duchovnou piesňou, možno jej variant nájsť vo VK aj medzi piesňami duchovného repertoáru.

K svadobnému repertoáru by sme mohli priradiť ešte niekoľko  piesní zábavného charakteru, ktorých incipity prináležia textom  so žartovným obsahom, napr. Na peci Garnussek hluchy, Nerada robila, Ne takes mi mluvel, Ganuss moja, Prez háj,.

Ešte v r. l993 (zber. Rusko) bol v Devínskej Novej Vsi zapísaný blízky melodicko-rytmický variant „Šatôčkového“ tanca s textovým začiatkom “Prez  háj”:

Prez háj, prez háj, prez bukovinku,

k mojej milej na huspeninku.

Huspeninka nedovarená,

moja milá nepodarená.

Skladba s incipitom Moja pani matko má totožnú melódiu v poľskej zbierke „Piesni, Tance y Padwany“, kde témou textu l.  slohy je výber ženícha [13].

VT [14] zapísal organista a výber repertoáru dokazuje, že sa  zaoberal aj vtedajšou „populárnou hudbou“ a pravdepodobne si  privyrábal na svadbách hrou na iný hudobný nástroj – husle (prípadne obidvoje, husle a klarinu – jeho znalosť hry na klarinu naznačuje posledná časť zborníka venovaná skladbám pre tento nástroj „Pro  Clarins“.) V dobovej hudobnej praxi bolo totiž zaužívané, že  organisti, ktorí pôsobili  v kostole, zlepšovali  svoju existenčnú situáciu svetskými muzikantskými službami. Preto, aby boli schopní splniť požiadavky jednej i druhej strany, mali vo svojom repertoári jednak cirkevné piesne pre celé obdobie cirkevného roka, jednak módne európske tance a umelé piesne obľúbené vyššími vrstvami, a jednak živé ľudové tance chudobnejších vrstiev. Vietorisova tabulatúra je toho najpádnejším dôkazom.

Levočský pestrý zborník (PZ)

V zbierke sa nachádza niekoľko intrád, ktoré sa, ako úvodné sklatbičky mohli hrávať napríklad v úvode tanečného kola.

Zaujímavá zmienka o účasti trubačov na svatbe je opäť od D.G. Speera : „Vtedy sme sa mali v Košiciach dobre, najmä so svojim kamarátom trubačom, lebo práve slávil svatbu istý šľachtic a my, spolu s inými trubačmi sme na nej posluhovali a zarobili sme si hodne peňazí.“ [15] Z uvedenej citácie však nie je jasné, či trubači na svadbe aj hrali. V PZ sa nachádza niekoľko sklatbičiek pre trúbky – Ein Andres a Trompetter Stueckl, prípadne aj Tagweis.

Melódiu hrávanú na hostinách predstavuje skladba Appetitus Kalb Fleisch, určená pre  špeciálny chod.

Variant prejímaného tanca je označený nemeckým názvom Wechsel Tanc. Očarujúci Rund laetum et truncum (veselý a divoký tanec) a svieža melódia s lydickou kvartou Rund laetum in cornum (veselý tanec pre roh) isto rovnako patrili do svadobného repertoára, takisto ako sarabandy, curranty, gavoty, či iné módne európske tance, ktoré ale nemajú byť predmeto hlbšieho skúmania v tejto štúdii. Pri pátraní po „ľudovejších tancoch“ v pestrom zborníku narazíme na rytmickú Hungaricu s Proporciou. Tance Chorea Ex A Chorea Ex H sú dynamické a tanečné, ale ich stavba je zložitejšia, ako je u našich ľudových tancov zvykom. To, že sú napísané za sebou, postupne  každý v inej stupnici, môže svedčiť o  ich umelom pôvode (hádam ako kompozičného cvičenia, či cvičenia hry v rôznych stupniciach – alebo snáď ide o dáky hudobný žart). Netypicky trojštvrťový, trochu exoticky znejúci, ale veľmi „chytľavý” tanec Chorea Kozacky je len ďalším dôkazom obľúbenosti kozáckeho tanca v 17. Storočí, ktorý možno tušiť zo zápisov Kozáckych tancov v Speerovom „Musikalisch Tuerkischer Eulenspiegel“. Treba povedať, že niekedy kozácky súvisel s družbovským tancom. „Družbovský tanec (družbovský odzemok, družbovský s kosou, hajduk s vencom, kozáčik a i.) – svadobný obradový tanec prvého (staršieho) družbu, prípadne i ďalších svadobčanov, ktorý súvisí so snímaním venca (party, koruny) mladuche. Niekedy býva úvodným tancom následného cyklu svadobných tancov, napr. sviečkového, partovanca, svadobných kolies družíc a žien, mladuchinho tanca ap. Máva rozličný regionálne príznačný priebeh, rozvinuté tanečno-dramatické útvary bývajú špecifickými obradovými formami odzemku. Historická obmena je známa z 2. polovice 17. storočia z Košíc. Hudobne sa obvykle viaže s odzemkom, kolomyjkou aj inými tancami. V rozvinutých tvaroch družba trikrát tancuje okolo mladuchy so šabľou alebo kosou, nožíkom, vidličkou, paličkou, sviečkou, kopijou ap. a zakaždým si pýta od mladuchy dovolenie „veniec sňať, alebo hlávku sťať“. Nakoniec s touto rekvizitou sníme veniec, pokračuje v tanci sám alebo aj s ďalšími svadobnými funkcionármi. Nasleduje čepčenie, resp. pokračuje cyklus svadobných tancov s motiváciou rozlúčky s mladuchou. V značne variabilných a redukovaných obmenách sa sporadicky vyskytuje na celom Slovensku; rozvinutý a relatívne živý je na Spiši a v Šariši, menej v Zemplíne a na Orave. Termínom  družbov tanec  sa označuje aj mládenencká rozlúčka.“[Enc]

