Ing. Milan Povoda, CSc.

 

Dejiny Jedľových Kostolian a ich okolia [na stiahnutie tu]

December l998

ÚVOD

V roku l996 som napísal štúdiu „Dejiny Jedľových Kostolian“, ktorú som sa rozhodol vypracovať z podnetu, že som sa pri jednej príležitosti stretol s Kostolancami, ktorí takýto materiál potrebovali k svojej práci, no žiaľ, nebolo ho. Napochytre som im mohol poskytnúť nejaké nesúvislé podklady, ktoré z časti vyhovovali potrebe, ale chýbala im súvislosť. Boli to informácie o najstarších písomných prameňoch o obci, ale chýbali najmä informácie o spôsobe života našich predkov v predošlom období, ktorý už vytlačil novší celospoločenský život a poslední pamätníci sa pomaly vytrácajú spomedzi nás. Preto bolo potrebné zachytiť tento spôsob života aspoň z ich rozprávania, keď už  písomných záznamov je poskromne.

Štúdia nebola vyčerpávajúco ukončená, nakoľko mi chýbali informácie, hlavne z farskej kroniky. Mal som síce prísľub od d. p. farára Podlipu, že mi ju poskytne, ale jeho odchod mi to znemožnil. Tak som  čakal na novú príležitosť. y

Keď mi  prišla pozvánka na Stretnutie kostolianskych rodákov, tak som zaslal štúdiu aj v takom stave, aká bola, starostovi obce p. Emilovi Bielemu, aby mu v prípade potreby poslúžila pri príprave osláv, čo aj využil, za čo mu ďakujem.

Materiál poslúžil aj ako jeden z podkladov pre autorky knihy „Jedľové Kostolany“. Hoci ma kniha príjemne prekvapila, po jej preštudovaní mám k jej obsahu niekoľko závažných pripomienok:

– V knihe je nesprávne uvedené meno notára. Menoval sa Imrich Šarkády.

– Izidor Pytel bol starým členom HSĽS, a nie národným socialistom.

– Veliteľom Nitrianskej partizánskej brigády bol pplk. Avdejev – Smirnov a nie npor. Avdejev.

– Pre rodených Kostolancov znie veľmi cudzo názov štálu Bresovo ako Brezovo. To isté platí aj pre Bresov vrch, a nie Brezov vrch. Tu  nikdy nerástli brezy, ale jedle, podľa ktorých nesie aj pekné meno obec. Toto vzniklo skomoleným čítaním „s“ ako „z“ podľa nemčiny. Ale na Bresovom Nemci nikdy nežili, a preto nie je dôvod ani pre toto čítanie v nemčine. Tohto nesprávneho názvu sa treba vyvarovať. Aj v literatúre, ktorú autorky udávajú ako literárny prameň „Zlaté Moravce a okolie“, sa uvádzajú tieto názvy správne ako Bresovo a Bresov vrch.. Je potrebné, aby sa aj obecný úrad snažil v budúcnosti vrátiť týmto lokalitám správne názvy.

– Nesprávne je komentované vyslovovanie slabík –de-, -te-, -ne-, -le-, -di-, -ti-, -ni-, -li- v kostolianskom nárečí.

– Údaj, že prví obyvatelia Kostolian pochádzali z Lehoty je nelogický, nakoľko Lehoty sú od Kostolian o cca 300 rokov mladšie (prvá písomná zmienka o Veľkej Lehote je z roku 1345).

– Neviem prečo sa uvádza v knihe, že cez fašiangy chodili chlapi v maskách, včítane exekútora. Masky sa na Kostolanoch nikdy nenosili cez fašiangy a ani v regióne  Horného Požitavia. Síce to bolo tiež ako nepôvodný, cudzí prvok zamiešané aj pri natáčaní kostolianskych fašiangov Slovenskou televíziou v roku 1969, ale to kostolianski pamätníci tvrdo popierajú. Masky sa nosievali len na maškarných plesoch, ktoré zanikli v polovici šesťdesiatych rokov.

Keďže sa mi podarilo získať od roku 1996 ďalšie materiály a informácie, predkladám doplnenú štúdiu o tieto nové veci teraz, aby som mohol poskytnúť komplexnejšiu informáciu, ktorú však ani teraz ešte nepokladám za úplnú. Bude ju treba dopĺňať a spresňovať na základe ďalších získaných podkladov a informácií.

PRÍRODNÉ POMERY

Geologická stavba

Väčšia časť chotára obce Jedľové Kostolany sa rozprestiera na svahoch najmenšej časti horstva Tríbeč, nazývanej „Sokolec“. Toto pomenovanie dostala od najvyššieho kopca, ktorý sa nachádza v tejto časti Sokolca. Tento je vysoký 801 m. Kopec sa nachádza medzi Malou Lehotou a Veľkým Poľom, nad Tomovým štálom. Menšia časť chotára sa nachádza aj na severných svahoch Pohronského Inovca. Obe horstvá od seba nahrubo oddeľuje Žitava.

Tribečské horstvo svojím pôvodom a stavbou patrí k jadrovokryštalickým horstvám Slovenska. Prekonalo viacero geomorfologických cyklov. Posledný cyklus, ktorý vymodeloval dnešnú tvárnosť horstva, prebiehal od konca neogénu v mladších treťohorách. Trval 30 miliónov rokov a skončil pred 1 miliónom rokov. Jeho jadro tvoria žula a kryštalické bridlice. Na tvárnosť Tribča však mali vplyv aj druhohorné horniny, hlavne kremence a vápenec, ktoré pokryli jeho žulové jadro, ako hrubé sedimenty. Kremence vytvárajú kopce Sokolec (801 m), Bresov vrch (729 m), Lom (685 m), Drieňová (552 m). Mladotreťohorné more Sarmatskopanónske, ktoré  tu  bolo, odtieklo koncom neogénu následkom výzdvihu karpatskej horskej sústavy a po prerezaní Južných Karpát Dunajom v Železnej bráne do Čierneho mora.

V Razdieli a v Sokolci sa nachádzajú  dolomitické vápence a čisté dolomity. Dolomitické štrky sa nachádzajú aj v kotline Jedľových Kostolian, kde sa nachádza aj kostoliansky brizolit. V podstate je to dolomit, sfarbený železitou vodou na žltohnedo (Vaňová).

Ako som už uviedol vyššie, Sokolec je  najmenšou horskou skupinou Tribča. Od Razdiela ho oddeľuje údolie bezmenného potoka (tento nad Hostím priberá meno Hostiansky potok), ktorého dolina však nesie meno Hlboká. Od Vtáčnika ho oddeľuje Veľkopoľská brázda a od Pohronského Inovca rieka Žitava. Zaujímavým morfologickým celkom je kotlina Jedľových Kostolian. Je to kotlina erozívneho charakteru. Vznikla ako prepadlina pri neogénnom výzdvihu Tribeča.  Prostredná kryha poklesla najnižšie, na nej leží najnižšia časť obce -–Dedina. Okolité kopce spadajú do tejto kotliny stupňovite. Na východe kotliny sa nachádzajú andezitové kopce Cigánska  pažiť (523 m) a Hradište (440 m). Zložené  sú z andezitu a patria k Pohronskému Inovcu. Aj Včelár (5l6 m) je andezitový, hoci ho od Inovca oddeľuje Žitava. Pod ním sa nachádza sloj hnedého uhlia. Drieňová (552 m) zasadá do kotliny niekoľkými stupňami. Je to príkrová doska  odtrhnutá od Razdiela pri poslednom neogénnom vrásnení Tribeča. Medzi Drieňovou a Razdielom je hlboké priekopové údolie doliny Hlboká. Kotlina Jedľových Kostolian bola za sopečnej činnosti Pohronského Inovce zasypaná sypkým sopečným materiálom. Tento podľahol neskôr erozívnej činnosti Žitavy, ako aj denutácii a bol odplavený. Od Malej Lehoty až po Jedľové Kostolany je Sokolec oddelený od Inovca erozívnym údolím Žitavy, zvaným Uhliská (miestne – Drienovská dolina). Na južnom vchode do údolia Uhlísk Žitava odrezala tvrdú skalu od Pohronského Inovca, na ktorej stojí známa vežová zrúcanina Túrňa.

Pohronský Inovec je sopečného pôvodu a patrí k Slovenskému Stredohoriu, od ktorého je oddelený Hronom. Po stránke morfologickej je typom reliéfu povrchového vulkanizmu (sopečnej činnosti). Pohronský Inovec, ako mladotreťohorné sopečné horstvo, sa skladá prevažne z andezitov  rozličného petrografického zloženia, ako aj andezitových tufov. Toto pohorie vzniklo v časoch rozbúrených endogénnych síl začiatkom neogénu, kedy mohutné sily vyzdvihli Tríbeč. Vtedy na východnej časti Tribeča poklesli povrchové vrstvy a vytvorili väčšie koryto. Na niektorých miestach došlo k prelomu povrchových krýh a cez  pukliny vyšli na povrch mocné pokrovy andezitových láv a výmety andezitových sypkých sopečných hmôt, ktoré stuhli na tuf. Na miestach výlevov sa vytvorili sopečné kužele. Posledný výzdvih celého Slovenska koncom treťohôr spôsobil vyklenutie peneplenizovanej paroviny, ktorá bola sklonená na sever k Vojšínu, čím došlo k jej čiastočnému rozlámaniu a vzniku prvotných údolí, v ktorých sa vytvorila riečna sieť a ktorá bola stále eróziou potokov prehlbovaná. Preto aj prameň Žitavy steká vo svojej pramennej oblasti smerom na sever. V pleistocenných dobách medziľadových sa utvorili hlboké údolia  dnešných potokov – prítokov Žitavy a údolie Žitavy, ktoré oddelilo Inovec od Tribeča. Pokračujúca erózia riek a potokov vyhlodala v mäkkých tufoch hlboké kotliny, ako Veľkolehotskú, Jedľovokostoliansku a iné. Prameň Žitavy je vo veľkolehotskom chotári, pod kopcom Štamberg (720 m) vo výške 660 m.

Medzi horstvom Tríbeča a Pohronského Inovca je 200 miliónový vekový rozdiel, lebo Tríbeč vznikol v prvohorách a Pohronský Inovec v treťohorách.

Podnebie

Priemerná ročná teplota vzduchu je 7,5°C. Topoľčianky majú 9,3°C. Priemerný ročný úhrn zrážok je 800 mm. Vrcholové partie Pohronského Inovca (Veľký Inovec) majú až 950  mm. Oblasť Zobora má len 600 mm.

Reliéf

Chotár obce sa rozprestiera na 2 729 ha, z čoho je l l94 ha poľnohospodárskej pôdy, na ktorej hospodárili kostolianski roľníci pred kolektivizáciou. V súčasnosti je len 857 ha poľnohospodárskej pôdy, lebo časť pasienok vysadili štátne lesy. (Drieňová, Kotoška, Pod  Levásovskou, atď)-     Najnižšie položené miesto v obci je pri Mlyne, kde je nadmorská výška 340 m. Najvyššie položené miesto je Bresov vrch,  vysoký 729 m. (Kostol má nadmorskú výsku 409 m).

Polohu obce určujú tieto zemepisné súradnice: 48°29¢ severnej zemepisnej šírky a l8°30¢ východnej zemepisnej dĺžky.

Chotár obce susedí s chotármi nasledovných obcí: Na  severe a severovýchode s Malou Lehotou, na východe oddeľuje Šibeničný vrch a Osný vrch od Veľkej Lehoty. Osná dolina a Včelár hraničia s Obycami a z juhozápadu a západu s Hosťami, medzi ktorým je vklinená malá časť chotára Skýcov v  Skýcovskej doline a v Hlbokej.

Vodstvo

Územie Jedľových Kostolian z väčšej časti odvodňuje Žitava prameniaca vo veľkolehotskom chotári.  V oblasti Uhlísk priberá Žitava potok Žitavicu. Pri Rybníkoch priberá potok Želeňu a pri Mlyne  bezmenný potok, pretekajúci Dedinou.

Západnú časť chotára odvodňuje bezmenný potok, tečúci dolinou Hlboká. Tento nad Hosťami má meno Hostiansky potok.

Žitava je dlhá l07,6 km. Jej povodie predstavuje l 235 km2

Pri hájovni Rybníky sa nachádzajú 3 rybníky s plochou 96 árov.

Taktiež v Žiarach boli v minulosti 3 rybníky, ktoré boli nahradené l novým rybníkom, vybudovaným v roku l960.

V Macákovom  pod  Boriskom vyviera studnička s minerálnou vodou, z ktorej vychádzajú bublinky. Voda obsahuje veľa sedimentačných látok. Je pitná, ale zatiaľ nepreskúmaná.

99 Rastlinstvo

Horstvá Tríbeč a Inovec fytogeograficky patria do oblasti západokarpatskej kveteny. Oblasť je od juhu otvorená do Dunajskej nížiny a stýka sa s panónskou rastlinnou oblasťou, ktorej hranica prechádza cez Zlaté Moravce. Toto ovplyvňuje značne charakter tunajšej vegetácie. Teplomilné panónske elementy prenikajú údolím Žitavy až ku Včeláru /Poniklec/. Dominantnými drevinami v lesoch sú dub, hrab a buk. V Bresovom vrchu sa nachádzajú ešte zbytky pôvodnej jedle bielej. V Lome rastie dub cerový a v Kemenci rastú borovica obyčajná, ale aj borovica čierna. V Lome rastie jedľa – dúglaska a borovica – vejmútovka. Za Lomom a na farskej lúke rastie mukyňa.

Živočíšstvo

Zo živočíšno-zemepisnej stránky podstatnú časť chotára zatrieďujeme do zóny listnatých lesov eurosibírskej oblasti a čiastočne do lesostepnej panónskej oblasti, ktorá sa nachádza vo Včerlári. Fauna Tríbeča je lokálne bohatšia ako fauna Pohronského Inovca. Týka sa to hlavne teplomilných spoločenstiev lesostepného charakteru.(napríklad modlivka zelená)

Okrem živočíchov žijúcich v listnatých lesoch ako sú jeleň, daniel, srnec, diviak, muflón, líška, pozornosť zasluhujú aj biotopy pasienkov a lúk. Z cicavcov tu býval rozšírený syseľ (citellus citellus) a hraboš poľný (Microtus arvalis). Z vtákov sa cez zimu medzi obydliami pohybovali veľmi často pipíšky (galerida cristata). Na pasienkoch za kravami poletoval pestrofarebný dudok (upupa epops)  a trasochvosty biele (Motacilla alba). V tŕninách sa zdržiaval strákoš obyčajný (Lanius colurio).

Nutné je pripomenúť, že z poľa sa vytratili jarabice, ktoré v čase žatvy poletovali v kŕdľoch. Zmizli aj prepelice. Z lesa jariabok a značne sú zredukované stavy zajaca poľného.

V šesťdesiatych rokoch pribudla do chotára hrdlička záhradná, ktorá sa rozšírila do Európy z Balkánu. Napr. v roku l958 už bola táto hrdlička rozšírená v Zlatých Moravciach, no v Kostoľanoch ešte vtedy nebola známa.

Tok Žitavy, ako aj potok v Hlbokej, má charakter pstruhového pásma so pstruhom potočným a  pĺžom. V minulosti sa v nich vyskytoval rak riečny. Podľa ústneho podania sa vyskytovala v minulom storočí v Drienovskej doline aj vydra. Na Rybníkoch sa zdržujú divé kačice.

V minulosti sa v chotári nachádzali aj vlci, v dôsledku čoho sú ešte aj tri vlčie jamy v Drieňovej, do ktorých vlkov lapali.(zo strany od Boriska )

HISTÓRIA OBCE A JEJ OKOLIA

Najstaršie dejiny

Archeologické nálezy, ktoré sa našli v obci, sú dôkazom toho, že v chotári obce žil človek už v dobe kamennej. Podľa výpovede priamych svedkov (p. Július Ďuriač), ktorí videli vykopávky kamenných nástrojov, ktoré boli objavené pri kopaní základov pre rezervoár družstevného vodovodu do kravína za Jalším, pod Stráňou.

Podľa písomných prameňov, osídlenie katastra obce bolo už v mladšej dobe Rímskej, ktorá existovala v II. až V. storočí po Kristovi.

Obec sa spomína prvýkrát v písomných prameňoch v roku 1075 v súvislosti s potokom Feniosaunica (Jedľová Štiavnica). Týmto potokom bola označená aj hranica Beňadického opátstva kráľom Gejzom I. Podľa tejto listiny bola hranicou opátstva v katastri obce Kostoľany rieka Žitava až po jej prameň.Kostolany neboli majetkom opátstva.

V obci bola údajne kolonizácia Sikulov, čo svedčí o strážnej funkcii obce. Pravdepodobne to bolo v súvislosti so strážnou vežou Túrňa, ktorá mala súvislosti s Hrušovom. Hrušov bol postavený ako kráľovský hrad v roku 1253, po pustošivom tatárskom vpáde, ktorý sa udial v rokoch 1241 a 1242.

Hrad vlastnil i Matúš Čák Trenčiansky. Neskôr ho vlastnili Bebekovci. V XV. storočí ho vlastnili Topoľčianski páni, neskôr Rákoczyovci, ktorých  cisárske vojsko z hradu vyhnalo a hrad aj zničilo.

V inom písomnom prameni sa udáva, že Túrňa bola vybudovaná až v XV. storočí. Druhý raz sa obec spomína v dostupnom prameni v roku 1217.

Nepriamo sa potvrdzuje existencia obce najneskôr v XII. storočí aj tvrdením významného slovenského historika P. Ratkoša, ktorý tvrdí, že teritórium, na ktorom žilo v XI. a XII. storočí slovenské obyvateľstvo, charakterizujú zamestnanecké názvy obcí, ktoré už nevznikali po roku 1200. Sú teda staršieho pôvodu. Napr. názvy: Dravce, Kľačany, Vozokany, Kostoľany, Solčany – sú typické iba pre slovenskú etnickú oblasť.

V ďalšom prameni sa obec spomína v roku 1327, medzi príslušenstvom hradu Hrušov, ako obce s platením cla. S týmto možno stotožniť aj existenciu Túrne. V roku 1388 sa obec spomína znova, ako majetok hrušovského hradu, ktorému obec patrila až do XVII. storočia, kedy sa obec stala majetkom Topľčianskych  pánov.

Prvá zmienka o existencii kostola v obci je z roku 1332. Pravdepodobne bola tu už aj fara, lebo sa v XV. storočí spomína fara zo XIV. storočia.

V obci sa v roku 1424 vyberalo mýto. V roku 1536 sa spomína v obci pivovar. V roku 1537 dostal právo v obci ťažiť zlato a drevo Alexander Thurzo, o čom sa hovorí v pokonávke medzi Alexandrom Thurzom a Jánom Záblatným z Hrušova. Pokusy s ťažbou zlata sa robili v okolí Bresovho štálu.

Turci boli pánmi Slovenska skoro 150 rokov, čo sa dotklo aj Kostolian. V roku 1543 a 1544 vznikol Ostrihomský sandžak (turecká správna územná jednotka), ktorý sa rozprestieral väčšinou na území Slovenska. Podľa zoznamu popisných obcí patriacich do sandžaku išla hranica sandžaku na hornom Požitaví nasledovne: … Svätý Martin, Topoľčianky, Lovce, Žikava, Hostie, Jedľové Kostolany, Obyce, Tekovské Nemce …, čo znamená, že obec patrila pod tureckú správu. Po uzavretí mieru medzi Turkami a cisárom Rudolfom v roku 1606 pri ústí rieky Žitavy sa severná hranica sandžaku posunula nižšie, južnejšie. No turecké nebezpečenstvo nepominulo. Okolie Zlatých Moraviec zničili Turci v rokoch 1630-31. Topoľčianky napadli v roku 1639. V Obyciach v roku 1633 zabili 3 gazdov na lúkach a 2 živých odvliekli. Ešte pred tým zobrali 23 ľudí. Napadnutie Kostolian sa nespomína. Zlom v tureckom ťažení urobila až  porážka Turkov pod Viedňou v roku 1683. Odvtedy Turci vojny už iba prehrávali a v roku 1687 definitívne opustili Slovensko.

Vplyvom tureckého nebezpečenstva sa premiestnili zasadania stoličných snemov Tekovskej župy zo Starého Tekova do Topoľčianok. Stoličné snemy sa tu konali od roku 1561 do roku 1723, kedy sa preniesli zasadania do Zlatých Moraviec (vznik žúp spadá od XII. do XIV. storočia). Tekovská  župa vznikla v XII. storočí vyčlenením z Ostrihomskej župy – stolice.

V XVII. storočí prešli Kostoľany pod topoľčianske  panstvo. Vtedy patrili do tohto panstva okrem Kostolian ešte Kňažice, Obyce, Machulince a Hostie.

Prvým majiteľom Topoľčianok bol Haslow, ktorý ich dostal do daru od kráľa Karola I. v roku 1307. Kaštieľ do dnešnej podoby dal prebudovať jeho vtedajší majiteľ Ján Keglewich v rokoch 1818 až 1825. Významným majiteľom Topoľčianok bol František Rákoczi II., ktorý prišiel do Topoľčianok v roku 1703. Počas jeho protihabsburského povstania mal tu hlavný stan.. Pod jeho kuruckými zástavami bojovali aj poddaní z celého Tekova. Je predpoklad, že tam bojovali aj obyvatelia Kostolian, čo potvrdzuje aj priezvisko „Kuruc“, ktoré získal účastník povstania, ako prímenie k priezvisku „Lukáč“. Spočiatku malo povstanie úspech, no neskôr  zradou šľachty, ktorá postupne prešla na cisárovu stranu, povstanie upadlo. Po prehratej bitke Rákocziho pod Trenčínom 3. augusta 1708 cisárske vojsko prenasledovalo ustupujúceho Rákocziho až do Topoľčianok, kedy zničilo aj hrad Hrušov – 5. augusta 1708. Rákoczi odtiahol k Hronu, ale cisárske vojsko ho už ďalej od Topoľčianok neprenasledovalo. Potom už vojna spočívala len z drobných šarvátok. Definitívne bolo povstanie ukončené Satmarským mierom v roku 1711. Po potlačení povstania bolo Rákoczimu ponúknuté zostať v Uhorsku za podmienky, že zloží cisárovi prísahu vernosti, čo však omietol Rákoczi urobiť. Radšej zvolil emigráciu. Odišiel cez Poľsko a Francúzsko do Turecka, kde aj v roku 1735 zomrel. Jeho pozostatky sú prevezené do Dómu sv. Alžbety v Košiciach.

Roky po Satmarskom mieri priniesli ľudu ďalšie zbedačovanie. Cisárske vojsko – labanci  – bolo ubytované po mestách a dedinách, kde ho museli ľudia chovať zo svojich skromných zdrojov. Podľa ústneho podania boli labanci ubytovaní aj na Kostolanoch, kde sužovali obyvateľstvo. Jeden z labancov sa dal kolísať v izbe v plachte uviazanej o hradu. Pri kolísaní mu domáca pani vraj spievala „hajaj čičí labanec, bude tebe ráz koniec“… Zrejme to bol cudzinec, ktorý nerozumel, čo žena spievala.

Tieto ťažké podmienky dávali podnet na zbeh. Iným prejavom nespokojnosti bolo zbojníctvo. Zbojníkmi sa stávali najmä bývalí Rákocziho vojaci. Bola to účinná forma odporu voči pánom a staronovým feudálnym poriadkom, ktoré sa udomácňovali v krajine v ešte prísnejšej podobe. Podľa ústneho podania sa spomína, že jeden zbojník pochádzal aj z Bresovho od Pavíkov. O inom zbojníkovi sa spomína, že ho chytili v Drieňovej, ale keď ho pandúri šikovali do Moraviec, pri Obyciach im ušiel naspäť.

Do tohto obdobia spadá aj obývanie Túrne zbojníkmi. K zničeniu Túrne došlo medzi rokmi l7ll a l796, kedy bol vysvätený súčasný kostoliansky kotol, do ktorého už bol nainštalovaný zvon pochádzajúci z Túrne. Podľa povesti bol zvon z Túrne pri výbuchu Túrne zahodený až na Cigánsku pažiť. Tam ho našli pastieri svíň – kanási, pri pasení, kde už bol zašudený v zemi a vyryli ho svine. Zvon údajne zvonil nasledovne: „Sviňa ryla nevyryla, kan rev, ten vyrev“. Zvon slúžil kostolu až do roku l9l6, kedy ho zobral erár. Túrňa  bola podľa dostupných prameňov 4-podlažná. Každé podlažie bolo vysoké cca 4 m. Vchod do veže bol údajne po vyťahovacom rebríku na prvom podlaží. Názory na výšku Túrne sa však rozchádzajú. Sú úvahy, že mala až 5 podlaží. Dokonca s hovorí o 40 m výške. Hrúbka múra 2,7 m v podzemí, ako aj povesť o odhodení zvona na Cigánsku pažiť, dávajú predpoklad, že Túrňa mala viac ako 4 podlažia a teda bola vyššia ako sú dnešné zbytky. Na zbytkoch múrov vidieť ešte dubové brvná, ktoré niesli podlahy, ako aj strieľne. Ako stavebný materiál bol použitý lámaný andezit. Podľa ústneho podania boli múry murované na horúcu maltu, ktorá sa pripravovala z piesku a nehaseného vápna, ktoré sa odhášalo až pri miešaní malty.

V XV. storočí sa v priestoroch Túrne vyberalo mýto na obchodnej ceste medzi Pohroním a Požitavím. Povesť hovorí, že poslednými obyvateľmi Túrne boli zbojníci, ktorí ukradli dievku v Chrášťanoch, ktorú prinútili, aby im vykonávala  domáce práce v Túrni. Keď sa o nej dozvedel otec, prišiel pre ňu. Práve vtedy, keď ju zazrel, prala v Žitave. Dohodol sa s ňou, že ujdú, ale jej prikázal, aby najprv dala do suda s pušným prachom, ktorý bol na prízemí v Túrni, horiacu sviečku. Zbojníci v tom čase spali v Túrni. Keď sviečka dohorela k pušnému prachu, otec s dievkou už boli v Uherelom. Jeden zo zbojníkov, ktorému pri výbuchu odseklo z jazyka a poranilo nohu, ešte bežal za nimi a kričal: „lo lo lo lo ločkajte ma“, ale ich nedobehol. Všetci zbojníci pri výbuchu zahynuli. Ešte existujú aj ďalšie varianty povestí o Turni Tu som však uviedol tú, ktorú som počul ešte ako chlapec.

V XVI. storočí patrili Jedľové Kostolany, spolu so Zlatými Moravcami, Topoľčiankami, Hosťami a ďalšími obcami pod luteránsky seniorát banských miest. Vtedy platilo heslo „čia pôda, toho náboženstvo“.  V tom čase boli luteránmi aj topoľčianski páni. Podľa farskej kroniky boli v obci v roku 1621 a 1655 luteránski farári. Hoci fara bola rekatolizovaná už v roku 1636, ešte 20 rokov sa v obci evidovali luteráni. Ich zastúpenie muselo byť značné, lebo na sneme v roku l68l protestanti medzi svojimi ponosami udávali, že medzi iným in bol zabratý aj kostol v Jedľových Kostolanoch. Katolícka cirkev sa bránila proti rozširovaniu luteránstva rôznymi spôsobmi. Jedným z opatrení boli osobné prehliadky cirkevnej disciplíny v obciach, tzv. vizitácie. Takáto vizitácia sa spomína v roku 1559. Zmýšľanie šľachty sa značne zmenilo potom, keď kardinál Peter Pazmán usadil v roku 1624 v Leviciach jezuitov. Topoľčianski páni sa tiež vrátili do katolíckej cirkvi. V roku 1637 vyhnali z Topoľčianok luteránskych  kazateľov. Od roku l687 sú aj Zlaté Moravce trvale katolíckymi. V celej zlatomoraveckej oblasti zostali luteránske iba Slažany.

V roku 1710 začal písať farár Juraj Ján Juriš matriku. V tomto období patrili do kostolianskej farnosti obce Hostie (Keresturiensis), Malá Lehota (Kiss Lehota), Veľká Lehota (Nagy Lehota) a Skýcov (Skiczó). Pre tieto obce sa od roku l758 písala spoločná matrika. V roku 1771 začal farár Štefan Andreanský písať  knihu, kde zapisoval všetky nariadenia. Tak sa dozvedáme, že poklona k Najsvätejšej sviatosti bola zavedená v roku 1772.

V roku 1715 odhlasovali v sneme zákon o zriadení stálej armády. Dôstojníci v nej boli prevažne Rakúšania, za prostých vojakov násilím verbovali poddanských synov v smutne známych „lapačkách“, čo je opísané v pesničke „Bodaj sa zlámala kostolianska brána, pod ktorou chytili mojeho frajera….“.

Súčasný kostol dal postaviť kardinál Žigmund Keglewich, rodom z Topoľčianok. Kostol je postavený v klasicistickom štýle. Prvá svätá omša sa v ňom konala l. novembra 1796. Vežu s krížikom inštalovali 3. septembra 1797. V tom čase bol kostolianskym farárom Andrej Laczko, rodák z Trenčína, ktorý dal postaviť v Dedine sochu svätého Ján Nepomuckého v roku 1823. Počas výstavby kostola bol kostollianskym richtárom Mišo Povoda.

Podľa ústneho podania bol predošlý kostol drevený. Stál v priestoroch pred jestvujúcim kostolom, nad schodmi. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1779 sa nad kostolom týčila drevená veža. Pred sanktuáriom nebolo zábradlie a chýbal chórus. Pre organistu slúžila iba drevená plošina. V kostole boli 2 oltáre, oba k Všetkým svätým a nový 35 kg zvon.

V čase reformácie v obci bol začas kostol aj luteránskym. Na filiálky chodil farár v nedeľu, aj to striedavo. Postupne došlo k ich osamostatneniu. K fare patrili aj farské pozemky. Okrem nich prináležali farárovi aj pravidelné dôchodky. Predošlá fara bola postavená v roku 1792 a ešte v prvej polovici XIX. storočia bola pokrytá slamou.

Tri kríže, ktoré stáli na Kalvárii (378 m) pred jej rozbágrovaním, boli z rokov 1828 a 1859. Ľudia sa k nim chodievali modliť v noci zo Zeleného štvrtku na Veľký piatok.

V roku 1767 vydala cisárovná Mária Terézia urbariálny patent, ktorý jednotne upravoval vzťahy medzi poddanými a šľachtou. Malo sa ním poddaným trochu polepšiť, ale šľachta sa proti jeho zavádzaniu bránila. Na jeho základe prebehla v krajine prvá komasácia pozemkov.

Vymedzené boli pozemky obce, ako stavebné pozemky, záhrady, kapustnice, konopnice, lúky,, pasienky, polia, lesy, atď. Každá želiarska rodina /mala role, ale nemala lúky a pasienky v extraviláne/, bola povinná odpracovať na panskom 104 dní ručne, alebo 52 dní s dvojzáprahom. Plnenie urbáru kontrolovali župní úradníci.

V roku 1777 vyšla Nová školská organizácia pod názvom „Ratio educationis“. Bol to výrazný zásah do celého systému vzdelávania na základných školách. Školská mládež mala získavať vedomosti hlavne v náboženstve, čítaní, písaní a v počtoch.

V XVIII. storočí sa spomína v obci škola. Od roku 1739 účinkoval tu 16 rokov školský majster Adam Vozár. Budova školy bola z dreva. Nachádzala sa pod kostolom v priestore „Kocianovho“ domu. Tvorila ju l trieda a byt učiteľa, ktorý bol zároveň aj organistom. Škola  bola postavená v roku l80l. Tzv. „stará škola“, ktorá stála pri obecnom úrade, bola postavená v roku 1879.

V XVIII. a XIX. storočí pracovala úspešne v Hlbokej doline sklená huta, ktorej výrobky sa vozili na vozoch až do Viedne. V ústnom podaní sa spomína vodná píla pred Žitavicou v minulom storočí, ako aj poľovnícka chata na vrchu Došnom.

Uhoľná baňa bola jednou z osád Kostolian. Vznikla ako banícka kolónia v blízkosti bane Viktória. Mala 28 domov. Nachádzal sa tu aj banícky cintorín. Baňa mala aj svojho lekára.

Hnedouhoľné ložisko leží v oblasti Včelára,  v kostolianskom katastri. Tiahne sa až ku Hostiam, kde vychádza až k povrchu (Rinčovo). Ložisko by si zaslúžilo dôkladný geologický prieskum, aby boli zistené skutočné zásoby uhlia. Ložisko tvoria 3 sloje. Uhlie z prvého sloja je  lignit. Obsahuje veľa síry a pri spaľovaní páchne. Uhlie z nižšieho sloja sa vyrovná kvalitou handlovskému (výpoveď Štefana  Bugára). Tretí sloj je prevažne bridličnatý.

Uhoľné ložisko pomohla objaviť voda, ktorá v jarných mesiacoch odniesla zo sloja zeminu. V roku l768 oznámil tento nález komorgrófsky úrad v Banskej  Štiavnici do Viedne. Na príkaz Viedne bol vykonaný prvý známy prieskum ložiska. Urobil ho banský radca Ján Sepp z Banskej Štiavnice. Zistil, že ložisko má mocnosť 5 stôp (asi 1,7 m). Pretože bolo ložisko od banských miest značne vzdialené, nejavili oň záujem.. K ďalšiemu pokusu využívať ložisko dal podnet tekovský podžupan Ján Szentivanyi v  roku 1787/88. Ani vtedy k ťažbe nedošlo. S ďalšou iniciatívou využiť ložisko prišiel v roku 1799 Ján Juraj Medšacher, ktorý bol ránhojičom v erárnej hute v Žarnovici a súčasne vlastníkom železiarskej pece na Píle a železného hámra v Žarnovici. Uhlie sa mohlo používať na praženie rudy a ak sa miešalo s dreveným uhlím, potom aj na tavenie rúd. Za týchto okolností prejavil oň záujem komorgrófsky úrad v Banskej Štiavnici. Záujem mala aj Viedeň. Začalo sa jednať s majiteľmi pozemkov, ktorí boli dvaja. Jedným bolo opátstvo v Beňadiku a druhým  gróf Keglewich v Topoľčiankach, u ktorého narazili vyslaní úradníci na odpor.

V roku 1859 získali v obci kutacie právo na ťažbu uhlia bratia Kresovci, ale už v roku 1860 prechádza baňa do majetku firmy Gerson a Lipmann za 5000 zlatých, ktorá ťažbu uhlia začala. Po 8 rokoch firma skrachovala a baňa prešla do držby berlínskej firmy Sandrop. Potom iba živorila. Až v roku 1894 bola založená akciová spoločnosť Viktória, ktorá investovala do bane asi pol milióna zlatých, ale voda a oheň pohltili všetko úsilie. Dňa l5. 8. 1900 sa baňa nachádza už vo vlastníctve arcivojvodu Jozefa Habsburga, ktorý ju kúpil za l30 000 korún. Baňa znova ožila a ročne vyťažila 4000 vagónov uhlia. Pred I. svetovou vojnou sa stal majiteľom Kegelmann. V čase vojny odkúpil baňu Maďar Fono, ktorý ju vlastil do roku 1918. Potom sa bane ujal ruský emigrant, predtým tunajší banský lekár, Litinský. Do roku 1922 sa vystriedalo 22 majiteľov. V roku 1922 bola založená akciová spoločnosť „Tekovské uhoľné bane“ so sídlom v Bratislave. Do jej správy prešla aj táto baňa. Od roku 1926 baňa nepracovala. Až v roku 1936 ju prevzala firma BAŤA, ktorá v nej ťažila až do roku 1946, kedy baňu prevzali Handlovské uhoľné  bane, ktoré ťažbu v roku 1949 zastavili. Odvtedy baňa len chátra. Z bane Viktória zostala len zanedbaná jama. Firma Baťa otvorila do bane nový vstup z Osnej doliny, v katastri Obýc. Odtiaľto vznikol názov  Obycko – Kostolianske uhlie.

Až v roku 1874 došlo v Tekovskej stolici k zrušeniu palicového trestu, kedy prestali používať smutne známy dereš. V roku 1886 vyčíňala v Tekove cholerová epidémia, ktorá podľa ústneho podania zasiahla aj Kostolany, kedy skosila veľký počet obyvateľstva. Nestačili už kopať nové hroby, preto ukladali do jedného hrobu 2 mŕtvych nad sebou. Toto bolo vidieť pri rekonštrukcii schodov pred kostolom v 60-tych rokoch.

V minulosti mala obec cintorín na inom mieste ako je terajší. Nachádzal sa poniže „Starej Dediny“, pod Liptákovcí, v priestoroch križovatky, kde odbočuje cesta k Štulerovi. V súčasnosti je už na území cintorína zástavba. Ešte najstarší obyvatelia obce si pamätajú kríž, čo tam stál ako pozostatok, ktorý bol ešte zo starého cintorína. Židov z obce pochovávali vo Vaňovej, neskôr v Moravciach.

V rokoch 1850-55 prebehla v Uhorsku 2. komasácia. Išlo o scelenie pôdy, ktorá bola od l. komasácie značne rozdrobená. Napríklad pred 2. komasáciou mali občania role aj na vrchu Drieňovej. V týchto rokoch bola v Zlatých Moravciach založená aj Pozemková kniha, ktorá slúži dodnes.

V roku 1897 kúpil panstvo Topoľčianky arciknieža  Jozef August Habsburg. V rokoch 1907 až l909 zriadil arciknieža /herzeg/ Jozef Habsburg na majetkoch Veľkú a malú poľovnícku oboru v okolí Kostolian, ktoré trvajú dodnes. V Malej obore v Žiarach začal v roku l909 chovať danieliu zver. Začal s 9 lopatármi a 10 danielkami. Po  ohradení Veľkej obory, kde choval najmä jelene, bol kmeňový stav vysoký. Okrúhle 1700 ks jelenej zveri, 60 ks muflónej zveri, 260 ks srnčej zveri a 30 ks diviakov. Jozef Habsburg dbal aj na kvalitu trofejí. Za účelom kríženia vypustil do obory 40 ks jelenej zveri z obory Kisjenö z kríženia marmarošsko-bákoňského.

O rozšírenie muflónnej zveri na Slovensku sa zaslúžil gróf Karol Forgách z Jelenca, ktorý v roku 1883 vypustil v okolí hradu Gýmeša čriedu muflónov. Črieda mala 150 zvierat pochádzajúcich z aklimatizačnej zvernice, ktorú založil v roku 1868. Odtiaľto sa muflóny rozišli do tribečských hôr. Prišli do Razdiela, ale aj na Malé a Veľké Dubovo, kde sa udomácnili. V roku 1923 prešiel habsburský majetok do rúk Čsl. štátu. Na jeho základe sa vytvorili Štátne lesy Topoľčianky a Štátny žrebčín.

Pri výstavbe obôr sa Jozef Habsburg značne zadĺžil, a preto za účelom získania peňazí v posledných rokoch I. svetovej vojny odpredal majetok v Jedľových Kostoľanoch občanom. V Dedine predal Majer (“Čičánovu záhradu“), „Holdy“, Drieňovú, ako pasienku, Jamu, Ražniská, Nado mlynom, Za Lomom a ešte inde.

Niektoré časti chotára vymenil za lúky, ktoré zabral v Hlbokej do obory. Tieto vymenené pozemky ľudia nazývali „Čarou“. Takouto čarou boli nasledovné časti chotára: Zadné Lúčky, Tulovka, Pod Javorom, Levásovské Dubovo, Lúky pod Túrňou a iné.

V rámci zoštátnenia habsburského majetku bol zoštátnený aj topoľčiansky zámok, ktorý sa stal v roku 1923 letným sídlom československých prezidentov. V lete 1923 prišiel prvý raz do Topoľčianok prezident T. G. Masaryk. Tu vykonával aj svoj úrad. Aj prezident Beneš navštívil Topoľčianky v roku 1936 a 1937. Prišiel sem aj po II. svetovej vojne v rokoch 1946 a 1947. Topoľčianky navštívil v roku 1949 aj prezident K. Gottwald. Tento sa však zriekol kaštieľa ako sídla prezidenta a dal ho v roku 1951 k dispozícii ROH pre rekreačné účely.

Počas návštev Topoľčianok Masaryk rád chodieval na výlety do Hlbokej doliny. Preto podľa neho potom nazývali hornú časť doliny Hlboká aj Masarykovou dolinou. Na výlety chodieval spolu so svojím sprievodom. Do Hlbokej sa výletníci vyviezli lesnou železničkou do Priehonu, odkiaľ sa potom presunuli do Macákovho pod Boriskom, kde bývalo centrum výletov. Tu bývala rozložená aj kuchyňa so stolovaním. Výlety sa konávali v auguste po zobratí mládze. Odpoludnia Masaryk spával. Ustlali mu periny na lúke. Vtedy musel byť zachovaný kľud, lebo: „Tatíček spí“. Počas týchto výletov sa Masaryk rád potuloval po kostolianskom chotári na svojom obľúbenom bielom koni, pričom debatovával s občanmi Kostolian, ktorých stretol v poli. V roku 1927 navštívil Masaryk aj kostoliansku školu, kde bol za chvíľku aj na vyučovaní.

V roku 1909 postavila obec „novú školu“ (terajšiu tanečnú sálu) s 2 triedami a učiteľským bytom, ktorú v roku 1911 prebral štát. Súčasne so školou bol postavený aj notársky úrad a notársky byt (Zväzarm). V priestoroch starej školy pod kostolom bola zriadená žandárska stanica.