Melodiarium Annae Szirmay Keczer (ASK)

Je zaujímavé, že v tomto zborníku sa zápisy všetkých tanečných hier zachovali neúplné, poškodené.

Klobaučkowy v 3/4 rytme mal tri časti, z ktorých stredná sa nezachovala. Melódia je pekná, ľúbivá, ale pôsobí novšie, dosť umelo a nepripomína verzie klobúkových tancov z ostatných slovenských dobových prameňov.

Myšacy (takisto v 3/4 rytme) by mohol byť obdobou kocúrového tanca (naháňanie myši kocúrom). Zachoval sa z neho však len jediný úplný takt.

Sviečkovj je blízkym variantom sviečkového tanca z  UZ.

Complement Tantz (complement /lat./ = doplnok) možno považovať za nepárnu proporciu, doplnok k neznámemu tancu v dvojdobom metre. Mohol by sa hrávať aj ako záverečný doplnok za určitou tanečnou rundou. Možnosť, že by išlo o „Kompliment Tantz“ so vzájomným vzdávaním si úcty tanečných partnerov, ktorú pri diskusiách pripustili niektorí muzikológovia považujeme za  nepravdepodobnú. Má svoj blízky variant v UZ.

Tuš je hudobným útvarom, ktorý dnes hudobníci hojne využívajú pri rôznych slávnostných príležitostiach (pred nejakým oznamom, pred prípitkom, a.t.ď.), aj keď záznam v ASK , Tub (D-123) je svižnou tanečnou melódiou a nespĺňa dnešné predstavy o Tuši. Hádam predstavoval „aj rýchly tanec meniaci sa postupne v nespútanú zábavu“[18]. Dodnes sa tuše hrávajú na svadbách okrem iného aj pri ukončení tanečného kola. 

Pre pochopenie možných súvislostí ostatných zapísaných piesní a tancov so svadbou je potrebné zrekonštruovať text podľa incipitov  a posudzovať jeho obsah a tým aj možnú funkciu piesne na svadbe. Tu už sa začínajú vo väčšej miere uplatňovať  dohady a predstavivosť autora rekonštrukcie. Dopĺňanie incipitov na úplné texty možno dosiahnuť z veľkej väčšiny prípadov len systematickým štúdiom všetkých dostupných zbierok slovenských ľudových piesní. Mimochodom na tomto mieste musím vzdať úctu perfektne odvedenej práci prof. Kresánka pri vyhľadaní variantov piesní z Melodiária ASK a L. Galkovi a kolektívu za spracovaný register Slovenských spevov. Keďže v našom prípade ide o historický materiál, veľkou pomocou nám pri rekonštrukcii boli diela prof. Minárika. [PMB, ADLS, SVG, SSLit.] Často sa stalo, že sme danú pieseň nenašli v žiadnej zbierke, ale poznali sme ju z vlastných výskumov. Niekedy pomôže aj náhoda. Spomínam si, ako po márnom nikoľkoročnom hľadaní textu k piesni D-114 s romantickým incipitom „Takého ja ľúbim v kožúšku…“ mi raz večer pri gajdách podpoliansky gajdoš Milan Štesko rozkázal: „Túto zahraj:

Takého ja ľúbim v kožúšku, čo mi drží ruku na brušku.