Pred I. svetovou vojnou chodila väčšina kostolianskych mužov za prácou do maďarských baní, najmä do Tatabáne a Šalgotarianu. Iní, väčšinou slobodní, ale aj rodiny, ktoré nemali dostatok poľa, chodievali na sezónne poľnophospodárske práce na dolnozemské majere, hlavne do okolia Báčky. Najznámejší bol majer Hedeš, kde chodieval za gazdu Jakub Kuruc (býval za Drieňovou). Ešte aj dnes počuť v repertoári folklórnych skupín pesničku z tých čias „Na Hedeši takí páni, vyplácajú dukátami…“.

V roku 1894 boli Zlaté Moravce napojené na železničnú sieť, keď bola postavená železničná trať zo Šurian do Zlatých Moraviec. V roku 1895 bola trať predĺžená do Topoľčianok. Podľa ústneho podania mala trať pokračovať Hlbokou dolinou až do Oslian. Údajne už bola pred I. svetovou vojnou aj vymeraná.

I. svetová vojna

Prvá svetová vojna sa bolestne dotkla aj Jedľových Kostolian, hoci obec nezažila front Na kostolianskom pomníku padlým v I. a II. svetovej vojne je vyrytých 38 mien kostolianskych mužov, ktorí sa nevrátili z I. svetovej vojny. Už v priebehu júla odchádzali k vojenským útvarom prví muži, hoci prvá všeobecná mobilizácia bola vyhlásená až 28. Júla 1914. Keď hlas bubeníka (kyžbíra) oznamoval túto udalosť, prebiehala práve žatva. Túto už nestihli mnohí muži ani dokonať. Večer po vyhlásení mobilizácie sa išlo na spoveď do kostola a ráno sa už išlo k útvarom. Neskôr ich nasledovali ďalší. V poslednom období vojny už boli povolaní muži od 18 rokov do 50 rokov.

Mnohí sa domov nevrátili, mnohí prišli ranení, alebo s podlomeným zdravím a na následky vojny zomreli doma. Mnoho ich bolo zajatých v rôznych častiach Ruska, od Azovského mora, Sibíri, až po Archangelsk. Niektorí bojovali aj v československých légiách. V ruských légiách bojovali: Martin Lukáč Červený, Ľudovít Ištók, Jozef Murka, Cyprian Ďuriač. V talianskych légiách – v domobrane bojovali: Juraj Beňo-Škrdikov, Ludvík Gordík a Jozef Lukáč Čepan – Maltárov.

Ženy tiež strádali doma. Pribudla im starosť o výživu rodín, chýbala pracovná sila na obrábanie poľa. V roku 1915 sa ceny potravín zdvihli trojnásobne. Jeseň bola daždivá, nemohli sa vybrať zemiaky a zasiať oziminy. V roku 1916 z dôvodu nedostatku farebných kovov zobral erár z kostola 3 zvony (vtedy mal kostol 4 zvony). Jedným zo zobratých zvonov bol údajne aj zvon z Túrne. Ďalšie 2 zobraté zvony boli z roku 1913 a l najmenší tiež z roku 1913 ponechali pre potreby obce. Rok 1917 bol katastrofálne suchý. Drahota veľmi stúpla. Bol veľký hlad. Armáda rekvírovala po dedinách potraviny a dobytok. V takejto ťažkej situácii strpčoval kostolianskym ženám život ešte aj miestny notár Imrich Šarkády – Žid, ktorý odopieral ženám vyplácanie vojnových podpôr, ktoré mu neboli po vôli. Chlapi, ktorí sa vrátili po skončení vojny na jeseň domov, sa od svojich žien dozvedeli o týchto krivdách. Na hodovú nedeľu 4. novembra 1918, keď sa chlapi stretli v Kleinovej krčme, potúžení alkoholom, sa rozhodli za tieto krivdy vybiť notára. Keď prišli k notárovi do domu, ten vytiahol na nich pištoľ. Chlapi však nečakali na výstrel a notára zabili. Niekto ho pichol do chrbta nožom Zabitého notára potom zakopali pri Želeni. Na druhý deň zlatomoraveckí Židia prišli aj s vojskom do obce. Pochytali mužov v Dedine, ktorí museli notára vykopať. Potom ho zobrali do Moraviec, kde ho pochovali. Nastalo vyšetrovanie, niekoľkých aj zatkli, ale ich v krátkom čase prepustili, lebo nikoho z nich neusvedčili z vraždy. A tiež to bolo brané ako v sebaobrane. Nikto však ani nezradil, kto ho pichol.

Počas I. svetovej vojny zlatomoravecký podnikateľ Albert Petö si prenajal od arciknižaťa Jozefa Habsburgského väčšinu okolitých lesov. Na ťažbu využíval lacnú pracovnú silu – zajatcov, Talianov. Za účelom odsunu vyťaženého dreva z lesov dal postaviť úzkokoľajnú lesnú železničku, ktorú vykopali tiež Taliani. Táto viedla z topoľčianskej železničnej stanice do okolitých lesov Jedľových Kostolian. Mala 2 hlavné vetvy, ktoré sa rozčleňovali vo Včelári. Jedna vetva išla popri bani Viktória, cez Ostnú dolinu, popod Hradište do Žiarov. Druhá vetva viedla  do Hlbokej doliny na Husárovu lúku, pod Veľké Pole, pričom sa rozvetvovala do jednotlivých dolín Razdiela.Neskôr bola železnička predĺžená až do Zlatých Moraviec, Starej tehelne, ktorá patrila taktiež Petömu.

Jeden zo zajateckých táborov bol zriadený na Malom Dubovom pri Zadných lúčkach. Tu ubytovaní Taliani ťažili drevo hlavne v Lome a na Malom Dubovom.

Okrem hlavných vetví lesnej železnice, kde vagóny ťahali parné lokomotívy, miestne nazývané „mašinky“, boli po horách vybudované aj konské železničky „štreky“, ktoré boli stavané väčšinou tak, že naložené vozne „vagónky“ boli poháňané gravitačnou silou a naspäť ich vyťahovali s koňmi. Takáto železnička bola vybudovaná aj v Drieňovej (od Boriska), ďalšia bola z Lomu, cez Zadné lúčky, na Malé Dubovo, až na Priehon, odkiaľ bolo drevo do Hlbokej doliny k depu hlavnej vetvy riznované. Takýchto konských železničiek bolo vybudovaných viacej po okolitých lesoch.

Obdobie I. ČSR (1918-1939)

Dňa 28. októbra 1918 vznikla ČSR: Vplyvom povojnových udalostí spoločenská a ani politická hladina nebola ihneď ustálená. V spoločnosti vládol chaos, lebo uhorské zákony už neplatili a nové, československé, ešte neplatili.

Zákonná moc ČSR začala pôsobiť v okolí Zlatých Moraviec až  v januári 1919, kedy do Zlatých Moraviec prišlo niekoľko talianskych legionárov a za nimi prišla aj nová čsl. vrchnosť. Nová vrchnosť ustanovila za prvého slovenského župana v Moravciach Dr. Martina Mičuru. Úrady začali fungovať 24. januára 1919. No vládnutie čsl. úradov začala ohrozovať Červená armáda Maďarskej republiky Rád, ktorá vznikla v Maďarsku 21. 3. 1919. Táto maďarská sovietska republika mienila vojensky dobyť Slovensko pre Maďarsko. Žiaľ, ešte značná časť slovenského obyvateľstva bola vtedy hungaristicky naladená, slovensky neuvedomelá, túžiaca po obnovení starého Uhorska a vstupovala do tejto armády. Tiež k ochote slovenského obyvateľstva vstupovať do tejto armády prispeli aj nesplniteľné sľuby Bélu Kúna – vodcu maďarskej sovietskej republiky. Keď sa sľuby neplnili, potom klesla aj bojovnosť. Kde prišla táto Červená armáda, zakladala miestne soviety. Po príchode Červenej armády do Moraviec bol tu utvorený 3. júna 1919 miestny soviet. Na niekoľko hodín bol utvorený miestny soviet aj v Topoľčiankach. Dňa 6. júna prišli do Moraviec čsl. legionári. Pred týmito miestna Červená jednotka ustúpila do Levíc, odkiaľ sa vrátila 7. júna 1919 posilnená aj práporom z Levíc, kedy ich Moravčania na námestí aj pohostili. 8. Júna prišiel do Moraviec 35. čsl. Plzenský pluk a maďarskú ČA natrvalo vyhnal. (1. augusta 1919 bola Maďarská republika Rád definitívne porazená). Od 8. 6. 1919 nastal trvalý mier v našom regióne.

Hoci prvé roky existencie ČSR sa začali ukazovať uspokojivými, už v roku 1921 sa začala prejavovať kríza, ktorá začala nepriaznivo ovplyvňovať životnú úroveň ľudí. Kostolianskych občanov sa dotkla kríza, najmä u poľnohospodárskych robotníkov na veľkostatkoch, kde si veľký počet obyvateľstva zarábal na chlieb. Začala uchybovať práca. Najťažšie roky pre obyvateľstvo však boli na začiatku 30. rokov, kedy v roku 1931 vyvrcholila svetová hospodárska kríza. Nebolo práce. Ľudia sa zadĺžili, pričom niekedy nestačili splácať ani úroky. Strašili exekútori, dražil sa zadĺžený majetok. Štát riešil situáciu podporou pre najchudobnejších formou stravovacích lístkov, tzv. žobračeniek, ktoré mali hodnotu 10 Kč a 20 Kč. Za pridelené lístky museli ľudia chodiť robiť na tzv. „núdzne práce“. Opravovali sa cesty, mosty a pod. No každý nemal šťastie obdržať ani takúto žobračenku. V takejto situácii v obci bola založená dedinská organizácia KSČ v roku 1932.

Za takýchto ťažkých podmienok začali si ľudia hľadať prácu v cudzine. Boli to hlavne francúzske a belgické bane. Doma hľadali prácu hlavne u Petöho v horách, ktorý bol v tom čase zameraný na ťažbu v cirkevných lesoch v Pohronskom Inovci – tzv. „Kapitule“. Drevorubačská práca bola v tom čase ťažká, lebo sa pílilo len ručnými pílami – bruchatkami. No najťažšia bola práca pri sťahovaní dreva na saniach, kde sane ťahali samotní chlapi. Pri sťahovaní však zarobili viacej ako pri pílení, lebo nahrádzali furmanov. Práca v hore bola celkovo slabo platená, lebo uchádzačov o ňu bolo viac ako práce. Chlapi pracovali v partiách. Parťák chodil licitovať prácu od Petöho faktora, ktorý za vykonanie určitej práce ponúkol určité množstvo peňazí. Parťáci navzájom licitovali, kto tú prácu vykoná na menej peňazí. Niekedy prišli na úroveň, keď sa prácu už nevyplatilo ani robiť. Zarábali niekedy len 8 Kč za deň.

Iní chodievali za prácou na poľnohospodárstvo. Chodilo sa na sezónne práce na veľkostatky do „Semplickej“ (Zemplín okolo Trebišova), do Voderackej (Trnava) a na južné Slovensko (Slovenský Meder).

Po prvej svetovej vojne bolo ešte veľa domov a hospodárskych budov zakrytých slamou, čo umožňovalo vznik častých požiarov. V roku 1920 vyhorelo v obci až 20 domov. Požiare sa vyskytovali každoročne, preto bol v obci založený hasičský spolok v roku 1928. Prvým hasičským veliteľom sa stal riaditeľ školy Ján Možári. V roku 1926 boli zakúpené 2 nové zvony do kostola.

Do roku 1930 bola v obci aj matrika, pod ktorú patrili aj obe Lehoty. Vyčlenením Lehôt pod Novú Baňu od 1. 6. 1930, preradili aj Kostoľany pod matriku v Obyciach, na škodu obce, čo trvá dodnes (funkcionári obce by sa mali snažiť o jej navrátenie).

Vo voľbách v roku 1935 získala v obci najviac hlasov Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Jej oporou v obci boli kostolianski gazdovia. Strana aj v ďalších rokoch vyvíjala v obci aktivitu, najmä v oblasti osvety.

S blížiacim sa koncom prvej ČSR sa začali v obci zlepšovať sociálne pomery. Začala sa viac objavovať práca. V roku 1936 začala sa stavba trate Zbehy – Zlaté Moravce, kde našlo prácu dosť Kostolanov. V roku 1937 sa začalo hromadne chodiť do Harmanca, kde sa budovala trať Banská Bystrica – Diviaky. Iné možnosti získania práce boli na opevňovacích prácach v Sudetách, kde tiež pracovalo mnoho Kostolanov.

Rok 1938 bol rušný. Okrem politických udalostí obec neobišlo ani choroby. V obci šarapatila epidémia čierneho kašľa, ktorá si vyžiadala smrť 18 malých detí.

Dňa 24. septembra 1938 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, podľa ktorej všetci muži – vojaci do 40 rokov museli narukovať, nakoľko hitlerovské Nemecko ohrozovalo republiku. Situácia sa uspokojila po podpísaní Mníchovskej dohody 30. septembra 1938, ktorou bolo Československu nariadené odstúpenie pohraničia Nemecku. 6. októbra bola vyhlásená autonómia Slovenska.

Hospodársky život za 1. ČSR sa odzrkadľoval aj v politickom živote. V obci pôsobilo viacero politických strán. Veľkými stranami boli HSĽS, Agrárna strana , Sociálno-demokratická strana a Národno-socialistická strana. No boli aj menšie strany, dokonca aj promaďarská, hoci v tom čase v obci nežil ani jeden Maďar.

V roku 1938 boli v obci dvoje voľby. Do obecného zastupiteľstva sa mali konať 12. júna. Nekonali sa, lebo sa strany medzi sebou dohodli. HSĽS dostala 5 mandátov, Agrárna strana 5 mandátov, Sociálni demokrati dostali 4 mandáty a Národní socialisti dostali 4 mandáty. Starostom sa stal Izidor Pytel za HSĽS. V decembri 1938 sa konali voľby do Slovenského snemu, kde všetkých 714 platných odovzdaných hlasov bolo „za“.

V priebehu prvej Československej republiky bol dlhoročným redaktorom „Slováka“ – tlačového orgánu HSĽS Ján Kocian – kostoliansky rodák. Tento bol počas Slovenského štátu župným tajomníkom  HSĽS v Nitre. Počas zastávania tejto funkcie sa správal dôstojne a bezúhonne. Keď ho po vojne súdil Národný súd v Bratislave, ako funkcionára fašistického štátu, boli za neho prosiť kostolianski partizáni, preto nebol ani odsúdený do väzenia.

Za pozornosť stojí ešte zmienka o účinkovávaní Jána Možariho v štátnom rozhlase, kde chodieval spievať „na živo“. Škoda, že sa vtedy nerobili záznamy.

 

Slovenská republika (1939 – 1945)

Snem Slovenskej republiky na popud Hitlera, s ktorým predtým v Berlíne rokoval Dr. Jozef Tiso, vyhlásil dňa 14. marca 1939 nezávislosť Slovenskej republiky.

Po vzniku tejto republiky sa otvorilo ľuďom viac pracovných príležitostí ako za bývalej 1. ČSR. Toto však malo súvislosť s blížiacimi sa vojnovými udalosťami. Hlavne možnosť pracovať v Nemecku, kde pracoval zbrojársky priemysel na plné obrátky. Z Kostolian pracovalo až 270 robotníkov v Nemecku, ktorí mohli posielať domov 500 až 700 Ks mesačne. Zárobkové možnosti boli v Nemecku vyššie ako na Slovensku. Najviac Kostolanov pracovalo v terajšom rakúskom Eisnerzi, kde sú jedni z najväčších železorudných baní v Európe. Najmä ženy však chodili do Nemecka na poľnohospodárske práce.

Toto sa priaznivo prejavilo aj na životnej úrovni obce. Začína sa vzmáhať dovtedy živoriace úverové družstvo. V marci 1941 bolo založené potravinové družstvo, ktoré začalo so svojou činnosťou až v marci 1942. Predsedom družstva bol dp. farár Štefan  Moravčík a účtovníkom Štefan Horvát. V roku 1942 sa v obci postavilo 11 rodinných domov. Ľudia sa zbavovali zadĺženosti, do ktorej sa dostali počas Veľkej hospodárskej krízy. Objavili sa aj prví kostolianski študenti.

No blížiaca sa vojna priniesla aj nové problémy a starosti. V porovnaní s rokom 1939 stúpli ceny odevov, obuvi a potravín o 100 – 150 %.

V roku 1940 vymenil starostu obce vládny komisár, ktorý musel byť členom HSĽS. Rok 1940 bol zlomovým aj pre Židov na Slovensku, kedy začali platiť represívne zákony, čo sa dotklo aj 2 kostolianskych židovských rodín Bockovej a Kleinovej. V roku 1940 bola zavedená povinnosť na stanovený odpredaj dobytka a obilia štátu. Každý si mohol ponechať na hlavu len 2,4 q obilia na zomletie. Tiež bolo stanovené, koľko si môže ponechať na dobytok a na siatie. Ostatné musel odpredať štátu. Preto boli ustanovení pri mlatbách mlatobní komisári ako dozor, aby bolo zaevidované všetko namlátené obilie. Bývali z radov učiteľov a študentov. Obec musela odpredať 60 kusov dobytka v cene 6 – 8 ks/kg živej váhy. V obchode stál l kg hovädzieho mäsa v priemere 22 ks/kg. Rozmáhal sa čierny obchod, kde sa ceny potravín pohybovali o 100 % vyššie.

V roku 1941 bol zavedený v obci prídelový systém:

– múka bola 7 kg na osobu a mesiac

– cukor bol   1 kg na osobu a mesiac

– obuv bola 1 pár na rok + 1 pár podrážok

V roku 1943 navštívili obec misionári. Boli financovaní františkánmi zo Skalice. Na pamiatku bol postavený drevený kríž pred kostolom.

Počas Slovenskej republiky bola zavedená branná povinnosť nevojakov od 20 do 50 rokov. Bolo tiež nariadené zatemňovanie okien od západu slnka po jeho východ.

II. svetová vojna

Vojna sa dotkla obce už 2. septembra  1939, keď muselo z Kostolian narukovať na Poľsko 50 mužov. Vtedy, keď Nemecko napadlo Poľsko, slovenská vláda vyhlásila ťaženie za oslobodenie Javoriny /obcí ležiacich v Poľsku, ktoré prezident Beneš vymenil za Sliezsko počas parížskych rokovaní po 1. svetovej vojne/. Našťastie sa všetkých 50 mužov vrátilo po mesiaci domov. Aj po napadnutí ZSSR Nemeckom boli povolané mladšie ročníky záložníkov, ktorí sa po kratšom čase vrátili domov. Boli až na Ukrajine.

Bojov v Sovietskom zväze sa však zúčastnili vojaci základnej služby v rámci slovenskej Rýchlej a Záložnej divízie, ktoré bojovali v Bielorusku a na Kaukaze. Väčšina sa ich vrátila domov, no niektorí aj padli. Niektorí prešli k ruským partizánom a následne do Svobodovho armádneho zboru. Ďalší bojovali so Slovenskou armádou v Taliansku, kde sa niektorí zapojili do talianskeho partizánskeho hnutia.

SNP a koniec vojny

Hoci v obci nebola vyhlásená povinná mobilizácia do SNP toto sa významne dotklo obce po jeho zatlačení do hôr. Po prechode povstania na partizánsky spôsob boja sa do oblasti Tribeč a Pohronský Inovec presunuli partizánskej jednotky „Stalinský otriad“ a prápor mjr. Sýkoru. Tieto patrili do partizánskeho zväzku Alexandra Nevského. Veliteľom zväzku bol plk. Viktor Alexandrovič Karasjev-Stepanov, hrdina Sovietskeho zväzu. /stredná generácia ho mohla vidieť na oslavách 20. Výročia SNP v Jaďovej/. Partizánska skupina „Stalin“ sa rozrástla do Vianoc na brigádu. V januári 1945 dostala meno „Nitrianska partizánska brigáda“. Jej veliteľom bol pplk. Genadij Avdejev-Smirnov. Brigáda bola podriadená II. ukrajinskému frontu. Do brigády boli včlenené menšie jednotky, ktoré bojovali v okolí Kostolian, ako prápor npor. Mičudíka, prápor kpt. Trojana. Kpt. Trojan bol pri prechode frontu pri Orovnici ranený, vrátil sa späť do Kostolian, kde ho liečila rodina horára Prachára v bunkri pri horárni Skýcovský mlyn. Po vojne bol Trojan generálnym riaditeľom Baťových závodov na Slovensku. Začiatkom 50-tych  rokov bol v rámci politických čistiek popravený. Štáb Nitrianskej partizánskej brigády sídlil najprv v Hostiach a neskôr sa presunul do Kostolian, kde sídlil v dome Jána Makána u Lukačov.