Takého ja ľúbim v širici, čo mi drží ruku na štici.“

Podľa [Enc] „Zábavný, žartovný obsah mali svadobné reči a vinše a svadobné hry, ktoré popri textoch piesní a rôznych žartoch mali často erotický obsah. Lascívne, erotické správanie umožňovali aj rôzne spôsoby maskovania, často zdôrazňujúce pohlavné znaky. Bujné, neviazané veselie, erotika hraničiaca s neslušnosťou boli charakteristickým znakom tradičnej  svadobnej zábavy.  Takéto správanie sa, v iných situáciách neprípustné, sa tu nielenže tolerovalo, ale priam požadovalo. Pôvod týchto prejavov súvisel s princípmi mágie počiatku a plodonosnej mágie, ktoré mali zabezpečiť plodnosť mladého páru.  Svadobná zábava.  mala kolektívny ráz (na rozdiel od súčasnosti, keď sa bavia prevažne v pároch).“

Pieseň C-82 (rekonštr. podľa [Cz.] ) priamo hovorí o odvádzaní na sobáš:

Nezaškodí, nezavadí, kdo si diovča odprevadí ,

hore vŕškom na salaš, zo salaša na sobáš.

Zo sobáša do postele, pozriže jej v očko smele,

ktorô líčko bozkať máš, ktorú dierku zapchať máš.

V piesni D-35 (rekonštr. Podľa [ADLS, str.203] sa spieva :

Sem do mne, nie donej, lepšé u mňa, než u nej,

moja cukrom cukrovaná, a jej peprom peprovaná,

sem do mne, nie do nej.

Napadne nám tu možná súvislosť so zvykom ponúkania nepravých neviest na svadbe, takáto pieseň by výborne sedela do úst takejto „náhradnej nevesty.

Pieseň D-109 sme nedávno počuli spievať s inou melódiou na neďalekej Morave:

Dievča spí, na lavici dríme, pojďme k ní, my ju obudíme.

Dievča spí, na lavici chrápe, cosi sa jí mezi nošky drápe.

Pripomína nám to žartovný príchod mládencov k domu nevesty v deň svadby, alebo možno ranné budenie novomanželov po svadobnej noci.

Dievča by im mohlo odpovedať piesňou D-36 (rekonštr. podľa [Cz. 187]):

Dajte mi pokoj chlapci, nespala som tejto noci,

dajte mi pokoj, dajtie, ani sa ma netýkajte.

Počula som v noci chrapkať, začali ma chlapci škrabkať,

dajte mi pokoj, dajte, ani sa ma netýkajte. 

“ Obľúbené bolo žartovné holenie mužov, ktoré vykonávali ženy drevenými britvami, a podkúvanie žien mužmi, symbolické, alebo pribíjaním podkovičiek na čižmy; za úkony sa vyberali peniaze na spoločnú útratu. „[Enc] Túto hru „Kováčsky“ nám ale pripomenie pieseň C-39 (rekonštr. podľa [Cz. 25] ):

Keď si ty kováč, dobre ma opáč, podkuj ma, ej, podkuj ma,

ale keď nevieš a nerozumieš, nechaj ma.

Napodobňujú sa pri ňom  charakteristické pohyby tohto remesla. Ženy pri ňom podkúvajú mužov (Spiš), alebo naopak muži podkúvajú dievčence (Myjava), pri čom ich hojne obchytávajú – opačujú (viď.[17]). 

Do remeselníckej tematiky, často parodovanej v svadobných hrách patria aj dve piesne s mäsiarskou tematikou D-40 Masaru, masaru, odvaž mi pečenj“ a C-89 (rekonštr. podľa Koll. I/639) s nasledujúcim textom:

Slúžila sem u masára tri letá, jídala sem jadernice, jelita.

Kdy sem měla na štvrtý rok slúžiti, vybúchal mne jelitiskem po riti.

Slúžila sem u masára tri zimy, jídala sem iba samé slziny.

Kdy sem měla na štvrtý rok slúžiti, vybúchal mne jelitiskem po riti.

Tanec „Masárská“ sa dodnes hojne zachoval hlavne na západnom Slovensku.

Rozlúčkové piesne – ľudové piesne s charakteristickým motívom lúčenia… Dôležitú funkciu mali vo svadobnom ceremoniáli (svadobné odobierky), kde ich väčšinou spievali družice. Vyjadruje sa v nich žiaľ mladuchy pri rozlúčke s rodičmi, súrodencami, kamarátkami, ale aj s rodičovským domom, so slobodou a panenstvom a ich symbolmi – partou a vencom.“[Enc] Takéto piesne sme v našich zbierkach jednoznačne neidentifikovali. Jednou melodicky mimoriadne peknou piesňou, ktorá by hádam bola vhodná pri príprave nevesty družičkami a lúčení sa s ňou (aj keď text s týmto obradom nesúvisí) je C-99 (rekonštr.podľa Koll.I/400):

Načo mi je načo na pásu retiazka, už sa pominula šuhajkova láska.

Jedna sa minula, druhá sa zjavuje, ale moje srdce za prujšou banuje.

V zbierke ASK sa nachádza opäť veľa hajdúskych tancov (73), pričom tanec B-7 predstavuje variant dodnes najrozšírenejšieho odzemku „Po valašsky od zeme…“[19] a medzi ďalšími je mnoho obmien klobúkového tanca.

Zo 48 friškých tancov (teda tancov ľudového pôvodu typických pre našu roľnícku societu) má 40 slovenské incipity.

Aj k ďalšímeurópskym tancom, akými boli  mazúrky, polonézy, menuety, ländlery a pod. sa tu viažu slovenské incipity, a dokazujú tak zastúpenie v slovenskom tanečnom repertoári. Nepodceňujeme fakt, že tieto tance boli súčasťou svadobného repertoáru ale predpokladáme, že ich výskyt bol zväčša viazaný na mestské prostredie a vyššie vrstvy (ako sme už uviedli, predmetom tejto štúdie sú hlavne tance a piesne ľudovejšieho charakteru).

Zloženie svadobnej kapely

Nástrojové obsadenie hudby hrajúcej na svadbách v 17. a 18. storočí bolo isto rozmanité. Zloženie hudbieb hrávajúcich na svadbách, však záviselo okrem tradície aj od ekonomickej situácie svadobných rodín. Kým chudobnejší sa museli uspokojiť s gajdošom, bohatšie rodiny si mohli dovoliť najať viac hudobníkov.

V súvislosti s hajdúckym tancom sa spomína používanie gájd s husľami v „politickom letáku Ungarische Warheitsgeige, vzťahujúcemu sa na Košice roku 1683″[22].

Za zmienku stojí aj “Tanec s mŕtvym, ktorý predvádzali ako dajakú fašiangovú zábavu, či fašiangový žart. Toto žartovné napodobňovanie tanca s tanečníkom, ktorý predstieral, že je mŕtvy, sa na svadbách v uhorských mestách bežne predvádzalo za sprievodu huslistu a gajdoša.”[ Speer]

Gajdy s husľami. Štýl hry takéhoto hudobného zoskupenia možno našťastie študovať na Severnej Orave, kde sa nám súhra husieľ s gajdami dodnes zachovala. Z rozhovorov s gajdošmi (J. Zboroňom a J.Fernézom vieme, že príležitostne sa toto zoskupenie rozširovalo ešte o jedny husle, “kontry”, ale ojedinele hrali aj s píšťalou (koncovka, trojdierková píšťala), či dokonca použili improvizované bicie nástroje vyrobené z plechových krabičiek od krému na topánky naplnené kamienkami, ktoré J. Fernéza prirovnal k ”rumba-gulám”. Tieto informácie nám veľa napovedia o tom, aké kombinácie hudobných nástrojov v kapele považujú ľudoví hudobníci za prirodzené.

Sláčiková hudba. Najekonomickejšou sláčikovou zostavou bola kapela v zložení husle, kontry a basička, ktorá sa  zachovala až dodnes na Liptove, Terchovej, Podpoľaní a  (do prvej tretiny tohto storočia) a inde.

Niektoré tance v UZ sú jednoznačne napísané pre prvé a druhé husle a rozširujú tak našu predstavu možnej zostavy sláčikovej hudby o druhý husľový hlas.  Treba pripustiť, že v niektorých oblastiach sa hrávalo na podomácky vyrábaných korýtkových husliach – priamom potomkovi renesančného rebecu. Technika hry na tento typ nástroja sa zachovala v Liptovských Sliačoch (melódie nazývané Drmané) a v goralských oblastiach (hra na zlobcoky).