Dňa 16. januára 1945 prepadli obec Nemci, ktorí prišli z Moraviec na 3 obrnených autách. Bola bo odplata za napadnutie nemeckej vojenskej skupiny partizánmi, ktorá išla na 2 konských vozoch od malolehotského mlyna popri Hujavovciach do Dediny dňa 15. januára 1945. Partizáni ich napadli pod Španichrasťami. Nemci utekali smerom na Rybníky, ale sa zachytili na oplotení. Preto vypriahli len kone a s nimi ušli do Lipovho diela, odkiaľ po ukľudnení ušli popri Žitave do Moraviec. Pri akcii partizáni zajali 2 Vlasovcov a 2 plno naložené vozy. Nemci pri prepade obce zaujali 3 palebné postavenia, a to: pri Hujavovciach, na Kalvárii a na Uherelom vršku, odkiaľ odstreľovali obec guľometmi, pričom zranili viacero občanov, z ktorých jeden zomrel. U Hujavov zapálili Nemci dom Štefana Hujavého, pričom mu zhorel nábytok a periny. Podarilo sa mu ho však po odchode Nemcov zahasiť snehom. V tento deň zobrali Nemci z dediny 14 chlapov, ktorí sa skrývali v dome Cypriana Beňu na Horných fundušoch. Nemci ich tam zbadali a dom odstreľovali, až kým po nich neprišli nemeckí vojaci, ktorí ich zobrali so sebou. Rtm. Michal Novotný stihol ešte ujsť zamotaný v plachte. Nemci chlapov odviedli cez Pílu, Veľké Pole, až do Oslian na cintorín, kde ich chceli postrieľať. Nestalo sa tak iba na zásah vyššieho dôstojníka, ktorý, keď zistil, že nenašli u nich zbrane, popravu zakázal a chlapov prikázal prepustiť domov.

Partizáni sa po tomto prepade presunuli do Inoveckých hôr, časti Krtinová, kde boli utáborení v  bunkroch až do prechodu cez Hron v noci z 13. na 14. februára 1945. Počas prechodu partizánov z obce do Inovca zahynul ruský partizán, ktorý je pochovaný na kostolianskom cintoríne (stúpil pod Dedinou na mínu).

Po prechode partizánov cez front pri Orovnici zostala v obci len málopočetná skupina partizánov so spravodajským poslaním a strážnou službou riadenou rtm. Michalom Novotným.

Druhý raz bola obec napadnutá Nemcami koncom januára 1945, kedy Nemci robili po Dedine domové prehliadky, pričom brali občanom potraviny a dobytok, ktorý si nestačili odviezť do hory. So sebou Nemci zobrali aj chlapov ako pohoničov, ale tým sa podarilo utiecť domov.

Viacerí občania obce boli aj partizánmi. František Beňo a Ondrej Jonis boli veliteľmi čiat v Nitrianskej partizánskej brigáde. Občania pomáhali partizánom so stravovaním. Mnoho občanov pomáhalo partizánom pri získavaní správ, a to zo Zlatých Moraviec, ale aj z Veľkého Poľa, kde bola silná nemecká posádka, ako aj jednotka Heimatschutzu.

Dňa 17. marca  1945 sa nasťahovali do obce 2 roty nemeckých zákopníkov, ktorí pomocou občanov kopali zákopy v Inoveckých horách.

Obec bola oslobodená od Nemcov na Veľkú noc 29. a 30. marca 1945 vojskami l. rumunskej  armády generála Atanasiu. Táto bojovala v súčinnosti s 53. armádou generálporučíka I. M. Managarova, ktorá bola súčasťou II. ukrajinského frontu, ktorému velil maršal Malinovskij.

Rumuni prišli ku kostolianskemu mlynu o cca 14. hodine 29. marca. V Dedine nenarazili na odpor Nemcov. Z Dediny sa rozdelili na 2 časti. Jedna časť postupovala hore Drahámi smerom do Nemčekov, kde v okolí Lopaty narazili na Nemcov, ktorí bránili prístup k Bresovu. Tu na zlomenie nemeckého odporu použili Rumuni mínomety. Po dobytí Bresovho potom postupovali smerom na Veľké Pole. Druhá časť rumunskej armády prešla do Hlbokej a popri Skýcovskom mlyne smerom na Skýcov, kde narazili na prudký odpor Nemcov, kde pod skýcovským Kruhom došlo viackrát v priebehu dňa k boju muža proti mužovi. Zúfalé výkriky ranených vojakov bolo počuť až na Borisko a Levásovskú. Ďalšia časť rumunskej armády chcela postupovať hlbokou dolinou, smerom na Veľké Pole. Pred veľkými stratami ju zachránil partizán Ondrej Jonis z Boriska, ktorý išiel za Rumunmi do Skýcovskej doliny, kde ich upozornil, že Nemci sú silno zasadení v Nitrolíne. Následne previedol Rumunov cez Mádelku na Borisko, a tak obišli nástrahu. Potom sa Rumuni stretli s odporom Nemcov na Malom Dubovom, kde na nich útočili z Farárovej hory.

Počas prechodu Rumunskej armády obcou mali rumunskí delostrelci postavené delá pod Dedinou, u Lukačov pri Gbale a na vrchu Drienovej, kde mali tri delá.

Nad Drieňovu ich ťahali na koňoch. Odtiaľto aj vystrelili na veľkopolský štál Müller, ale keď Nemci neodpovedali na paľbu, delá z Drienovej stiahli. Nemci ustúpili z obce v noci z 28. marca  na 29. marca. Medzi nimi sa nachádzali aj Vlasovci. Tí ponúkali u Lukačov predať ženské skýcovské kroje, ktoré ulúpili pri vypaľovaní Skýcova.

Podľa výpovede Františka Bauera, vtedajšieho polesného pri Rybníkoch, bola počas vojny založená v Žiarach Slovenská národná rada. Toto môže byť pravda, lebo G. Husák vo svojich spomienkach uvádza, že Slovenská národná rada bola založená v Žiarskej doline vo Vysokých Tatrách. Zrejme ani nevedel, kde bol, lebo stretnutie muselo byť organizované vo veľkej tajnosti a vedel len, že bol v Žiarskej doline. Stretnutie organizoval Dr. Martin Kvetko, ktorý bol v tom čase veterinárom v Štátnom žrebčíne v Topoľčiankach. Po vojne bol Dr. Kvetko povereníkom poľnohospodárstva a po februári 1948 emigroval do  USA. Po roku 1989 sa vrátil a bol čestným predsedom Demokratickej strany, až do smrti.

Život v obnovenej ČSR

Po prechode frontu sa začal prebúdzať mierový život, ale aj nový politický život. Štátnu moc v obciach prevzali, podľa smerníc SNR, národné výbory. V Kostolanoch sa predsedom miestneho národného výboru stal Vojtech Cigáň – predseda miestnej organizácie KSČ. Predsedom druhej vládnej strany – Demokratickej – bol Ján Ďuriač. Aby nové pomery mohli prechádzať  do pokojného života, vytvorila sa národná milícia, ktorej činnosť trvala len niekoľko týždňov. Bol nedostatok životných potrieb. Vzmáhal sa čierny obchod. 15. novembra  sa uskutočnila mena peňazí, odkedy opäť začali platiť čsl. peniaze. Pracovné príležitosti uchybovali, preto ľudia začali za prácou chodiť do Čiech, kde bolo práce viac a bola lepšie platená. Odišli aj celé rodiny, z ktorých sa už viaceré nevrátili. Niekoľko rodín odišlo v rámci tzv. vnútornej kolonizácie na dolniaky, kde sa usadili na pôde bývalých maďarských veľkostatkárov. Celkový nepriaznivý stav v zásobovaní potravinami a šatstvom čiastočne zlepšila pomoc od UNRA (Úrad spojených národov pre rozvoj a obnovu). Prostredníctvom tejto organizácie prichádzali potraviny, obnosené šatstvo a obuv. Zásielky sa potom delili medzi obyvateľstvo, podľa počtu členov rodín. Bol zavedený lístkový systém na potraviny a šatstvo. Potraviny sa predávali aj na voľno, ale za oveľa vyššie ceny. Lístkový systém trval až do menovej reformy v máji 1953. Vtedy štát menil peniaze občanom v pomere 50 : 1, pričom ceny tovarov po mene poli prepočítané 5 : 1 (staré : nové).

Prvé voľby po vojne sa konali 26. mája 1946. Volili sa poslanci do národného zhromaždenia. Na Slovensku kandidovali 4 strany, a to: Strana práce, Demokratická strana, Komunistická strana a Strana Slobody.

Na Slovensku vyhrala voľby Demokratická strana. V Zlatomoraveckom okrese vyhrali tiež demokrati.

V Kostolanoch dopadli voľby nasledovne:

– Strana práce                                 25 hlasov

– Demokratická strana                   402 hlasov

– Komunistická strana                    396 hlasov

– Strana slobody                              25 hlasov

Celkove volilo                            842 hlasov – občanov

Po voľbách sa stal predsedom miestneho národného výboru Ondrej Minár – za demokratickú stranu. Podpredsedom sa stal Vojtech Cigáň – dovtedajší predseda, za KSČ.

Rok 1947 bol veľmi suchý, čo výrazne postihlo najmä roľníkov. V tomto roku založil Štefan Horvát odbočku Slovenskej ovocinárskej spoločnosti. Tu učil mladých Kostolanov pestovať ovocné stromky. V záhrade Urbárskeho domu (ZVAZÄRM) založili ovocnú škôlku, kde sa učili prakticky štepiť a očkovať. František Beňo, ako zaslúžilec partizán, otvoril hostinec v bývalej židovskej krčme u Bocka. V tomto roku odišli niektorí občania z Bresovho a Kurucovho štálu na majetky na Gýni pri Leviciach. Firma Katrinec zahájila v tomto roku pravidelnú autobusovú prepravu.

Februárové udalosti v roku 1948 boli významným medzníkom v politickom živote štátu. Do vedenia štátu sa dostala KSČ. Započali sa socializačné zmeny. Do čela dedinskej organizácie KSČ sa dostal Anton Lipták. Začali intenzívne pracovať aj masové organizácie ako ZČSSP, ČSM, ZVÄZARM a ďalšie.

Dňa 12. marca  1949 bola na elektrickú sieť napojená prvá časť obce, kedy boli zelektrifikované nasledovné časti obce: Dedina, Lukačovce, Nemčekovce, Bošiakovce, Drienky a obec Lúčna. Druhá časť obce bola napojená na elektrickú sieť až v roku 1964, kedy boli zelektrifikované štále Modoš, Borisko, Levásovská a Bresovo.

V roku 1945 a 1948 nedošlo k zoštátneniu majetku v obci. K likvidácii súkromného vlastníctva začalo dochádzať až po roku 1949, kedy bola vyhlásená generálna línia budovania socializmu v ČSR. V nadväznosti na toto bol v roku 1950 znárodnený Budinského mlyn a súkromný obchod Františka Ďatku, ktorý prevzala Jednota. Tiež bol znárodnený aj liehovar Františkovi Ďatkovi, ktorý stál pri potoku pod autobusovou garážou. Na cirkevnom majetku bolo založené JRD II. typu. Prvým predsedom družstva bol Anton Lipták. Maximálny počet členov družstva bol 21, keď do družstva stúpilo niekoľko maloroľníkov. V roku 1952 vybudovalo družstvo za farou ovčín. V roku 1957 sa členovia družstva rozišli pre neefektívnosť družstva. V roku 1961 družstvo celkom zaniklo. Majetok prevzali Štátne majetky Vráble.

Občania Kostolian nemali záujem vstúpiť do družstva, hoci ťažko žili na svojom majetku. Štát ich nepriamo nútil vstúpiť do JRD predpisovaním vysokých kontingentov – povinných dávok obilnín, mlieka, mäsa, vajec a zemiakov, čo sa nedalo splniť. Za neplnenie dodávok štát krátil, alebo celkom odobral lístky na stravu a body na textil. Stávalo sa i to, že takému neplničovi prišli tzv. „zmocnenci“ zobrať prasa z chlieva, alebo obilie z komory. Nepovolili občanovi – neplničovi ani zabiť prasa. Keď prasa zabil bez povolenia „na čierno“, hrozila mu konfiškácia mäsa a väzenie. Tento stav trval až do roku 1968.

V roku 1970 boli Kostolany jedinou obcou v Nitrianskom okrese, kde nebolo JRD. Preto OV KSS a ONV v Nitre dali príkaz na založenie celoobecného JRD.

V auguste 1972 prebiehal verejný pohovor s občanmi a 18. septembra 1972 sa konala už prvá členská schôdza JRD v obci. JRD v Kostolanoch bolo pričlenené k JRD Československo-sovietskeho priateľstva v Hosťovciach.

Pretože zlatomoravecký región mal po vojne málo pracovných príležitostí, bol 10. júla 1949 položený základný kameň továrne na chladničky. Pôvodný zámer bol tu vyrábať obuvnícke stroje /na podnet Trojana/, ale neskôr sa zámer zmenil na výrobu chladničiek, ktorá sa prevzala z Považskej Bystrice, odkiaľ previezli aj prvé stroje. Dňa 21. decembra 1950 sa začala prvá výroba chladničiek. Pôvodné výrobky mali značku „Manet“ a mali drevenú konštrukciu. Tieto boli neskôr zmenené na celokovové. Od roku 1954 sa začali vyrábať nové druhy chladničiek s uzavretým kompresorom pod značkou Calex.

Nová tehelňa bola dobudovaná v roku 1960, kedy započal s prevádzkou aj Kovoplast.

V rokoch 1949, až 1952 sa staval v obci kultúrny dom svojpomocou. V roku 1951 žiaci vyšších ročníkov základnej školy, pod vedením riaditeľa školy, Štefana Horváta vysadili Stráň s čerešňami.

Okrem Stráne bola vysadená ešte Hôrka, farská pasienka v Rohu nad Boriskom, ako aj farská lúka za Lomom. V roku 1952 založil v obci Štefan Horvát osvetovú besedu. Bola zriadená v kultúrnom dome, kde bolo vybudované aj javisko. Dovtedy sa divadlá hrávali v škole, kde bolo postavené javisko v triede od Cyrelov.

V roku 1953 otvoril Geoologický prieskum n.p. Spišská Nová Ves na Bresovom baňu, kde sa hľadalo zlato, ale aj iné kovy. Vedúcim bane bol Pavol Červený z Boriska. Pre neuspokojivý výsledok baňu v roku 1955 zatvorili.

Od roku 1955 sa v obci pravidelne premietali filmy v kine „Radosť“,  ktoré bolo v sále kultúrneho domu.

V roku 1960 bola ukončená výstavba obchodov Jednoty, ktoré boli postavené v priestoroch bývalej „Kleinovej krčmy“. Najprv boli zriadené 2 obchody, a to potraviny a priemyselný tovar. Neskôr pribudlo mäsiarstvo a mliekáreň.

V tomto roku bolo zriadené pod Prítkovou na farskej lúke futbalové ihrisko TJ Slovan Jedľové Kostolany najmä zásluhou Ladislava Beňu-Čečovho.

V roku 1961 bola dobudovaná nová budova základnej školy, čím sa odstránila dvojzmennosť dochádzky žiakov. Riaditeľom školy bol v tom čase Jozef Kletečka. Budova bývalej školy bola využitá na zriadenie tanečnej sály a poštového úradu.

V roku 1962 bola do obce vyasfaltovaná hradská.

V roku 1965 bola dokončená stavba nového hostinca na pozemku starej „Bockovej“ krčmy. Po dobu výstavby hostinca bol provizórne hostinec umiestnený v budove Zväzarmu.

V roku 1966 bol nainštalovaný v kostole nový organ., ktorý zakúpil d.p. farár Prof. Dr. Jozef Šátek.

Rok 1968 sa dotkol značne občanov obce. V podmienkach výraznej dezinformovanosti sa vyskytli protichodné názory k politike Alexandra Dubčeka, ktorý sa stal v januári 1968 Prvým tajomníkom ÚV KSČ. Väčšina obyvateľov Kostolian však bola za Dubčekove pojanuárové reformy.

Politická situácia po roku 1968 zapríčinila nekonanie sa pravidelných volieb, ktoré mali prebehnúť v roku 1969. Rok 1969 bol ťažký aj z hľadiska hospodárskej situácie republiky. Nastalo zdražovanie, bol nedostatok uhlia, elektrickej energie. Ľudia začali viacej využívať pole. V tomto roku čsl. televízia natočila v obci krátkometrážny film o kostolianskych fašiangoch.

V roku 1970 sa postavila pod vedením dp. farára Františka Judiaka nová fara. Taktiež v tomto období bol zgenerálkovaný aj kostol. Zmenil sa jeho interiér. Steny kostola boli do 2,5 m výšky obložené mramorom. Bola daná benátska podlaha. Boli vymenené lavice a Krížová cesta. Zrušený bol vchod na kazateľnicu. Bol inštalovaný nový oltár. Eternit na streche bol nahradený škridlou. Bola opravená veža kostola a tiež bola pristavená nová zakrestia.

Celkovo možno hodnotiť 70-te a 80-te roky ako útlmové pre obec, pretože nadriadené orgány zaradili obec medzi neperspektívne, nerozvojové obce, čo malo za následok, že v obci dostali stavebné povolenie na výstavbu nových domov len tí občania, ktorí pracovali v JRD, alebo u lesov. Bez stavebného povolenia nemohli dostať na výstavbu stavebné pôžičky. Preto sa odsťahovalo mnoho mladých ľudí inde, kde mohli stavať bez uvedených problémov.

V roku 1975 bol postavený dom smútku. V tomto roku vybudovala TJ Tatran Topoľčianky na Bresovom chatu a 200 m lyžiarsky vlek. V nasledujúcich rokoch pribudli 2 ďalšie vleky, takže Bresovo sa stalo lyžiarskym centrom pre široké okolie.

V roku 1980 sa zaviedlo po štáloch zásobovanie občanov pojazdnou predajňou.

Veľké politické a spoločenské zmeny priniesol rok 1989. Dianie po tomto roku však už nie je predmetom tejto práce.

POČET OBYVATEĽSTVA V OBCI

Podľa dostupných písomných prameňov mala obec v roku 1601 26 domov. V roku 1720 bolo evidovaných v obci 19 daňovníkov. V roku 1828 mala obec už 107 domov a 691 obyvateľov.

Počet obyvateľov v ďalšom období je uvedený v nasledovnej tabuľke:

Počet obyvateľov:

Rok 1869 1880 1890 1900 1910 1921 1930 1950 1961 1970 1980 1995 1996 1997
Poč.

Obyv.

1087 1008 999 1127 1127 1534 1490 1350 1701 1580 1378 1058 1087 1043

Počet domov

Rok 1880 1890 1900 1910 1921 1930 1950 1961 1970 1980 1991 1997
Poč.

rod.

dom.

147 155 230 239 255 311 363 404 421 405 372 389

Obyvateľstvo žije v Dedine a na týchto štáloch:

Borisko, Bošiakovce, Bresovo, Drienky, Hujavovce (Kazimírov štál), Levásovská, Dolné a Horné Lúčno (Ferovce), Lukačovce, Mašírovce, Modoš, Mlyn, Nemčekovce, horáreň Pred Žitavicou a Rybníky. Zanikli horárne Poličná, Uholná Baňa a Priehon. Zanikol tiež Kuruc štál, ktorý sa nachádzal za Drieňovou.

KŇAZI

Prvým známym farárom v obci bol Michal Kostolányi v roku 1561. V období vzmáhania sa reformácie na Slovensku pôsobil v obci evanjelický farár Michal Fábri v roku 1621. V roku 1710 začal farár Juraj Ján Juriš písať matriku. Tento pôsobil v obci v rokoch 1692 až 1714. V rokoch 1767 až 1787 tu pôsobil Štefan Andreanský, ktorý začal písať novú knihu matriky. V období výstavby jestvujúceho kostola pôsobil v obci farár Andrej Laczko, rodák z Trenčína, ktorý dal postaviť v obci aj sochu sv. Jána Nepomuckého. Tento pôsobil v obci v rokoch 1789 až 1823. V rokoch  1865 až 1890 pôsobil v obci farár Justín Hainiss. Za jeho účinkovania bol do kostola nainštalovaný nový organ, ktorý slúžil až do roku 1966.

Od začiatku 20. storočia pôsobili v obci nasledovní kňazi:

1891 – 1930 – Vojtech Hruška

Pochádzal z Nového Tekova. Pri starej zákrestii má pochovanú matku. Na hrobe je  biely mramorový pomník so železnou ohradou.

1930 – 1934 – Jozef Zbraněk. Pochádzal z Moravy

1934 – 1938 – Jozef Psársky. Prvý známy kňaz, čo sa intenzívnejšie začal zapodievať výchovou                                               mládeže poškolského veku.

1938 – 1941 – Jozef Rakovský

1941 – 1942 – Ján Laktiš. Pôsobil v obci ešte druhý raz.

1942 – 1945 – František Moravčík. Pôsobil v ťažkom vojnovom období. Pôsobil osvetovo. Založil

potravinové družstvo, čím zmierňoval strach obyvateľstva zo zásobovania potravinami Umierňoval ľudí, aby sa navzájom neudávali, lebo by to mohlo mať nedozierne následky, čo sa mu aj podarilo. Po vojne sa vzdal kňažského povolania

1945 – 1950 – Michal Horváth. Bol jedným z hlavných iniciátorov založenia prvého JRD v obci.

  1. 1950

1950 – 1951 –            Ján Volanín. Spolu s Jánom Laktišom posvätili kaplnku pod Bošiankovcí.

1951 – 1953 – Jozef Mitošinka

1953- 1957 – Ján Laktiš (po druhý raz). Rodák z Topoľčianok Bol veľkým vyznávačom          lyžiarskeho športu. Sám aktívne pretekal. Podnecoval mládež k lyžovaniu. Organizoval v obci okresné a krajské lyžiarske súťaže. Podporoval však aj rozvoj iných športov ako futbal a  ľahkú atletiku. Za jeho pôsobenia bol oplotený cintorín.

1957 – 1960 – Emil Scheimer, neskôr kanonik. Prvý prejavil záujem o okrášľovanie kostola. Dal do okien nainštalovať farebné sklené obrazy, prerobiť schodište pred kostolom dal opraviť vežu.

1960 – 1968 –Dr..Jozef Šátek, docent cirkevných dejín a hudby. Neskôr univerzitný profesor na Cyrilometodejskej fakulte a kanonik v Bratislave. Počas jeho pôsobenia v obci prenotoval latinskú omšu do slovenčiny v zmysle záverov II. Vatikánskeho koncilu. V roku 1965 dal prestavať a rozšíriť chorúz. V roku 1966 zakúpil nový dvojmanuálový organ do kostola.

1968 – 1970 Dr. Ján Chromiak. Predtým bol politicky prenasledovaný a na faru prišiel z výrobných procesu.

1970 – 1972 – František Judiak. Dal zrenovovať kostol a postaviť novú faru.

1972 – 1978 – Adalbert Letko. Dal postaviť kaplnku pred kostolom

1978 – 1991 – Ján Jakúbek

1991 – 1992 – Vladimír Držka

1992 – 1995 – Ondrej Válek

1995 – 1997 – Stanislav Podlipka

od roku 1997 je obec bez kňaza.

KULTÚRNO-SPOLOČENSKÉ DIANIE

Národopisná charakteristika

Z národnopisného hľadiska hmotná a duchovná kultúra obce má veľa spoločného s okolitými dedinami horného Požitavia. Toto konštatovanie platí najmä pre oblasť odievania, stravovania, architektúry, spoločenského života, ale aj jazyka a ľudových zvykov. Všetko toto má však aj malé typické odlišnosti, pre jednotlivé obce.

Poľnohospodárstvo

Poľnohospodárska činnosť bola hlavnou obživou väčšiny obyvateľov obce, ktorú v zimných mesiacoch dopĺňalo drevorubačstvo, baníctvo, lebo chudobná pôda a vtedajší spôsob jej obrábania nevládali uživiť rodiny.

V Kostolanoch sa pestovali všetky druhy známych obilnín: pšenica ktorú v obci nazývali žitom, raž, jačmeň, ovos, ladník. Z okopanín sa sadili zemiaky, miestne nazývané kromple, kŕmna repa, miestne nazývaná burbula. Okolo roku 1910 sa začala pestovať ďatelina, miestne nazývaná getelina. Na lúkach sa v tráve pestovala trváca krmovina špargéta. Ďalej sa pestovali kukurica, fazuľa bôb, cícer, slovienka, šošovica, hrach, petržlen, nazývaný miestne patružlien a zeler, nazývaný celer, tekvica, mak, uhorky a kapusta.Tiež sa pestovala technická plodina – konope. Pestovali  sa včely. Včelárilo sa v nerozoberateľných dielach. Úle boli dlabané – kláty, alebo upletené z ražnej slamy – koše. Pri vyberaní medu sa včelstvá vydúšali, pričom rodina uhynula. Až koncom I. ČSSR sa na vydúšanie používala chemická látka, ktorá včelstvá iba omráčila. Po vybratí medu včely znova ožili. Až neskôr sa začalo včeláriť na rozoberateľných dielach – na rámikoch.

Ovocinárstvo, najmä pestovanie štepených jabloní bolo najprv rozšírené na cirkevnom majetku za Lomom. Ešte v 60-tych rokoch tam rástli 2 obrovské štepené jablone. Ďalej bolo ovocinárstvo rozšírené na Bresovom a v Lúčnom. Inde sa rozšírilo ovocinárstvo až v priebehu I. ČSR Všade sa však pestovali bystrické slivky a ďuriangy, ktoré sa sušili, varil sa z nich lekvár, ale časť išla aj na pálenie slivovice. Sušili sa aj hrušky.

Rozšírený bol chov oviec, ktoré však neskôr vytlačil chov dobytka. Takmer všetci majitelia pôdy siali konope, ktoré používali na výrobu domáceho plátna.

Konope sa siali vo vybratých roliach, konopniciach.

Orávalo sa väčšinou na kravách, ktoré sa zapriahavali do jariem. Koní bolo málo. Pluhy bývali drevené, len čerieslo, a pluhová doska s lemešom, bývali železné. Až neskôr sa objavili tzv. železnáky, ktoré boli celé vyrobené zo železa.

Seno sa kosievalo na riadky kosami. Tieto sa po skosení roztriasali, aby sa seno rýchlejšie usušilo. Potom sa seno zhrabala dohromady – „do postele“, kde sa dosúšalo jeho obracaním drevenými vidlami. Potom sa seno skladalo do malých kôpok – kopencov, odkiaľ sa bralo do vozov – drabinákov a odviezlo z lúky domov. Doma sa ukladalo do veľkých kôp, ktoré mali v strede zasadený drúk, nazývaný kopisko, ktoré dávalo kope stabilitu.

Najdôležitejšou a najťažšou poľnohospodárskou prácou bývala žatva. Zrelé oziminy sa kosievali do podstate, teda tak, že odkosené obilie sa opieralo o ešte nepokosené susedné obilie, odkiaľ ho žnica odoberala kosákom a robila z neho hrste, kde sa obilie dosušilo. Z hrstí sa obilie bralo a viazalo do snopov. Snopy sa viazali do povriesel z ražnej slamy, alebo do kupovaných špagátov, ktoré mali na jednom konci doštičky na uväzovanie snopov. Na poli sa snopy ukladali do hŕbok. Každá hŕbka mala 13 snopov. Vrchný snop sa volal „farár“. Ražné snopy sa mlátili ručne cepami, aby sa získala nepoškodená slama potrebná na strešné ostrešky, ale aj na výrobky zo slamy, ako boli povriesla, ošietky, košíky a úle.

Ostatné obilie sa v minulom storočí tiež mlátilo cepami. Cepy boli nástroj skladajúci sa z 2 častí, a to: z rúčky – palice dlhej cca 2 m a z klátika, ktorý bol dlhý asi 50 cm a hrubý 5 – 6 cm. Klátik bol upevnený na rúčke pohyblivo remeňom. Obilie sa mlátievalo v pajtách na holohumniciach (stredných, prechodných častiach). Naraz mlátievalo viacero mlatcov, ktorí udierali cepami na klasy v určitom rytme.  Začiatkom storočia sa objavili prvé mláťačky, tzv. gajstovky. Tieto mali len mlátiaci bubon, ktorý krútili ručne po stranách mláťačky dvaja chlapi, ktorí sa striedali s ďalším párom. Pretože to bola práca namáhavá, posilňovali sa pri nej pálenkou – gajstom, z čoho vzniklo meno mláťačky, že bola poháňaná na gajst. Takto vymlátené obilie bolo ešte zmiešané s plevami. Tieto sa odstraňovali ovievaním na vetre. Neskôr na ovievanie sa používali rajtáre, ktoré mali ventilátor, ktorý vyvíjal vietor na ofukovanie pliev od zrna. Rajtár tiež krútili chlapi. Neskôr bol ručný pohon mláťačky nahradený gepľom. Gepeľ ťahali kone, alebo voly, ktoré chodili do kruhu, pričom krútili veľké tanierové ozubené koleso, ktoré poháňalo malý pastorok. Od pastorka sa prenášal hriadeľom krútiaci pohyb k mláťačke. Neskôr geple využívali gazdovia na pohon sečkární. Po I. svetovej vojne sa už objavili mláťačky s motorovým pohonom. Tieto už čistili zrno od pliev. Dokonca ho triedili aj podľa veľkosti. Prvú takúto mláťačku s benzínovým motorom  mali na Bresovom Bukorovci. Popri týchto mláťačkách ešte sa súbežne používali aj gajstovky, ktoré zanikli až koncom I. ČSR.

Čisté zrno sa nevážievalo, ale sa meralo na objem. Bežnou objemovou mierou bola „polmecka“, ktorá obsahovala cca 25 kg obilia. Spravidla bola zhotovená z drevených dúžok /ako šiafik/, mala l ucho. Bývala tiež zhotovovaná polmecová ošietka. Podľa toho, koľko vysial roľník polmeciek, alebo meciek zrna do roli, bývala stanovovaná aj veľkosť role. Napr. roľa „pod mecu“.

Vymlátené a oviate zrno sa skladalo v komorách v doštených debniach – v susákoch. Väčší gazdovia mávali samostatnú komoru – sýpku.  Obilie sa vysievalo do zoranej role ručne z plachty – strapcovky, ktorú  mal roľník založenú za krkom. Potom sa rozsiate obilie zabránilo. Brány bývali drevené so železnými klinmi.

Zemiaky sa sadievali buď do ručne motykou vykopaných jamiek, alebo do brázdy za pluhom. Zemiaky sa prenášali v prútených filkašoch, ktoré sa plietli z vŕbového prútia. Krmivo pre statok sa nosievalo v senných košoch upletených z lyka nalúpaného a ostrúhaného z mladých dubov. Aby sa lyká dali dobre lúpať – „drať“, museli sa predtým dobre napariť vo vykúrenej chlebovej peci.

Výroba domáceho plátna

Konopné látky sa vyrábali v obci od nepamäti. S ich výrobou sa prestalo až koncom päťdesiatych rokov tohto storočia. Dnes a možno ešte zriedkavo stretnúť s ručným tkaním pri tkaní kobercov. Výroba plátna bola založená na pestovaní konopí. Ľan sa v obci nesieval. Konope sa zasiali na jar do role – konopnice. Koncom leta už boli konope narastené. Zberali sa na dva razy. Prvýkrát sa trhali samčie rastliny, druhýkrát samičie, na ktorých už bolo zrelé smeno – „semenec“. Toto sa z konopí poviazaných do snopčekov vymlátilo cepami. Potom sa konope dali močiť. Močili sa 2 – 3 týždne v močidlách, kde sa priložili drevami a kameňmi, aby boli celé ponorené vo vode. Mohli sa močiť aj v tečúcej vode, ale tu bolo nebezpečie, že v prípade dažďov ich odnesie voda. Vymočené konope sa vysúšali na slnku. Potom sa trepali na trliciach, kde sa z nich odstránilo pazderie. Na získanom vlákne zostalo ešte mnoho nečistôt z pazderia, ktoré sa odstránili česaním na železnom česáku. Z očesaných vlákien sa robili povesná, z ktorých sa pripravovali kúdele pre pradenie. Kúdele si priadky uväzovali na praslice. Z praslice sa už priadlo vlákno, a to buď na ručné vretienko, alebo na kolovrate, ktorý bol výkonnejší. Pradievalo sa na priadkach, kde sa stretávalo viacero žien, alebo dievok. Priadlo sa hlavne po večeroch, kde chodievali za dievkami aj mládenci, takže priadky bývali veselé. V starších časoch sa nepriadlo v pondelok ráno, kedy mohlo napadnúť neposlušnú priadku „dievča Pondelča“ a tiež sa nepriadlo vo štvrtok, kedy zasa  chodila robiť poriadok s neposlušnými priadkami „Štvrtočnica“. Pre priadky platila všeobecne zásada, aby dievka do Ondreja napriadla aspoň l pradeno, lebo inak ju považovali za lenivú. Napradené nite sa z vretienok zmotávali na motovidlá do pradien. Množstvo nití v pradene sa udávalo v „pásmach“, jedno pásmo malo 60 nití na motovidle. Každé pásmo nití na pradene sa oddeľovalo šnúročkou, aby mohla gazdiná spočítať, koľko bude mať k dispozícii nití pre tkanie. Po skončení pradenia sa pradená zvárali (prali) vo zvárke. Zvárka bola drevená kaďa na 3 nohách, ktorá mala na dne otvor na vypúšťanie znečistenej vody, ktorý býval počas zvárania zaštupľovaný. Na prípravu potrebného pracieho „luhu“ sa používal drevený popol, najmä z tvrdého listnatého dreva. Ozvárané pradená sa potom prali na potoku. Potom sa vysušili, kedy nite dostali bledožltú farbu. Usušené nite z  pradien sa zmotali do klbiek, alebo len do riadov na hromádky. Z týchto sa robila na snuvadlách tkacia osnova. Podľa množstva napradených nití sa stanovila dĺžka a šírka osnovy. Šírka osnovy sa udávala na pásma a dĺžka osnovy na „kolečká“. Kratšou dĺžkovou mierou boli rífy. 1 ríf bol dlhý 60 až 70 cm. 6 rífov = l kolečko. Pripravená osnova sa odložila do doby tkania. Potom sa osnova navila na návoj krosien. Po navití osnovy sa jednotlivé nite navlákali cez nitelnice a brdo.  Osnova sa zatkávala niťou navinutou na cievku. Navíjanie na  cievku sa robilo na sukale. Cievka sa vkladala do dreveného člnka, ktorý tkáčka presúvala pomedzi nite osnovy. Pri tkaní plátna na periny, uteráky sa robili ozdobné prúžky zatkávaním farebných nití – kupkáru. Nezatkaním určitej dĺžky nití na osnove sa robili strapčeky na uteráky. Keď sa skončilo tkanie, ponáhľali sa z neho ženy ešte šiť potrebné veci., ako boli oplecká, košele, plachty … Neskôr sa na zjemnenie plátna používali bavlnené nite „pamuk“, z ktorých sa robila osnova. Táto, keď sa zatkávala konopnými niťami, získalo sa polpamukové plátno. Tkávali sa aj látky len z čistého pamuku, kde sa získalo jemné pamukové plátno, ktoré sa používalo na obrusy, ktoré sa ešte vyšili. V obci vedela tkať každá dospelá žena.

Odievanie

Odievanie tiež úzko súviselo s regiónom horného Požitavia. Mužský kroj zanikol skôr ako ženský, a to v priebehu I. ČSR, kedy ho nahradil konfekčný odev.

Mužský kroj

Sviatočný kroj mužov charakterizovala čierna farba súkna na nohaviciach a kabáte. Košeľa bola z domáceho plátna. Mala vyšívaný golier a rukávy. Golier a rukávy sa uväzovali žinôčkami. Na košeľu šiel väčšinou čierny lajblík, ktorý sa vyznačoval veľkým množstvom malých gombíkov. Na lajblík išiel čierny kabát, ktorý mal krátky strih. Nohavice bývali tiež čierne a úzke, aby vošli do čižiem s tvrdou sárou. Na nohaviciach sa nosila vo sviatok zástera. Klobúk bol malý, okrúhly, čiernej farby. V zime sa na kabáte ešte nosila dlhá halena.

Na robotný deň a v lete sa nosilo oblečenie z domáceho plátna. Okrem vyššie spomenutej košele sa nosili aj nohavice z domáceho plátna – gete. Zhotovené boli z konopného plátna. Každá nohavica bola ušitá z jednej šírky plátna, ktorá bola preložená pozdĺžky na polovicu. Do rozkroku sa vkladal klin. Zaväzovali na páse šnúrkou. Takéto gete nemali výzdobu. Spodná časť nohavíc bola strapkatá.

Ženský kroj

Ženský kroj sa udržal dlhšie. V obci sa od začiatku tohto storočia nosili 2 odlišné typy ženských krojov. Základný rozdiel bol v používanom materiáli na zhotovenie odevov. Starší typ mal za základ doma tkané plátno, kdežto novší typ spočíval už na továrenských látkach. Deliacimi rokmi boli 1925 – 1930. Ženy, ktoré boli vydaté pred týmto dátumom, nosili ešte oplecká a „šutavé“ čepce. Neskôr vydaté ženy nosili už rukávce a „rohaté“ čepce.

Starší typ odevu: Najhornejšiu časť odevu tvorilo oplecko. Toto tvorilo golier a rukávy  obleku. Tieto boli vyšité rôznymi vzormi a farbami. Plátno bolo naplno urásnené. Telo od pásu po plecko zakrýval ovršník, o ktorý bola prišitá sukňová časť – spodník. Ovršník sa nevyšíval ako oplecko, ale bol už pestrofarebne utkaný z rôznych nití, ktoré najčastejšie bývali červené, čierne, žlté a bordové. Ovršník na tele držali ramienka z plátených pásikov, ktoré boli založené na pleciach. Na spodník išla  sviatočná vrchná sukňa z továrenského plátna. Sukne bývali glótové, gangárové, kartúnové i barchetové. Na robotný deň bývali i vrchné sukne z domáceho plátna, farbené modrotlačou, alebo ich farbievali samé ženy doma. Na sukňu išla glótová zástera – fertúha. Na zástere bolo veľa sámikov, ktoré boli prešité cez prostriedok. Cez prostriedok bola mašlička, alebo racka. Fertuha bola uviazaná cez pás vpredu na mašľu. V chladnejšom počasí si ženy obliekali na oplecko kabátik, užitý  dopásu. Kabátik mal vpredu na zapínanie veľa drobných gombíkov. Kabátik býval ušitý väčšinou z čierneho lesklého továrenského plátna. Býval šitý u krajčírky. V zime sa ešte na kabátiku nosieval „vlnák“. Vydaté ženy nosili na hlave šutavý čepiec. Čepiec mal vpredu kúsok pekného hladkého plátna, ako aj vzadu. V strede bolo biele plátno. Nad uši sa pod čepiec pchali z konopí ušúľané hrčky, ktoré rozširovali čepiec. Okolo čepca sa uväzovali 2 úzke kvetované mašle, ktoré sa uväzovali vzadu čepca a viseli po chrbte po pás. Vlasy na čele bývali učesané nahladko na pútec. Spod čepca  vyčnievali uhladené „lýzy“, ktoré, aby lepšie držali, si ženy pri česaní máčali cukrovou vodu. V lete chodievali ženy bosé. Čižmy na tvrdú sáru obúvali len v nedeľu neďaleko kostola. V zime chodili v čižmách

Novší typ odevu sa objavil okolo roku 1930. Spočíval už na továrenskom plátne. Oplecko bolo nahradené rukávcami. Tieto boli ušité z bieleho plátna. Okraj rukávcov býval obšitý šlingerajmi – čipkami. Niekedy sa šlingeraj aj vyšil. Rukávy sa nad lakťom preväzovali rôznymi stužkami. Na rukávce sa obliekal lajbík. Ten býval ušitý z tej istej látky ako sukňa. Niekedy lajbík bol vyšitý merkónom. Vyšívalo sa „na plno“ /tento vzor volali aj „po „hútorácky“. Vzory bývali pestré. Sukne bývali dlhé a široké. Siahali až nad členky. Na sukňu sa spotrebovalo cca 4 m plátna. Vzory bývali väščinou kvetované. Pod sukňou sa nosili spodnice. Tie mali spodný okraj ozdobený šlingerajom. Niekedy sa nosili na sebe aj 2 spodnice, aby ženy robili širšími. Za tým účelom sa sukne aj škrobili. Sukne bývali z kašmíru, plyšu, hodvábu, taftu, atlasu, aksamientu a baršónu. Na sukniach sa nosievali biele zástery. Na nohách sa nosili biele punčochy – „štrinfle“, alebo ponožky. V lete sa nosili poltopánky, v zime čižmy s tvrdou sárou. Dievky si česali vlasy do kochule a vypletali si ich. Na upevnenie vlasov používali kostné sponky – „hornadle“. Na krku nosili granátky, alebo gorale, ktoré mávali aj 6 radov. Do uší patrili náušnice a na ruku prsteň. Vydaté ženy nosili na hlavách „rohaté“ čepce. Predná časť čepca bola ozdobená. Ozdoba spočívala z výšivky alebo čipiek. Slávnostný čepiec bol ozdobený perlami. Pod čepiec sa dávala na hlavu „handra“, ktorá bola na okraji ozdobená zúbkami, ktoré vyčnievali spod čepca. Čepiec sa upevnil na hlave utiahnutím a zaviazaním šnúrky čepca na záhlaví. Napokon sa pripla dozadu „papuča“. V chladnom počasí sa na čepci nosil ešte ručník. V neskoršom období boli rukávce nahradené blúzkami s krátkymi rukávmi „čipošami“. Tieto boli šité priliehavo. Vpredu sa zapínali drobnými gombíkmi až po hrdlo. Niekedy sa gombíky nahrádzali patentkami. Na sviatok ich zdobili sámikmi, alebo čipkami. Pre chladnejšie počasie mali blúzky dlhé rukávy.