Pri dostatku hudobníkov a snahe o väčšiu honosnosť svadobnej zábavy sa niektoré nástroje zdvojovali a sláčiková hudba mohla dosiahnuť oveľa väčší počet, ako je to bežné aj dnes u mestských ľudových hudieb, napríklad v Skalici.[Michalovič]

O obľúbenosti sláčikových muzík v 18. storočí na Slovensku svedčí nielen fakt, že zbierky ASK a UZ sú vlastne zapísanými partami prvého huslistu zemianskej kapely, ale aj unikátne muzikantské združenie – hudobnícky cech založený v Bobrovci v roku 1776, v ktorom hrali sláčikoví hudobníci.[viď. Elscheková]

Ostatné nástroje. Ninera, ktorú zvyknú prirovnávať k dreveným gajdám má v ľudovej hudbe mnohých európskych národov veľmi silnú pozíciu. Napriek tomu, že sa zachovala v ľudovej hudbe všetkých krajín obklopujúcich Slovensko, u nás sa zachoval iba jediný exemplár v múzeu v Poprade a niekoľko zmienok v pastorelách, ktoré sa k nám mohli dostať prekladom z iných jazykov pri preberaní módnych motívov pastorel z češtiny, nemčiny, maďarčiny a.t.ď. Môžeme preto pripustiť potulnými hudobníkmi aj u nás, nie je nám však známa žiadna indícia, že by sa u nás bežne používala.

Vieme, že klarinet (ľudovo “píštel”) ktorý vznikol v polovici 18. Storočia prenikol, isto aj pod vplyvom posádkových vojenských hudieb, v 19. storočí do našej ľudovej hudby. Vynára sa otázka, či mal svojho predchodcu – plátkovú píšťalu dostatočne dokonalú, aby sa mohla používať v svadobnej kapele. Predpokladáme používanie viacerých druhov dvojplátkových píšťal hobojového typu, akou je napríklad “turecká píšťala” – šalmaj – predchodca tárogáta v maďarskej ľudovej hudbe. Opierame sa čiastočne o zmienku o návšteve Krakova v šestnástom storočí pánom Oravského hradu so svojimi poddanými, ktorí sa blížili k mestu za zvukov píšťal,  bubnov, trúb, šalmají a gájd.[ ]

Je niekoľko nástrojov, ktoré boili dostatočne dokonalé, dokázateľne sa vyskytovali vo väčších mestských orchestroch tej doby, nemáme však ikonografické, ani písomné dôkazy, že by sa vyskytovali aj v svadobných kapelách. Sú to pomort, barokový hoboj, cynk, a iné.

Cimbal (malý, prenosný) sa v európskej ikonografii vyskytuje, ako nástroj, ktorý hrával na dedinských tanečných zábavách už v 14. storočí (Švajčiarsko) [ ]. Vzhľadom na  kontinuitu jeho výskytu v ľudovej hudbe slovenskej, ukrajinskej, poľskej a maďarskej  až do začiatku nášho storočia, považujeme jeho používanie v svadobných kapelách 18. storočia za veľmi pravdepodobné.

Píšťalky, hlavne v spojení s bubnom sú v európskej tanečnej ľudovej hudbe od stredoveku až podnes. Pre nás je ale inšpirujúci najmä drevoryt zo 17.storočia uložený v Krakove, ktorým zobrazuje krčmovú muziku v zložení huslista, gajdoš a píšťalkár s bubnom.[ ]

Priečne flauty sa rovnako zachovali v ľudovej hudbe dodnes, avšak iba v pastierskom prostredí. Ich použitie v kapele ako systematicky a účelne používaného doplnkového nástroja, či nástroja hrajúceho základný hlas, nie je vylúčené. Priečne flautičky boli v dôsledku vojenskej situácie hodne rozšírené a ich používanie v svadobnej hudbe možno považovať za veľmi pravdepodobné.

Z ikonografických záznamov zobrazuje hru huslistu s gajdošom pri tanci vo vojenskom tábore medirytina a lept j. Nypoorta “Vranov” z roku 1786 a obrázok hráča na píšťalu jednoručne a na bubon na medirytine a lepte J. Nypoorta “Ostrý kameň” z roku 1686.  Priečneho flautistu hrajúceho s bubeníkom možno vidieť na medirytine a lepte J. Nyipoorta “Nové Zámky” z roku 1694. [ ]

Trúby. Dôkazom o požití trúb je opis už spomínaného trúbenia na košickej svadbe od D. Speera. Na inom mieste Speer popisuje svadbu vysokého šľachtica, kde sa zhromaždilo 12 trubačov [20]. Ďalej zaznamenáva, že na grófskych a kniežacích svadbách sa „“nepretržite vytrubuje na trúbach a klarinách a bubnuje”[21].

Čím ideme hlbšie do minulosti, je výskum zloženia kapely zložitejší, lebo sa viac líši od dnešného a máme o ňom menej informácií.