V ďalšom období – približne v 60-tych rokoch – sa hromadne začalo upúšťať od nosenia krojov. Ženy sa začali nosiť mestským spôsobom. Aj tie, čo zostali pri krojoch, začali nosiť kombinovaný odev, časť odevu zostala z kroja, a časť bola už mestská. Preto bežne už pravý kostoliansky kroj možno vidieť len na slávnostiach.

Nárečie

Aj kostolianske nárečie taktiež, ako ostatné národopisné črty, patrí do regiónu horného Požitavia, pravda, s vlastnými špecifickými odlišnosťami.

Aj v rámci samotnej obce sa vyskytovali vo vyslovovaní dosť značné odlišnosti. Napr. V Dedine a u Lukačov sa vyslovovalo dosť tvrdo, no u Bošiakov a Drienkach mäkko.

Teda je ťažko hovoriť o čistom kostolianskom dialekte. Všeobecne však možno charakterizovať vyslovovanie slabík de, te, ne le a di ti ni li nasledovne:

– de sa vyslovovalo skoro vždy mäkko, napr. deti, dedina,

– te sa tiež vyslovovalo mäkko, napr. tehla, teplo

– ne sa vyslovovalo väčšinou tvrdo, napr. nebuden, kone

– le sa vyslovovalo tvrdo, napr. leto, leteť

– di sa vyslovovalo mäkko, napr. divoch, divadlo,

– ti sa vyslovovalo mäkko, napr. tískať, vytínať,

– ni sa vyslovovalo tvrdo, napr. níman, ništ,

– li sa vyslovovalo tvrdo, napr. robili, kolík, lipa

koncovka – m sa vyslovovala ako – n, napr son, Lon,

koncovka slovies – il sa vyslovovala ako – ev, napr. robev, pev, sedev,

koncovka slovies – al sa vyslovovala ako – av, napr.orav, siav

ale koncovka neurčitku slovies – ť sa vyslovovala mäkko, na rozdiel do okolitých obcí horného                                              Požitavia, kde sa vyslovovala tvrdo, napr. piť, jesť, variť

Stavebná a bytová architektúra

Najstaršie domy boli domy brvené z dubového dreva. Boli stavané z tesaných brvien. Fundament týchto domov bol z kameňa. Strechy boli zo slamy. Okná malé. Pôdorys domov bol obdĺžnikový. Najstaršie domy boli dvojdielne. Vpredu bola izba, ako základný obytný priestor a za izbou pitvor. Z pitvora sa chodilo do izby. V izbe bola pec – šiška, ktorá sa vykurovala z pitvora. Ten bol najprv bez komína, dym vychádzal cez vchodové dvere. Neskôr sa stavali široké komíny, kez ktoré unikal dym z pece. No unikal aj dym z ohniska v pitvore, kde sa varievalo. Varilo sa na trojnožke – „trajfúze“ v hlinenom hrnci, ktorý bol odrotovaný. Neskôr boli hlinené hrnce nahradené liatinovými tzv. „železnákmi“. Neskôr pribudla za pitvorom aj komora, do ktorej bol tiež vhod z pitvora. Za komorou bývala ešte maštaľ, ktorá už mala samostatný vchod. Keďže domy boli drevené a zakryté slamenými ostreškami, boli vystavené nebezpečenstvu vzniku požiarov. Napr. Bresovo v minulom storočí dvakrát celé vyhorelo. Pôvodne Bresovo stálo v okolí studne pod Bresovom. Až po požiaroch sa postavilo na súčasné miesto. Preto sa začiatkom tohto storočia začalo odchádzať od starých horľavých stavebných materiálov dreva a slamy. Začali sa stavať domy z kameňa a zakryté pálenou škridlou. Tehelňa v Zlatých Moravciach bola vybudovaná v rokoch 1902 – 1904. Pôvodné izbové pece, ktoré slúžili len na vykurovanie izby, boli inovované. Boli do nich zabudovávané šporákové platne na varenie a začalo sa kúriť z izby. Z pitvora sa vykurovala už len pec na pečenie chleba. Tak zanikli tzv. studené kuchyne, v ktorých cez zimu ženy stáli pri hrncoch na trajfúzoch v kožuchoch..V komíne sa údievalo maso zo zabíjačiek.

Zariadenie izby bývalo skromné. V izbe bol stôl so stoličkami, l alebo 2 postele, truhlica na šaty a bielizeň, tzv „škriňa“. Bola vyrobená z dosák. Zvonka bývala ozdobená farebnými ornamentami a otvárala sa z vrchu odklopným vrchnákom. Bývala značným majetkom nevesty. Chudobné dievky ju nemali a museli si ju na svadbu požičať,aby im mali v čom počas veselia previezť výbavu z rodičovského domu do domu ženícha. Z povala visela žŕdka, na ktorú sa prevesovali sviatočné čižmy a každodenne  používaný odev – „háby“. Podlahy bývali hlinené, ktoré sa pri veľkom riadení upravovali „šlichtili“. Po večeroch sa svietievalo olejovými lampami, ktoré boli neskôr nahradené petrolejkami. Na vonkajšie osvetlenie používali lampáše, ktoré bývali zhotovované vo forme zasklených drevených krabíc, kde vo vnútri horela olejová lampička. Na hornej strane bol lampáš vybavený držiakom, zhotoveným z hrubšieho drôtu. Neskôr aj tieto boli nahradené petrolejovými lampášmi.

Pretože sa steny izby často začmudili od dymu z pitvora, izby sa bielili 2x do roka. Bielilo sa na jar k Veľkej noci a na jeseň k hodom. Na bielenie sa používalo skýcovské vápno. Aj z kostolianskeho vápenca  pálievali vápno. Je údajne silnejšie ako skýcovské, ale na jeho pálenie bolo treba spáliť na l sádku o l m3 dreva viac  ako na Skýcove. Preto na Kostolanoch sa pálilo vápno len keď bola naň väčšia potreba ako napr. keď sa staval dom. Niekedy sa vápno na bielenie prifarbovalo „svetlým liadkom“ – modrou skalicou. Sokel domu sa farbil vápenným roztokom prifarbeným popolom.

Po I. svetovej vojne sa začali stavať domy „na výšku“ Ide o domy, ktoré mali podpivničené izby. Tu už boli zriaďované tzv. teplé kuchyne, ktoré mali v kuchyni šporák s platňami aj s chlebovou pecou. V izbe už boli murované kachle. Niekde sa už objavili aj keramické kachle, ktoré vyrábali v Zlatých Moravciach. Domy bývali stavané na svahu. Pivnica a sokel boli vymurované z kameňa. Múry nad soklom boli vymurované zo surovej tehly. Táto sa vyrábala z hliny pomiešanej plevami. Robievali ju kostolianski Cigáni. Tehla bola dostatočne pevná. Ešte aj dnes stoja z nej postavené 75 ročné domy. V týchto domoch sa začal objavovať už aj nový nábytok, tzv. vysoké a nízke kasne, ktoré zhotovovali miestni stolári. Skrine boli povrchovo upravené emailami. Neskôr sa objavuje imitácia textúry drahších drevín., tzv. fládrovanie. V kuchyni bývali na odkladanie riadu police –„steláže“, ktoré sa spredu zaťahovali farebnou záclonou, ktorá bola uchytená na steláži posuvne na motúzi. Po II. svetovej vojne sa začali steláže nahrádzať kredencami, ktoré tiež zhotovovali miestni stolári.

Na rovnom teréne sa tiež stavali trojmiestne  domy, kde tiež už bola „teplá“ kuchyňa. Za kuchyňou bola komora, ktorá už mala samostatný vchod. V komore sa uskladňovalo hlavne obilie, ktoré bývalo uložené v drevenej truhle – „susáku“. Susáky bývali tiež zvonka zdobené farebnými ornamentami. Slúžili dlhodobo pre viacero generácií.

Tiež tu bývali uložené ďalšie potraviny, najmä chlieb, ktorý sa pekával na týždeň, ale aj mlieko na „sadnutie“. Z tohto sa po skysnutí zberala smotana. Z tejto sa potom v zbonkách mútilo maslo. Z kyslého mlieka  sa „odhrieval tvaroh – sier“. Mlieko sa dávalo do hlinených mliečnikov – „sivákov“, ktoré sa kupovali od Brežanov. V komore sa však odkladali aj ďalšie potrebné veci pre  domácnosť.

Niekde bola za komorou postavená maštaľ. Inde bývala maštaľ postavená samostatne. Niekedy bola maštaľ kombinovaná s komorou. Na spodku bola maštaľ a na poschodí komora – sýpka.

V maštali sa okrem dobytka chovali aj králiky, ktoré voľne pobehovali po maštali a žrali seno, ktoré napadalo dobytku spoza rebríka.

Na dvore býval chliev pre prasa a husi, nad ktorými býval kurín pre sliepky. Tiež sa na dvore nachádzali rôzne šopy na náradie a drevo. Celkom vzadu bývala stodola – „pajta“. Pajty bývali brvené, ale aj murované. Slúžili na uskladnenie obilia pred mlatbou, sena, slamy, ale aj voza, pluhu a iného náradia, ako napr. sečkárne. Pajta sa skladala zo strednej časti, ktorá bola priechodná „holohumnice“ a po oboch stranách boli „zápustky“.

Pred domami bývali okrasné záhradky oplotené dreveným plotom.

Stravovanie

Tiež aj stravovanie v obci sa v podstate zhodovalo so stravovaním v hornožitavskom regióne. Raňajky bývali najčastejšie z polievky – meleničky. Bývala zapražená aj mlieková. Obedy bývali sýtejšie. Buď to boli rôzne druhy polievok, ktoré sa jedli s  chlebom, alebo lokšami. Alebo to boli múčne jedlá ako boli trhance, rezance – „číky“, halušky, lokše. Bývali s tvarohom – „syrom“, kapustou, alebo s makom. Keď bolo „od múky“, nebola polievka. Málokedy bývala zajačina, uvarená v kapustovej polievke. V zime bývalo údené mäso. Hovädzie, alebo baranie mäso z obchodu bývalo zriedka. Večere sa obyčajne pripravovali zo zbytkov obeda, no častejšie bývali varené, alebo pečené zemiaky s kyslým mliekom. Slanina mala v strave významné postavenie. Jedávala sa len pri ťažkej robote.  Z múky zmiešanej s vodou sa pekávali lokše. Tieto sa pekávali na šporákových platniach. Nahrádzali často chlieb, na ktorý bola potrebná kvalitnejšia múka. Lokše sa jedávali aj ako jedlo, keď sa potrhali, pomastili maslom a posypali tvarohom, alebo makom. Často sa robievali lekvárové číky, na ktoré sa lekvár varil zo suchých sliviek. Jedávalo sa z hlinených misiek, ktoré vyrábali Brežania. Až neskôr prišiel plechový riad a porcelán.

Na sviatky sa pekávali koláče z kysnutého cesta. Bývali s lekvárom, makom, tvarohom, „božím“ chlebom, ale aj kapustníky.

V krčmách u Židov (Bock a Klein) sa píjala gajstová pálenka. Bol to koncentrovaný  potravinársky lieh, do ktorého sa pridali 2 diely čistej vody. Obsahoval asi 30 % alkoholu. Pálenka sa merala do 2-3 dl mierok, ktoré mali dlhé úzke hrdlá.

Pivo sa píjalo málo. Podľa výpovede krčmára, ktorý pôsobil v obci za Slovenského štátu, v krčme predal 2 debničky piva za mesiac, ktoré ľudia kupovali len ako liek. Vína sa míňalo tiež málo.

Na svadby – veselie – sa pekávali radostníky. Nesmeli však chýbať ani mrváne. Cez fašiangy sa jedávali šišky s huspeninou.

V dávnejšom čase jedávali v pôste jedlá mastené len rastlinným olejom. Ľudia si ho pripravovali z konopného semena varením v kotloch. Pretože pri varení semenca na olej vznikalo nebezpečenstvo požiaru, olej chodili páliť mimo domov. Napríklad u Lukačov chodili olej páliť „pod Vrch“, pod Lomom.

Na Vianoce nesmeli chýbať opekance – „pupáčky“ v žiadnej rodine. Bývali makové, alebo tvarohové. Ďalej sa na Vianoce pekávali oplátky, ktoré sa jedávali s medom. Oplátky si gazdiné pekávali doma v šporáku pomocou „železa“, ktoré sa požičiavalo. Na Štedrý deň a Veľký piatok sa jedávala kyslá hríbová polievka.

Pečenie chleba

Chlieb sa odjakživa nazýval posvätným darom božím a ľudia mu aj prejavovali patričnú úctu. Keď sa peceň chleba načínal, gazdiná ho vždy prežehnala nožíkom. Ak krajček chleba spadol na zem, musel sa ofúkať a pobozkať. Chlieb sa pekával v chlebovej peci, ktorá bola postavená z pálenej tehly. Pec bola vymurovaná priamo v dome, ale niekedy aj na dvore.

Postup pri pečení chleba býval nasledovný:

Hrubá múka, tzv. chlebová, sa preosiala na drevené koryto a urobil sa z nej kvas. Robil sa rozmočením nácesty, ktorá sa odložila pri predošlom pečení. Pridali sa varené postrúhané zemiaky, tiež sa pridali aj surové postrúhané zemiaky,  a soľ. Pridalo sa aj kupované droždie. Toto sa spolu zamiesilo a nechalo sa v koryte vykysnúť.cez noc.Vykysnuté cesto sa dalo do pomúčených ošietok, v ktorých sa prenieslo k peci. Keď bola pec vyhriata, gazdiná z nej vyhrabala žeravé uhlie pred pec a pec zamietla od popola ometlom. Potom sa sádzal chlieb. Z ošietky sa vyklopil na sadzačskú lopatu, ktorá bola drevená. Chlieb sa z lopaty zošuchol na dno pece. Do peci sa zmestilo 4 – 5 chlebov. Samotné pečenie chleba trvalo asi 2 hodiny.

Pred pečením chleba sa z chlebového cesta pekávali osúchy. Ešte teplé osúchy sa omastili maslom a potreli cesnakom. Takéto chutili s mliekom. Bola to vynikajúca pochúťka.

Ak zvýšilo ešte trocha cesta v koryte, gazdiná z neho sformovala malý chlebík, „cipák“.

Svadby

Samotnému sobášu predchádzali ohlášky. Bol to úradný úkon, keď kňaz 4 nedele pred sobášom oznámil verejnosti, že snúbenci hodlajú prijať sviatosť stavu manželského. Kňaz oznámil mená snúbencov a vyzval verejnosť, že kto by vedel o nejakej zákonitej prekážke k sobášu, aby to oznámil na faru, aby sa záležitosť mohla preveriť. Ohlasovalo sa po 3 nedele pred sobášom. Ak nebolo prekážok, na 4. nedeľu bola svadba – „veselie“. Niekedy kňaz odbavil všetky troje ohlášky naraz.

Ohláškam predchádzali pytačky – „dokonávky“. Vtedy budúci ženích prišiel do domu nevesty aj s jeho birmovným otcom, za účelom popýtania dcéry o ruku. Pri tejto príležitosti sa dohodol termín sobáša, ako aj veľkosť nevestinho vena.

V dobe ohlášok zvolávali družbovia svadobníkov – veselášov na veselie. Jeden družba bol z rodiny mladého zaťa, druhý z nevestinej rodiny. Pozývali rodiny oboch novomanželov. Bývali sviatočne oblečení a chodili po obci spevom. Keď bola pozývaná rodina zo susednej dediny, išli aj tam pozvať /napr. na Skýcov/. Až v 50-tych rokoch sa pozývanie nahradilo písomnými pozvánkami.

Pred I. svetovou vojnou trvalo veselie aj 3 dní. V nedeľu ráno sa rodina poschádzala u mladého zaťa, aj u mladej nevesty. Rodina mladého zaťa musela stihnúť vypýtať nevestu k sobášu dopoludnia, lebo do omše už svadobčania museli byť v kostole. Sobáš býval cez omšu. Pýtanie – odobierku mladej nevesty robievali „starejší“. Starejšieho robieval buď birmovný otec mladého zaťa,  alebo účelovo zavolaný muž, ktorý nebol ani rodina. Nevestu odovzdával  oddavač. Býval to manžel birmovnej mamy mladej nevesty. Starejšiemu pomáhala zabávať svadobníkov „zásedka“. Bola to buď starejšieho žena, alebo tiež účelovo zavolaná žena, ktorá vtipnými scénkami a spevom zabávala svadobčanov. Zásedka držala v ruke ozdobenú palicu – zásedku. Ozdoba bývala podobná ozdobe na nevestinej párte.

Celé svadobné spoločenstvo išlo od nevesty do kostola spolu. Po sobáši býval pred kostolom kratšiu dobu tanec. Potom išli všetci svadobníci pred faru. Novomanželia a svedkovia išli spísať zápisnicu o sobáši na faru a ostatní svadobníci išli do krčmy, kde sa tancovalo. Potom sa veseláši rozdelili. K mladému zaťovi išla jeho rodina bez družbov a družíc. Tí išli s novomanželmi a nevestinou rodinou do domu nevesty.

Popoludní prišli ženíchovi veseláši k mladej neveste pre nevestu. Keď ju vypýtali, odišli novomanželia, družice a družbovia  s rodinou mladého zaťa do jeho domu. Svadobčania sa zabávali do večera, kedy sa rozišli domov.

Nevesta z domu rodičov odišla aj s výbavou, ktorú jej viezli na ozdobenom furmanskom voze.

Na druhý deň veselie pokračovalo. Išlo sa na „škodu“. Nevestina rodina prišla do domu zaťa „robiť škodu“. Brali, čo videli. Zaťova rodina im v tom bránila. Pravda, nešlo o skutočnú škodu, ale len o bystrosť jedných aj druhých, pričom sa spoločne zabávali.

Na tretí deň pokračovali vo veselí tí najvytrvalejší. „Zabíjal sa vôl“. Zábava spočívala v tom, že sa niesol chlap na rebríku a cestou ho nesúci chceli zhodiť. To všetko však bolo pri mulatovaní a veselosti.

V dávnejších časoch boli mladé nevesty oblečené v čiernom odeve. Až neskôr bol zamenený za biele šaty. Nevesta mala na hlave partu. Zhotovovala sa z 6 kvetinových venčekov, stočených do kruhu – kochule. Bola vyzdobená tiež množstvom gorálok, brngaliek. Nevesta mala obuté čižmy. Mladý zať mal oblečený tmavý kabát, úzke tmavé nohavice zastrčené v čižmách s tvrdou sárou. Na hlave mal klobúk, ozdobený rozmarínom.

Strava na veselí bola jednoduchá. Raňajkovala sa biela káva s chlebom. Mäso bývalo z oviec, alebo kôz. Uvarila sa kapusta a guláš. Tiež sa varila chrenová omáčka. Koláče boli makové, tvarohové, lekvárové. Piekol sa mrváň a radostník.

Tieto veľké veselia skončili prvou svetovou vojnou. Potom sa ešte za čas udržiavali zbytky zvykov. Nakoniec sa trvanie svadby ustálilo na l deň. Do 50-tych rokov bývali svadby ešte v nedeľu. Ale vplyvom toho, že ľudia museli ísť v pondelok do práce, svadby sa presunuli na sobotu.

Gajdoša nahradili iné druhy hudby. Najprv to boli harmonika a cimbálová muzika, neskôr jazz a dychovka, atď.

Pri kostolianskych svadbách by sa nemali opomenúť pôvodné svadobné piesne, ktoré sú vlastné celému požitavskému regiónu. Určite by si zaslúžili väčšiu pozornosť, aká im bola venovaná doteraz. Kus práce urobili folklórne skupiny z okolia Vrábel., ale to nie je vyčerpávajúce. Bolo by ich treba čo najviac podchytiť, kým žijú ešte poslední pamätníci.