Na ikonografických pamiatkach zo 17. storočia je niekedy zobrazené muzicírovanie na rôznych nástrojoch – strunových i dychových – v sprievode klávesového nástroja hrajúceho basso-continuo. Aj Speerove úpravy ľudovych tancov zaradené do diela Musikalisch Tuerkischer Eulenspiegel (úpravy sú pre dvoje huslí, dve violy a basso-continuo) a jeho Hudobný štvorlístok, môžu slúžiť ako inšpirácia. Sonáty pre dychové nástroje a basso continuo (v zostave 2 klariny, alebo 2 kornety, 3 trombóny a basso – continuo) neskororenesančné sláčikových, Zrejme teda boli v bohatších vrstvách aj svadby na ktorých v obsadení kapely bol aj klávesový nástroj hrajúci Basso-continuo, napríklad čembalo. Dnes sú klávesové nástroje, hlavne akordeón, elektrický organ a rôzne druhy syntetizátorov v svadobných kapelách hádam najviac rozšíreným nástrojom a ich funkcia je podobná bassu-continuu.

Poznámky k rekonštrukcii hudobnej stránky svadby

Keď spätne hodnotíme  náš postup pri rekonštrukcii hudobnej stránky svadby, vidíme isté pravidlá, ktorých sme sa intuitívne snažili držať.

Prirodzenosť. Svadobná hudba má byť zábavným prirodzeným prejavom, a nie samoľúbym umeleckým akademickým vystúpením. Nadmerná technická virtuozita, prešpekulované aranžmá, zjavne školený hlas – to sú faktory cudzie ľudovej hudbe a preto pôsobia na obecenstvo neprirodzene.

Pestrosť a farebná nápaditosť. Napriek rôznosti  repertoáru sa pri stále rovnakom  zložení kapely jednotlivých čísel repertoáru môže hudba začať pôsobiť stereotypným dojmom. V prípade rekonštrukcií totiž obecenstvo repertoár väčšinou nepozná a nemôže teda  na piesne reagovať ako na známy vzor uložený v pamäti, ktorý by v jeho vedomí zarezonoval (automatická kladná reakcia na známu, blízku pieseň). Je preto potrebné pre spestrenie občas zmeniť nástrojové obsadenie. Napríklad pri piesňach z Liptova (ASK) sme raz zaradili do sláčikovej hudby píšťalu – koncovku, typickú pre tento región, inokedy samotné gajdy, či spev a capella ženský rytmizovaný tlieskaním.

Nutné prispôsobenie vkusu súčasného poslucháča. S rozvojom masovo-komunikačných prostriedkov, hlavne rádia a televízie sa skracuje čas počas ktorého poslucháč udržuje svoju pozornosť. Preto sa dnes vyžaduje častejšia zmena nápevov a piesne s veľkým počtom slôh nie je možné uvádzať v plnom znení. Texty niektorých piesní sú už dnes neaktuálne, nezaujímavé, alebo nedostatočne vtipné. Je nutné dbať na ich vhodný výber. Často využívaná amplifikácia hudby spôsobuje deformáciu hudobného vnímania tak, že poslucháč dnes očakáva oveľa vyššie hladiny hlasitosti, ako v minulosti. Vedie to k potrebe ozvučenia kapely (mikrofóny).

Vlastná zaangažovanosť. Sami hudobníci musia byť s materiálom zžití, musí byť pre nich zaujímavý, musia ho pociťovať ako aktuálny pravdivý a súčasný.

Javisková kompozícia „Zemianska svadba“.

Mimoriadne bohatstvo svadobného hudobného materiálu v zbierkach UZ a ASK nás priviedla k myšlienke spojiť sa s choregrafom Jánom Blahom a pripraviť javiskovú kompozíciu, ktorá by zobrazovala zemiansku svadbu na Slovensku zo začiatku 18. Storočia. Najprv hudobný materiál naštudovalo  Slovenské gajdošské združenie ktoré na svojich vystúpeniach overilo jeho príťažlivosť pre obecenstvo. Potom sme pristúpili k  príprave hudobno-tanečnej javiskovej kompozície, ktorá sa realizovala vo folklórnom súbore Ponitran. Aby bolo možné zvýrazniť hudobné špecifiká oboch zbierok, inscenovali sme situáciu, že družina (a hostia zo strany nevesty) z Liptova má svoju sláčikovú muziku, skôr dedinskú, požívajúcu aj korýtkové husle a basičku, miestami aj gajdy a hrá hudobný materiál z ASK. Družina ženícha má cimbalovú, mestskejšiu kapelu doplnenú hobojom, ktorá hrá tance z UZ. Keďže však ani vo folklórnom súbore Ponitran známom svojou výbornou hudobnou zložkou sa nenašiel dostatok stálych členov – hudobníkov na realizáciu tohto zámeru, nakoniec sa “Zemianska svadba” realizovala iba s jednou kapelou, ktorá hrá obe časti repertoáru. Napriek tomu táto kompozícia získala cenu za dramaturgiu na súťaži vysokoškolských folklórnych súborov Akademický Zvolen. Najviac nás však potešilo priaznivé prijatie tejto kompozície mladými ľuďmi – hudobníkmi a tanečníkmi – členmi folklórnych súborov. Niektoré ľudové hudby začali príležitostne hrávať piesne a tance zo Zemianskej svadby a ľudová hudba Brezina z Tenčína dokonca systematicky využíva tento repertoár na svadbách. 

Poďakovanie

Chceli by sme na tomto mieste poďakovať muzikológom Ladislavovi Kačicovi, Stanislavovi Dúžekovi a Klimentovi Ondrejkovi, ktorí nám pri osobných konzultáciách pomohli mnohými informáciami, radami a inšpirujúcimi pripomienkami. Zároveň ďakujeme aj Mgr. Kataríne Bičanovej, ktorá autorsky spolupracovala na predošlej užšej verzii tejto štúdie, ktorá bola prednesená na Etnomuzikologickom seminári v roku 1995, nebola však publikovaná.

Ctení páni majstri cechu gajdošského, vážení tovariši, milí učni.
 
V rámci Gajdošských fašiangov (1.-2.-3. marca 2019) sa bude v sobotu 2. marca 2019 o 09:30 hod. vo Veľkej Lehote konať Valná hromada cechu. Jej súčasťou, okrem iných dôležitých bodov, bude ako už býva zvykom i prijímanie nových učňov, tovarišov i majstrov nášho gajdošského cechu. Títo by mali buď na podnet svojich učiteľov, majstrov, alebo pri tovarišoch z vlastnej vôle podstúpiť pred cechové majstrovské zhromaždenie a zložiť skúšky potrebné pre ďalší postup v hierarchii cechu (učni budú len predstavení). Preto chcem poprosiť všetkých tých ktorých sa to týka, tj. majstrov a tovarišov, aby radu cechu prosím informovali. Je potrebné brať na zreteľ okrem zvládnutej techniky hry na gajdy i vek (pre učňov ktorí by chceli robiť skúšky na tovariša je ročník nar. 2001) a doba pôsobenia na poste učňa, príp. tovariša (3 roky).
 
Rada CSG.

Vážení gajdoši a priaznivci cechu gajdošského.

  • Ako každý rok, tak ani  tento nie je výnimkou , že po Gajdovačke (Medzinárodný gajdošský festival )v Oravskej Polhore, začína príprava na druhý významný gajdošský sviatok a tou sú Gajdošské fašiangy .Festival gájd sa začína piatkom v Malej Lehote a pokračuje sobotným programom vo Veľkej Lehote a Jedľových Kostoľanoch.Všetko potom vyvrcholí nedeľnými svätými omšami vo všetkých usporiadateľských obciach.Termín podujatia 1.-2.-3.marca 2019 .Pomaly ale isto pripravujeme program a zostavu účinkujúcich z Našich  ale i vzdialenejších zahraničných končín.Po konečnom rozhodnutí ktoré je tak trochu aj vo Vašich rukách , budete oficiálne pozvaní a informovaní so všetkým čo k tomu prináleží, (program , ubytovanie ,strava  a cestovné výlohy ). Keďže , sa v rámci tohoto podujatia koná vždy v sobotu dopoludnia Valná hromada cechu , tentoraz vo Veľkej Lehote  , je potrebné aby ste sa do programu zapojili i tí členovia cechu s ktorými sa z časového dôvodu  do hlavného programu nepočíta. Veď účasť na gajdošskej schôdzi je po členskom príspevku Vaša druhá bohumilá povinnosť .Prísť aspoň na jeden deň , stretnúť sa s gajdošmi , priateľmi a známymi je predsa fajn. Účastnikom hromady poskytnú zúčastnené obce celodenné stravovanie .Cestovné výlohy a ubytovanie budú okrem účinkujúcich uhradené i pochôdzkárom , ktorí sa do fašiangového programu zapoja po dohode s organizátormi, teda cechom a obcami.Na  ďalší rok sa gajdoši a gajdošské skupiny prestriedajú  tak , aby možnosť účinkovať na festivale dostali postupne všetci tí  ktorí o to prejavia záujem .Na záver by sme  mali  voči Vám jedno prianie .Aby sme sa na gajdošských ale i folklórnych podujatiach stretávali častejšie , aj keď nie sme na ne usporiadateľmi pozvaní . Stretnutie pri gajdošskej muzike je pre Nás všetkých príjemné na ktoromkoľvek  festivale .Tak ako tomu bolo aj na  gajdošskom dvore v Detve .Tu ste osobnou účasťou a svojou hrou oslovili široké masy divákov  ktorí sa na dvore pristavili práve kvôli Vám .Ono nakoniec osobnými hráčskymi  stretnutiami a tým aj štýlmi hry na gajdy Nás všetkých po inštrumentálnej stránke posúvajú dopredu .Tak úroveň Slovenskej gajdošskej kultúry môže veselo napredovať . Rada CSG.