Gajdoši

Gajdošská muzika zabávala Kostolanov od nepamäti. Obec bývala sebestačná v gajdošoch. Niektorí gajdoši chodili gajdovať aj do okolitých obcí, hlavne cez fašiangy. No chodievali aj na Veľké Pole. V obci sa vystriedali celé generácie gajdošov. Mladí sa učili od starých, synovia od otcov. Najstarším gajdošom, ktorý zostal v pamäti ľudu, bol „starý Modošský“. Žil pred rokom 1850, lebo ešte pred 2. komasáciou, ktorá prebehla v rokoch 1850-55 mal podľa ústneho podania roľu na vrchu Drieňovej.Vraj mával v nej zasiaty mak a chodili mu naň deti. Tak tam pobosoroval, aby tomu, kto bude trhať makovicu, zostala o ňu prilepená ruka. Potom sa vraj prekvapil, keď našiel prilepeného vlastného chlapca. Bol údajne bosorákom. Mal vraj  také gajdy, čo mu samé hrali, keď ich založil na stenu na klin. Zato mával aj veľa závistlivcov na susedných dedinách, ktorí mu niekedy aj pobosorovali, keď tam hral. Z Hostí sa dotiahol len „na štyroch“ pod Modoš. Tu však našiel potrebnú zelinku, čo mu pomohla. No na Veľkom Poli mu pobosorovali tak, že na to aj zomrel.

Iným starým gajdošom z Kostolian bol Halabrín, ktorý sa priatelil  s básnikom Jankom Kráľom počas jeho života v Zlatých Moravciach v rokoch 1862 až 1876, kedy v Moravciach aj zomrel.  Hrávali spolu pri častých návštevách Janka Kráľa v Kostolanoch. Halabrín gajdoval, Janko Kráľ hral na drumble. Janko Kráľ opísal Halabrína aj vo verši: „Ľúbim hriatvo, ľúbim vínko,

zahrajže mi Halabrínko….“

Janko Kráľ často navštevoval s Halabrínom Cigásnku pažiť, kde táborievali Cigáni. Janko Kráľ často navštevoval aj Bresovo, kde ho radi pohostili. S bresovskými furmanmi chodieval na vozoch až do Pešti.

Podľa spomienok najstarších obyvateľov, pred I. svetovou vojnou bol najstarším spomínaným dobrým gajdošom u Lukačov Vincent Lukáč Čepan, ktorý poskytoval mládeži vo svojom dome aj klčovnicu – izbu na zábavu. Mladšími gajdošmi u Lukačov boli Gašpar Povoda, Ludvig Ištók a Adam Potocký, ktorí hrávali hlavne počas I. ČSR na svadbách a zábavách. Dobrými gajdošmi, ktorí hrávali len príležitostne, boli Gregor Bošiak a Jozef Lukáč Čepan – Hôrovský. Najmladšími boli Eliáš Potocký a František Biely, ktorý však zomrel mladý. Na Levársovskej to boli Ján a Florián Levasovský. Ďalej Jánovi synovia Ján, Valent a Eliáš. Jána a Eliáša mohla terajšia generácia počuť hrať na folklórnych slávnostiach. Ján obdržal v 70-tych rokoch a Podpolianskych slávnostiach v Detve druhú cenu. Žiaľ, keď dávajú v rozhlase jeho nahrávky, uvádzajú ho ako Jána Levasovského z Kamenca pod Vtáčnikom, kde tento gajdoš býval na dôchodku.

V Lúčnom vyrástol tiež celý rad dobrých gajdošov. Pred I. svetovou vojnou mal „starý Žapán“ gajdy na vojenčine v Jágri, kde vraj tak na nich v okne hrával, len tak kasárne hučali.

K posledným gajdošom v obci patril Domin Rajnoha, ktorý ešte hrával cez I. ČSR na zábavách. Zostala po ňom aj magnetofónová nahrávka, ktorú si Slovenský gajdošský spolok vysoko cení ako jednu z najcennejších prvotín z celého Slovenska a využíva ju ako študijný materiál.

Na Drienkach bol dobrým gajdošom Makáň, starší brat Františka Makáňa.

V Dedine bol dobrým gajdošom starý Gunda. Dobrým gajdošom bol aj Ján Ferov, pôvodne z Boriska, ktorého možno vidieť gajdovať na nahrávke Slovenskej televízie – Kostolianske fašiangy z roku 1969. Najmladším dobrým gajdošom v Dedine bol Peter Kuruc, ktorý sa naučil gajdovať v Lúčnom. Za mladi hrával  na majeroch mládeži na zábavách.

Nezabudnuteľným bol aj Jozef Baranec, prezývaný „Tutuliak“, po ktorom je nazvaný aj typ gájd z nášho regiónu. Tento najviac prispel k tomu, že ešte stredná kostolianska generácia poznala gajdy v čase, keď bol tento nástroj v hlbokom zabudnutí. Tento chodieval hrávať po domoch na hody, Vianoce a Veľkú noc.

Z ľudových zábav gajdy vytisli najmä heligónky, ktoré sa začali objavovať v obci v priebehu I. ČSR, no hlavne za Slovenského štátu, keď ich prinášali domov hromadne chlapi z Nemecka.

Ľudové zvyky a zaujímavosti

K tradičným spôsobom života patrila okrem hmotnej kultúry aj kultúra duchovná. Okrem práce a každodenných starostí boli aj v minulosti v živote jednotlivca a celej dedinskej pospolitosti chvíle sviatočné, na oddych, aj na zábavu.

Chronologicky prebiehali počas roka v obci zvyky nasledovne:

Nový rok

Na Nový rok chodievali malí chlapci vinšovať za peniaze po domoch ráno, ešte za tmy. Dospelí chlapi z rodiny a susedia si chodili navzájom vinšovať obvykle ešte do omše. Potom sa išlo do kostola a po kostole rovno do krčmy, kde bývalo veselo a plno spevu. Podnapití chlapi sa často až podvečer vracali spevom domov. Večer bývali novoročné zábavy.

Traja králi

„Tri krále“ – Vianočný čas sa končil na Troch kráľov, kedy sa svätila v kostole svätená voda a krieda. Krieda mala údajne čarovnú moc, lebo keď sa ňou urobil kruh, nemali doňho vstup strašidlá. Na Troch kráľov začínalo fašiangové obdobie, ktoré končilo až na fašiangový utorok o polnoci, kedy začína Veľký pôst. To bola na dedine najveselšia časť roka. Vtedy mládenci usporadúvali každú nedeľu večer zábavu – klčovnicu. Zábavy bývali v rodinných domoch, ktoré si  mládenci prenajímali za menší finančný obnos. Domáci im upratali izbu. Do tanca hrával gajdoš, ktorý stál pri hraní pod oknom na lavici.

Fašiangy

Fašiangové obdobie vyvrcholilo samotnými fašiangami. Tieto sa začínali už v nedeľu ráno, kedy fašiangovníci navštevovali horárne. Každá skupina mala svojho gajdoša, ale aj richtára, ktorý sa chodil pýtať domácich, či chcú, aby im zafašiangovali, či majú fašiangy.

Po obci sa chodilo fašiangovať v pondelok. Fašiangovníci najprv odfašiangovali palicový fašiangový tanec. Tancovali na melódiu piesne „Fašiangy, turíce“. Potom vytancovali ženy v dome. Tancovalo sa aj „za konope“, pričom ženy vyzdvihovali fašiangovníci do výšky, aby im také konope narástli. Za fašiangovania boli ponúknutí pálenkou a šiškami. Na ražeň dostali kúsok slaninky. Večer poriadala každá partia vlastnú zábavu v prenajatom dome. V utorok sa pokračovalo chodením „s klátom“. Bolo to polienko, uviazané na retiazke, ktoré ťahal po ceste jeden z fašiangovníkov. Tento klátik priväzovali gazdinám, keď ich fašiangovníci vytancúvali. Večer bola znova zábava, ale len do polnoci. Potom bola ešte večera, na ktorej sa už jedla len praženica a kyslé ryby. Pôvodne sprevádzal fašiangovníkov gajdoš, neskôr ho nahradil harmonikár – heligonkár.  Pochovávanie gájd sa nerobievalo.

V Kostolanoch na fašiangy však  nikdy nechodili  žiadne masky, ani exekútor, ktoré vystupujú pri natočených fašiangoch Slovenskou televíziou v roku 1969. Toto je cudzí prvok, ktorý v žiadnom prípade nepatrí do kostolianskej tradície, je to jej hrubé porušenie.

Za maškary bývali kostolania oblečení na „maškarných plesoch“, ktoré bývali veselé a milé. škoda, že zanikli v polovici 70-tych rokov.

Kvetná nedeľa

Na kvetnú nedeľu odpoludnia chodievali dievčence so „zelenou vŕbou“. Bol to vŕbový konár, ozdobený mašľami. Dievčence chodili s vŕbou po domoch, pričom spievali pieseň „Číže je to nový dom, zelená je vŕba v ňom, zavíjaná…“. Do ozdobeného košíka im gazdinky dávali za to vajíčka.

Na kvetnú nedeľu sa v kostole svätili „baburiatka“ (rakytové prúty s jahňadami). Gazdovia vysvätené baburiatka dávali do domu za obrazy a hrady. Nosili ich aj na role do ozimín, kde tieto zotrvali až do žatvy.

Veľká noc

Zo štvrtka na piatok sa chodievali ľudia modlievať ku krížom na Kalvárii.

Na Veľký piatok ráno sa ľudia chodili umývať do potoka, aby si tým odohnali choroby. U Lukačov sa chodievali umývať na studňu. Tento deň sa považoval za veľmi pôstny. Preto sa vo Veľký piatok varievala hríbová polievka a makové rezance.

Na Bielu sobotu trval pôst až do vzkriesenia. Po príchode zo vzkriesenia sa už jedávalo mäso.

Veľkonočné sviatky bývali pre mládež veselé. V nedeľu odpoludnia, po slávnostnom obede, sa chodili malé deti kotúľať s maľovanými vajíčkami. Tí odrastenejší už mali inú zábavu, oblievali dievčence vodou, kde ich pristihli, na ceste, vo dvoroch. To trvalo celé odpoludnie. V pondelok ráno sa chodilo už len s voňavkou – „parfínom“ polievať dievčence za peniaze. Väčší, čo už vychodili základnú školu, už po polnoci chodili po partiách polievať vrstvoníčky. Polievalo sa vodou z vedier. Dievča vyviedli na dvor, kde ju obliali. Potom ich domáci pohostili. Zatiaľ sa dievka prezliekla do suchého. A keď mali so sebou harmoniku, tak ju ešte aj vytancovali. Polievačka skončila v pondelok na poludnie.

V pondelok odpoludnia už šibali dievčence chlapcov na ulici. V utorok ráno chodili dievčence šibať chlapcov po domoch za peniaze.

Svätý Ján /24. 6./

Pozoruhodným spôsobom sa oslavoval svätý Ján. Podvečer si dievčatá a chlapci na okolitých kopcoch chystali vatry, ktoré večer zapálili. Pri vatre sa potom spievali rôzne piesne. Dominujúcou bola jánska pieseň „Vojano“.

Varenie lekváru

Na jeseň sa venovala pozornosť vareniu lekváru, ktorý bol význačnou poživinou.

Tu sa poschádzali susedia, ktorí si navzájom pomáhali miešať lekvár, lebo sa varieval dlho do noci. Pritom sa všeličo pospomínalo a nechýbal ani spev.

Hody

Bývajú prvú nedeľu v novembri. Vtedy sa poschádzali rodiny aj zo susedných obcí. K hodom bývali už vykŕmené husi, ale aj vypálená nová pálenka, aby sa sud, v ktorom bol kvas mohol použiť pre naloženie kapusty, ktorá sa do suda dlávila nohami.

Predvianočný čas

V predvianočnom čase boli pre deti a mládež zaujímavé nasledovné dátumy:

25. 11. – Katarína

30. 11. – Ondrej

4. 12. – Barbora

6. 12. – Mikuláš

13. 12. – Lucia

V predvečer týchto dní sa deti obliekali za „strašiaky“, ktoré chodili po domoch tancovať. Dostávali za to ovocie od gazdiniek.

Mikuláš bol výnimkou, ten rozdával darčeky. Chodieval aj s čertom. Mikuláš býval zakrútený do povriesel, ktoré mládenci zvykli ukradnúť na tento účel gazdom z pajty.Na Luciu chodili gazdinky robiť na dvere domov a hospodárskych budov krížiky s cesnakom, aby tam nemali prístup bosorky.

Za dlhých pozdnojesenných večerov bývali veselé priadky a „driapačky“ peria, ktoré sa konali hromadne. Bývalo tam tiež veselo. Býval spev,  rozprávali sa historky o strašidlách, takže sa potom aj báli ísť domov.

Spomínalo sa aj robenie stolčeka, alebo biča od Lucie do Štedrého dňa. Ten, kto ich vyrobil, musel ísť s tým do kostola, schovať sa za oltár. Keď kňaz cez polnočnú omšu pozdvihoval, mal sa tento odvážlivec pozrieť spoza oltára na ľudí. Mal tam vraj spoznať všetky ženy – bosorky. Tieto sa vraj na takéto odhalenie veľmi hnevali a chceli takéhoto človeka zničiť. Preto bolo odporúčané, že bič bol lepší, ako stolček, lebo s bičom sa dali ľahšie odohnať bosorky.

Vianoce

Radostnými sviatkami rodinnej a spoločenskej pohody bývali Vianoce. Boli považované za najväčšie, ale aj najkrajšie sviatky roka.

Deň 24. 12. sa volal „postiaci deň“. Dopoludnia sa nejedlo, držal sa pôst. Na obec sa jedla kyslá hríbová polievka. Štedrý bol až večer. Veľká pozornosť sa kládla na prípravu štedrovečerného stola. Stôl bol prikrytý bielym obrusom. Na ňom boli uložené v sitku: oblátky, orechy, cesnak, hrušky a jabĺčka. Cez večeru horela na stole sviečka, ktorá bola zasunutá v žite nasypanom do pohára. Ďalej bol na stole chlieb, koláče a hlavne opekance – „pupáčky“, ktoré bývali makové, alebo tvarohové.a med..  Nechýbala ani fľaška s pálenkou. Pod stolom bývala položená slama, ako sprítomnenie jasličiek. Na tejto slame spávali deti. Po modlitbe, na začiatku večere, gazda zavinšoval rodine šťastlivé vianočné sviatky, po vinšovaní zobral zopár orechov, ktoré pohádzal do kútov s prihováraním, že nemá čím iným obdarovať kútiky, okrem týchto orieškov. Prítomnosť orechov znamenala bohatstvo v dome po celý rok. Potom sa jedli oblátky s medom, orechy, jablká. Po zjedení týchto lahôdok sa jedli pupáčky a hríbová polievka. Ryby sa nejedávali, lebo boli vzácne.

Vianočným stromčekom bývala najčastejšie jedlička. Menej často smrek. Borovica sa nepoužívala. Býval zavesený na hradu nad stolom. Ozdobený bol jablkami, orechmi, salónkami, farebnými papierovými reťazami a salonkami. Sklené ozdoby nebývali. Tie sa objavili až začiatkom Slovenského štátu, keď sa začali ozdoby nosiť z Nemecka tam pracujúcim robotníkmi.

Obvykle sa po štedrovečernej večere schádzali rodiny a priatelia. Spomínalo sa, debatovalo. Deti sa hrávali viacero hier. Typická pre tento večer bývala hra o orechy „pár, nepár“. V niektorých domoch sa zišli chlapi a mládenci hrať karty. Hrával sa mariáš, ale aj „oko“.  Toto všetko trvalo do predpolnočného času, kedy sa väčšina vybrala na polnočnú omšu – „utierňu“, kde sa sviatočná nálada spievaním vianočných kolied a piesní ešte vystupňovala. Na cestu do kostola a z kostola si ľudia zo štálov svietievali fakľami, vyrobenými v lete z brezového dreva jeho utlčením a vysušením. Ľudia zo štálov zvykli pred utierňou navštevovať v Dedine rodinu. Keď sa prišlo z utierne, pripíjalo sa čerstvou vodou, čo pripomenulo prvý Kristov zázrak premenenia vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej. Na druhý deň, na Boží deň ráno sa chodievalo na „pastiersku omšu“. V tento deň sa na návštevy nechodievalo. Okrem návštevy kostola, rodina bola doma. Robili sa len najnutnejšie práce. V tento sviatok mali venovať zvýšenú pozornosť modleniu a rozjímaniu a týmto spôsobom osláviť narodenie Ježiša Krista.

Spoločenský život nastal až na ďalší deň, na Štefana, kedy sa chodilo vinšovať Štefanom v rodinách, ale aj priateľom. S vinšovaním sa väčšinou ponáhľalo, aby sa stihlo do kostola. Po kostole sa však chodilo rovno do krčmy, kde posedenie pri debate a speve trvalo často až do podvečerných hodín.

Mládež chodievala večer na zábavu, ženáči chodili málo, lebo platila zásada, že ženáči môžu chodiť na zábavu len na hody a fašiangy.

Na ďalší deň, na Jána, sa zavčasu ráno, ešte za tmy, chodievala páliť pod ovocné stromy slama, ktorá bola pod stolom cez Vianoce. Zo slamy sa robili aj povriesla, ktorými sa obopínali orechy., ale aj iné ovocné stromy. Toto všetko sa robilo za to, aby bola dobrá úroda ovocia.

Ďalším význačným vianočným dňom býval „Starý rok“ – posledný deň v roku. V tento deň sa podvečer chodievalo do kostola na litánie, kde kňaz zosumarizoval priebeh celého roka, koľko sa vo farnosti narodilo detí, koľko ľudí zomrelo, koľko bolo sobášov, atď. Po návrate z kostola bola večera, podobná štedrovečernej. Ľudia sa však už tak  nenavštevovali ako na Štedrý večer. Na Starý rok nebývali zábavy. Tie bývali až na Nový rok.

Kultúra

Okrem ľudovej kultúry, ktorá spočívala vo zvykoch a obyčajoch osláv výročných sviatkov cirkevných, ale aj spoločenských, bola snaha, najmä zo strany učiteľov, pestovať medzi ľudom i kultúru celonárodnú.

Podľa spomienok najstarších obyvateľov obce s divadelnou činnosťou v obci sa začalo už za riaditeľovania Jána Mižáriho. Tento však vyvinul najmä veľké úsilie o rozšírenie národných slovenských ľudových piesní v obci. Učil žiakov spievať piesne ako napr. „Kysuca, Kysuca…“, „Keď ma hlávka bolí…“ a podobne.

Najväčšie úsilie o rozvoj kultúrneho života v obci vyvinuli učitelia – manželia Štefan a Mária Horvátovci. Počnúc nacvičovaním divadelných hier, spevácko-tanečných súborov, založením osvetovej besedy a končiac zorganizovaním výstavby kultúrneho domu (terajšieho obecného úradu), čím sa obec dostala na popredné miesto medzi okolitými obcami.

Do vybudovania kultúrneho domu sa divadelné hry hrávali v škole, kde v jednej triede bolo zriadené javisko. S pravidelnou činnosťou s ochotníckym divadlom sa začalo v zime v roku 1936/37. Vtedy hrali hru „Pánik“, „Dobrá povesť, tá dá pojesť“. V ďalších rokoch sa hrali skoro všetky známe klasické divadelné hry. V roku 1953, keď odišli z obce manželia Horvátovci, sa ujal režírovania miestnych ochotníkov učiteľ Jozef Špaňúr. Koncom 60-tych rokov treba spomenúť činnosť v ochotníckom divadle učiteľov Jozefa Šúňa a Alžbety Hoppanovej, ktorí odviedli kus zaslúžilej roboty. Ďalej treba spomenúť pôsobenie učiteľa Teodora Halúza, ktorý založil v obci žiacku dychovku. Rokom 1965 sa účinkovanie ochotníckeho divadla v obci utlmilo, lebo mládež uprednostnila už iné formy zábavy, ako kino, televíziu.

V roku 1952 založili manželia Horvátovci v obci osvetovú besedu. Správcom besedy sa stal Štefan Horvát. Po jeho odchode z obce v roku 1953 sa stal správcom osvetovej besedy Jozef Špaňúr., ktorý  po odchode Horvátovcov  riadil kultúrny život v obci.

V roku 1955 sa zriadilo v kultúrnom dome kino „Radosť“, kde sa pravidelne 3x do týždňa premietal film. V stredu večer sa premietal prvý film a v sobotu a v nedeľu druhý film. Neskôr sa premietanie presunulo zo stredy na štvrtok.

Pre nezáujem o kino, došlo v roku 1980 k zastaveniu premietania.

V posledných rokoch pôsobia v obci 2 spevácke súbory, ktoré majú vo svojom repertoári aj pôvodné kostolianske piesne, čím prispievajú k ich zachovaniu pre budúce generácie.

Turistika

Charakteristika obce z turistického hľadiska

Vďaka svojej polohe dáva obec dobrý predpoklad pre rozvoj turistiky v obci a jej okolí.

Obec samotná dáva možnosti oboznamovania sa s jej bývalou architektúrou, z ktorej sú už síce len malé pozostatky. V slávnostných chvíľach ešte možno vidieť kroj. No aj samotná príroda v obci a jej okolí dáva dobrý predpoklad pre pestovanie turistiky.