NOVO PRIDANÉ:

 

Pozrite si pozvánku na Gajdošský dvor 2019 v Detve na našom facebooku.

(pre tých čo nemajú facebook si pozvánku môžu stiahnuť „TU“)

Video: Matúš Kovár hrá na hrubých gajdách v SĽUKU

29.-30. september – Babohorská jeseň (Oravská Polhora)

13. – 16. september – World Music Festival Bratislava

Bližšie info TU

7.- 9. september 2018 – Gajdovačka,

Medzinárodný gajdošský festival (Oravská Polhora)

Bližšie info TU

Gazdovanie na Hriňovských lazoch (Hriňová) 17. – 18.8.2018

Bližšie info TU

HONTIANSKA PARÁDA HRUŠOV 17. – 18. 8. 2018

Bližšie info TU

NAJBLIŽŠIA UDALOSŤ

3.-5. august – Podroháčske folklórne slávnosti (Zuberec)

Bližšie info TU

Milí gajdoši.

S hlbokým smútkom Vám oznamujeme, že dňa 14-tého júla 2018, v sobotu večer vo veku 76.rokov nás navždy opustil vzácny človek Milan Štesko. Bol jedným zo zakladajúcich členov gajdošského cechu a znamenitý znalec Valaskej kultúry na Slovensku. Ešte pred týždňom sa zúčastnil na Podpolianskych folklórnych slávnosti 2018 v Detve ako člen poroty na súťažnej prehliadke výrobcov ľudových hudobných nástrojov Instrumentum excellens, na ktoré dostal pozvanie na základe doporučenia rady CSG. Pri tejto príležitosti navštívil aj Gajdošský dvor, kde sa s mnohými z nás stretol v priateľskej besede. Svojou skromnosťou a záujmom o dianie vo dvore bol jeho ozdobou. Tí, ktorí ste ho poznali, venujte mu tichú spomienku.

Česť jeho pamiatke.

Rada CSG.

 

Pohrab bude vo štvrtok 19. Júla o 12.00 hodine v krematóriu v Kremničke.

Najbližšia udalosť.

22. júl – Festival Goralskej kultúry GORALFEST

pod Pilskom a B. Horou (Sihelné)

Viac info TU

Najbližšia udalosť.

14. júl – 15. júl – Bačovské dni Malatiná

Viac info TU

Milí gajdoši a priatelia cechu gajdošského. Tak ako vlani, i tento rok Rada cechu v spolupráci s dôvernými priateľmi cechu pripravuje v dňoch 12. -13. -14. júla 2019 Gajdošský dvor v Detve, ako súčasť Folklórnych slávnosti pod Poľanou. Preto Vás v mene CSG chcem o tejto milej udalosti informovať a zároveň na túto akciu čo najsrdečnejšie pozvať. Členov a priateľov cechu, rodinných príslušníkov, ale i ľudí z ulice ktorí milujú folklór a hlavne gajdošskú muziku a kultúru. No najdôležitejšie bude, aby sa na tomto podujatí zúčastnilo čo najviac gajdošov, členov, ale i nečlenov cechu, ktorí svojou hrou vytvoria tú pravú atmosféru gajdošského dvora. Preto by som Vás chcel poprosiť o predbežné informácie, kto by sa tohoto podujatia zúčastnil, prípadne na koľko dní, alebo dátum predbežnej účasti. Je to samozrejme nezáväzné. Pre Nás organizátorov bude táto informácia veľmi nápomocná na zabezpečenie bezproblémového priebehu tejto významnej gajdošskej akcie CSG. Postupne budeme gajdošskú pospolitosť o všetkom informovať. Kto by mal záujem a chuť pomôcť pri organizovaní dvora budeme sa na Vašu spoluprácu o to viac tešiť. Prosím dajte o sebe vedieť, aj telefonicky 0915 433 579. V mene rady CSG Jaroslav Chalupka (sekretár CSG)