Vstup do obce prechádza ústím Ostnej doliny, popod Prítkovú, kde ešte možno vidieť zbytky starej lesnej železničky. Cesta vedie popri Mlyne, kde je najnižšie položená nadmorská výška chotára (340 m). Keď sa pokračuje po ceste popri Žitave, na pravej strane sa vypína Hradište (440 m), na vrchu ktorého bolo údajne staré hradisko. (Tak je označené na starších turistických mapách). Pri pokračovaní v ceste asi l km nájdeme na ľavej strane tri rybníky s pekným okolím Dalej cesta  vchádza do kaňonovitého údolia, kde Žitava oddelila od Pohronského Inovca andezitovú skalu, na ktorej  stojí Túrňa s jej zbojníckou históriou. Oproti, na pravej strane Žitavy, sa nachádza Cigánska pažiť, kde chodieval rád na výlety Janko Kráľ. Ďalej cesta vedie do údolia Žitavy, nazývaného Cigánska dolina, ale miestne  nazývaného aj Drienovská dolina.  V horenej časti doliny sa na pravej strane cesty nachádza rekreačné stredisko s chatovou oblasťou – Uhliská. Na ľavej strane je dolina Žitavice, kde na jej hornom konci sú Žiare s poľovníckou chatou a rybníkom. Tu bola v roku 1943 založená Slovenská národná rada. Ďalej cesta vedie popri Žitave úzkou dolinou až k Malolehotskému mlynu, ktorý je už v malolehotskom chotári.

Od Mlyna je vidno kotlinu Jedľových Kostolian a rozložením jadra obce – Dedinu. Nad Dedinou možno vidieť Lukačov štál a napravo  nad Stráňou štál Drienky.

Nad Dedinou sa vypína kopec Drienová (552 m) s dobrým výhľadom na Inovec, Hrušov a na dolniacke dediny až po žiriansku Žibricu.a Zobor. Západne možno vidieť cez Hlbokú dolinu rozprestierajúce sa lesy Razdiela s Topoľčianskou oborou.

Južne od Drienovej sa rozprestiera Včelár, pod ktorým sa nachádzajú sloje uhlia. Možno tu ešte vidieť zbytky slávnej uhoľnej bane Viktórie. Nachádza sa tu aj teplomilná kvetena.

Nad kostolom vidieť Lukačovce, najväčší kostoliansky štál. Cez Lukačovce vedie cesta na Borisko, Levásovskú a Bresovo, kde je chata TJ Tatran Topoľčianky a tri lyžiarske vleky. Nad Lukačovým štálom sa vypína vrch Lom (685 m), z ktorého je tiež pekný výhľad, ktorý však  už čiastočne obmedzujú vysoké stromy. Smerom na sever od Lomu sa vypína najvyšší kopec Kostolian, Bresov vrch (729 m), ktorý sa nachádza  v obore. Pôvodne bol celý pokrytý jedľovým lesom. Dnes sú tu už len zbytky jedle. Pod Bresovým vrchom sa nachádza Bresovo, ktoré je významným lyžiarskym strediskom s tromi lyžiarskymi vlekmi.

Západne od Drienovej spadajú jej svahy do doliny Hlboká, ktorá leží medzi Drienovou a Razdielom. Je to veľmi pekná dolina, o čom svedčí aj to, že do nej chodieval na výlety aj prezident Masaryk. V časti doliny pod Modošom sa konal v roku 1962 IX. letný celoštátny zraz turistov, neskôr nazývaný ako zrazy SNP. Bolo tu sústredených cca 4000 turistov. Za Drienovou postavilo bývalé JRD chatu – „Areál zdravia“., kde operoval povestný filipínsky chyrurg – bez skalpela.

Takmer polovica chotára obce je ohraničená Topoľčianskou oborou, kde možno vidieť jeleniu zver, srnčiu zver, diviačiu zver a v Malej obore v posledných rokoch aj muflóny.

Náročnejší lyžiari môžu nájsť dobré lyžiarske podmienky na Vojšíne pri Veľkej Lehote, na Hubačovom štále na Malej Lehote.

Pešia turistika

Sú to najmä vychádzky na vyššie uvedené miesta v chotári obce.

V rámci regiónu horného Požitavia majú význam nasledovné turistické trasy:

– Zo zastávky Obyce-Modoš ide žltá značka cez údolie Sviniarskeho potoka na Veľký Inovec

– Ďalšia trasa: Po zelenej značke z Dediny obce na Veľkú Lehotu k chate pod Vojšínom, až do Novej Bane

– Iná trasa: po tzv. Ponitrianskej magistrále vedie po červenej značke po hrebeni Tríbča, popri Hrušove cez Kostoľany, až na Veľké Pole na Vtáčnik

Lyžiarska turistika – túry

Obcou prechádza tzv. diaľkový pochod „Ponitrianskou magistrálou“, ktorá vedie cez Veľké Pole na Vtáčnik, a ďalej až do Handlovej.

Turistická činnosť

V obci bol v roku 1976 založený aktívny TOM, učiteľom Guckým. Kostolianski turisti sa zapájajú do oblastných, ale aj celoslovenských turistických podujatí.

Z Á V E R

Dúfam, že práca poskytne ucelené informácie o dejinách obce a jej okolia, aby pomohla dodať sebavedomie občanom obce, či už terajším, ale aj tým, ktorých osud odvial z obce do rôznych kútov vlasti, ba aj do zahraničia.

Ing. Milan Povoda, CSc.

Vznikla ďalšia publikácia o gajdošoch pod názvom „Portréty gajdošov“. Táto publikácia uzrela svetlo sveta hlavne vďaka Oravskému kultúrnemu stredisku v Dolnom Kubíne a na základe povolenia pána riaditeľa PhDr. Miroslava Žabenského sme túto publikáciu vložili aj na našu stránku. Týmto chceme vyjadriť našu vďaku všetkým, ktorí sa na vytvorení tejto knihy podielali.

Publikáciu si môžete stiahnuť TU.

Oravské Kultúrne Stredisko
Bysterecká 1263/55
02601 Dolný Kubín

tel,fax: +421 43 5864928
tel: +421 43 5864978

email: osvetadk@osvetadk.sk

www: www.osvetadk.sk

Vážení priatelia!

Dožili sme sa s akým takým zdravím dvadsiateho piateho ročníka a ja sa zamýšľam ako nás tie roky poznačili, čo priniesli dobrého a o čo nás pripravili. Je nesporné, neodškriepiteľné
že sa podarilo zakladateľom to , čo ani sami hádam neočakávali. Z hrobu pozdvihnúť nástroj , ktorý nesporne patrí do kultúrneho dedičstva nášho národíka. V hlave sa mi už niekoľko dní premieta vysokorozpočtový film našich účastí v „Inoveckom trojuholníku“.

Už prípravy na Lehotu boli neskutočne krásne. Po robote som väčšinou peši pochodovau do Podlavíc za Janom Šteskom a tam v útulnej dielničke sme spolu pripravovali nástroje na prezentáciu a reprezentáciu našej oblasti Banskobystrickýho kraja. Podriadili sme všetko poctivej príprave, aby sa nestalo , ako neraz, že sa gajdy spriečili a hrali si čo chceli. Vrieskali, skučali len riadon tón nie a nie s ních dostať. Tomu bolo treba podriadiť celú prípravu. Podporovaní dobre vychladeným pivom a trúnkom, zaručene z blízkej riečanskej pálenice sme tvorili a vylepšovali čo sme inde odkukali a odpozorovali. Hlavný poradca a kritik Minko Štesko nás potom väčšinou zotrel ako prvákov a prerábali sme zase. Darmo, znalec je znalec. Babráci a krepáni sme boli, ešte bol len pri bráničke. Ale sme sa nedali odradiť a do hlbokej noci až kým nepadla fľaša sme robili to čo sme vedeli. A potom
zase väčšinou peši, lebo , buď už nešiou spoj alebo ma nechceu zobrať, zrobeního. Peši! Do Sásovej domov. Keď prišiou vytúžený piatok, deň D, prehrali sme si naše pesničky nacvičenie po nociach a tralááá do Lehoty.

Vyriadená Janova MB 1000 , osem razy vyváraná, sa valila smerom jasným do krčmy „U Domína “ vo Veľkej, kde bola prvá zhrávka a samozrejme koštovka všetkýho navláčenýho alkoholu, všetkých výrobcov legálnych aj nelegálnych. Ten humbuk v Domínovej telocvični mi aj teraz znie v ušiach. Každý v inom rohu, každý čo najhlasnejšie a ešte aj spev do toho podporovaný ľahko sa pohupujúcimi domorodcami. No takto sme začínali my, Hronci, chlapci podpolianski, hrdí a odhodlaní dokázať medzi ostatnými svoju neporaziteľnosť a fortieľ, ale aj krásu nástrojov prekrásne vybíjaných Jankovými rukami. Všetci krútili uznanlivo hlavami až kým sa im od inýho nekrútili. Čas sa posunul a tak nás Domín s citom krčmárskym podúrau ďálej do ciela našej cesty.

Atmosféra v krčme na Malej sa nedá popísať , to treba zažiť a precítiť. Podanie rúk, zvítanie sa a hybaj zahrať na bínu, tie naše. Kulturák, napikovaný do popuku a ľudia nadšený s našich výkonov. Potom privítanie na pôde obecného úradu a zase do krčmy.

Po polnoci sme sa pobrali jeden rok do Jedlových dopumpnúť sa a zahrať miestnym tancu a spevu chtivím chlapom domácim. Cestou, ale premrznutú a smykľavú cestu romovia z V3S-ky posypali škvárou a my sme na ňu riadne doplatili. Niekde v tme po ceste nám sprskal motor a Jano už nie práve za volant súci sa hneď s patričným slovníkom podujal odstrániť závadu. Ja som ho odborne , z bezpečnej vzdialenosti podporoval radami ktoré veľmi
neprijímal a keď bol v koncoch tak som nastúpil ja! Všetky vedomosti som použil aj s prosbami, že zavrú krčmu sa mi nepodarilo auto natočiť. Baterka fuč, zima, sneh, vietor nás nepríjemne ohlodával. Ale svetielko nádeje sa našlo. Okolo idúce auto ohlásilo našu
nemohúcnosť, kde inde ako v krčme! Za chvíľu sa dovalili totálne napití záchrancovia aj na traktore Zetor, zapli zručne škodovčičku a začala jazda smrti. Traktorista videl všetko, ja iba kedy, tedy jeho obrovské kolesá. Lietal som s boka nabok a tento cirkus nemal konca. Trvalo to dlho a mňa predtým uzimenýho na kosť zrazu zavalovali horúčavy strachu. Rallye skončilo kde inde, ak nie pred krčmou. Toľko napitých automechanikov už v mojom živote neuvidím!!! Na tom motore sa vystriedala celá dedina. Keď mechanik zahrmel hlavou do motorovýho priestoru a mal dosť, nastúpil ďalší. No zlatí ľudia….

Na druhý deň sme, už možní, zistili že cigánskej škváry máme plný karburátor a
štyridsať nastavovaní rozdelovača bolo zbytočné. Auto sme nechali u
Ferka Ďuriača, našťastie jediného nemechanika v obci a bol pokoj.

V máji som z odťahovkou prišiou do Jedlových po auto. Prešiou som hore dolu, ale červenej škodovky nikde. Po piatom raze sme našli jednu striebornú, podobnú. Po kontrole som zistil, že je naša. Fero, dobrák, priviazau psa aj s reťazou k autu aby ho nebodaj niekto neukradou a
pes odprevádzajúc každú osobu prechádzajúcu okolo otrieskal reťazou kapotu do strieborno-hrdzava. Aj takie sa príhody na Fašiangy diali.

Pokračovanie o rok.

Čalamacha

Kevický Dušan

Administrátor, Dôverný priateľ,

Kontakt

Address

  • Jána Smreka 5
    841 08 Bratislava 49
    Devínska Nová Ves

Contact

 

Píšte mi, ak nájdete chybu na stránke, ak máte pripomienky k vylepšeniu stránky, alebo ak potrebujete heslo ku stránkam.

Ďakujem.

 

Ak Ste, alebo nie ste členom Cechu slovenských gajdošov, ste gajdoš a potrebujete prideliť prístup na našu stránku napíšte mi a pre urýchlenie urobenia prístupu pošlite tieto údaje:

1, Vaše meno a priezvisko
2, Váš telefónny kontakt
3, Vašu prezývku, meno, ktorým sa budete prihlasovať napr: ja som Dušan a prezývka je dukeb.
4, Mailovu adresu kam Vám budú chodiť naše správy, oznamy ………
5, Vašu fotografiu ktorú uverejním v kontaktoch.
6. Poštovú adresu.
7. Krátky popis o Vašej osobe.

Skôr ako pošlete požadované údaje prečítajte si prehlásenie k ochrane osobných údajov [ TU ]

Zaslaním týchto osobných údajov súhlasíte s ich spracovaním v našom IS.

Jaroslav Chalupka

Bývam v obci Belá – Dulice ,03811 Belá pri Martine . , č.194 . Pochádzam zo Závadky
na horehroní , na čo som patrične hrdý :-DDD . V detstve som pôsobil vo folklóre ,k čomu som sa po odrastení našich detí vrátil. Pôsobím vo folklórnom súbore Lysec, v obci ako spevák , inštrumentalista a tanečník. Hrám na bežných hudobných nástrojoch ak sa to dá tak nazvať Píšťala, drumbľa a ústna harmonika. Hľadal som ďalšiu inšpiráciu a dospel som ku gajdám , ktoré boli aj na horehroní v minulosti dosť rozšírené. A
popri tom už Matej Bell z Očovej vo svojich Notíciach spomína gajdošov z Dulíc. Takže návrat ku tradíciam. Pán Dufek mi zhotovil repliku gájd od Kemku v Heľpe, ktorej originál sa nachádza v národnom múzeu v
Martine. A tak sa učím na tomto nádhernom nástroji vyludzovať piesne, ktoré som schopný v týchto počiatkoch zahrať.Pripravujem sa na piesne z rodného regionu a z Turca .

Lacko Lukáš

ochádza z Devínskej Novej Vsi, kde už ako 5-rocný zacal navštevovat DFS Kobylka. Vďaka svojej nešikovnosti sa o dva roky neskôr dostal z tanečnej zložky do hudobnej, ktorú viedol Milan Rusko. Ten ho naučil hre na ľudové nástroje a hlavne gajdy.
Lukášov obľúbený gajdošský región je Pohronský Inovec, ale hráva aj na stredoveké gajdy a zaujima sa tiež o gajdy z cudzích krajín.
Posledných 10 rokov nevynechal ani jeden ročník slovenských gajdošských festivalov Gajdošské fašiangy ci Gajdovačka.
Svoje gajdošské umenie prezenoval takmer po celom svete ako sólista, externista (Dopravár, Gymnik, Jana Orlická, Klnka, Roc’hann, Technik), člen (Bagad Bagdad, Fašangový hudci/Gajdica, Lipa, Spojené huky Slovenska), či v divadelných predstaveniach (Mátohy – Kamil Žiška, Prevratanec – Marek Kobeda).
V roku 2010 vyhral sútaž mladých gajdošov ‚O Zboroňovu nôtu‘, v roku 2011 sa stal majstrom v Cechu Slovenských Gajdošov.

Tatarka Ľubomír

Narodil som sa v Banskej Bystrici v rodine kde nebola núdza o spev a muzicírovanie lebo starý
rodičia pochodili od Vígľaša a Detvy. Tak som sa od útlej mladosti započúvával do piesni ľudu a do ich spôsobu života. Učarovala mi
skromnosť , zručnosť, viera a odhodlanie ľudí v mojom okolí a chcel som skúsiť vytvárať podobné predmety dennej potreby a popri tom som sa dostau aj k hudobným nástrojom ktoré mi spríjemňovali voľné chvílky a ktoré ked som sa ich naučiu čiastočne zvládať mi otvárali dvere do valaských kolíb , kde som našiel svoju ďalšiu vášeň. Valaský život ma proste očariu a muzika s tohoto prostredia ma elektrizovala tak, že som svoj volný čas venoval fujarám píšťalám a samozrejme gajdičkám.
Tie nafukujem od dákych štrnástych rokov a vyrábam od príchodu z vojny. Amatersky , tak po svojom ako to robili naši učitelia a majstri vo výrobe týchto nesporne zaujímavých nástrojov. Pokiaľ mi čas dovolí , tak sa zúčastňujem viac menej všetkých podujatí na Slovensku aj v celej Európe. Mám absolvované všetky ročníky Detvianských slávností a taký istý počet účastí vo Východnej kde som jedenásť krát prišiel cez naše prekrásne hory peši, s pesničkou na perách a litrovkou v hatižáku. Nechýbam na Myjave, Kokave, Heľpe, Očovej.Badína, Priechodu a mám aj Všetky ročníky Hrušovskej Parády. V Slovenskej Ľupči kde žijem som založiu festivalček stredovekej aj súčastnej gajdošskej hudby a tak sa snažím propagovať našu hudbu po okolí aby nám nevykapala ale aby si našla čo najviac obdivovateľov a poslucháčov.

Ctení páni majstri cechu gajdošského, vážení tovariši, milí učni.
 
V rámci Gajdošských fašiangov (1.-2.-3. marca 2019) sa bude v sobotu 2. marca 2019 o 09:30 hod. vo Veľkej Lehote konať Valná hromada cechu. Jej súčasťou, okrem iných dôležitých bodov, bude ako už býva zvykom i prijímanie nových učňov, tovarišov i majstrov nášho gajdošského cechu. Títo by mali buď na podnet svojich učiteľov, majstrov, alebo pri tovarišoch z vlastnej vôle podstúpiť pred cechové majstrovské zhromaždenie a zložiť skúšky potrebné pre ďalší postup v hierarchii cechu (učni budú len predstavení). Preto chcem poprosiť všetkých tých ktorých sa to týka, tj. majstrov a tovarišov, aby radu cechu prosím informovali. Je potrebné brať na zreteľ okrem zvládnutej techniky hry na gajdy i vek (pre učňov ktorí by chceli robiť skúšky na tovariša je ročník nar. 2001) a doba pôsobenia na poste učňa, príp. tovariša (3 roky).
 
Rada CSG.

Vážení gajdoši a priaznivci cechu gajdošského.

  • Ako každý rok, tak ani  tento nie je výnimkou , že po Gajdovačke (Medzinárodný gajdošský festival )v Oravskej Polhore, začína príprava na druhý významný gajdošský sviatok a tou sú Gajdošské fašiangy .Festival gájd sa začína piatkom v Malej Lehote a pokračuje sobotným programom vo Veľkej Lehote a Jedľových Kostoľanoch.Všetko potom vyvrcholí nedeľnými svätými omšami vo všetkých usporiadateľských obciach.Termín podujatia 1.-2.-3.marca 2019 .Pomaly ale isto pripravujeme program a zostavu účinkujúcich z Našich  ale i vzdialenejších zahraničných končín.Po konečnom rozhodnutí ktoré je tak trochu aj vo Vašich rukách , budete oficiálne pozvaní a informovaní so všetkým čo k tomu prináleží, (program , ubytovanie ,strava  a cestovné výlohy ). Keďže , sa v rámci tohoto podujatia koná vždy v sobotu dopoludnia Valná hromada cechu , tentoraz vo Veľkej Lehote  , je potrebné aby ste sa do programu zapojili i tí členovia cechu s ktorými sa z časového dôvodu  do hlavného programu nepočíta. Veď účasť na gajdošskej schôdzi je po členskom príspevku Vaša druhá bohumilá povinnosť .Prísť aspoň na jeden deň , stretnúť sa s gajdošmi , priateľmi a známymi je predsa fajn. Účastnikom hromady poskytnú zúčastnené obce celodenné stravovanie .Cestovné výlohy a ubytovanie budú okrem účinkujúcich uhradené i pochôdzkárom , ktorí sa do fašiangového programu zapoja po dohode s organizátormi, teda cechom a obcami.Na  ďalší rok sa gajdoši a gajdošské skupiny prestriedajú  tak , aby možnosť účinkovať na festivale dostali postupne všetci tí  ktorí o to prejavia záujem .Na záver by sme  mali  voči Vám jedno prianie .Aby sme sa na gajdošských ale i folklórnych podujatiach stretávali častejšie , aj keď nie sme na ne usporiadateľmi pozvaní . Stretnutie pri gajdošskej muzike je pre Nás všetkých príjemné na ktoromkoľvek  festivale .Tak ako tomu bolo aj na  gajdošskom dvore v Detve .Tu ste osobnou účasťou a svojou hrou oslovili široké masy divákov  ktorí sa na dvore pristavili práve kvôli Vám .Ono nakoniec osobnými hráčskymi  stretnutiami a tým aj štýlmi hry na gajdy Nás všetkých po inštrumentálnej stránke posúvajú dopredu .Tak úroveň Slovenskej gajdošskej kultúry môže veselo napredovať . Rada CSG.

NOVO PRIDANÉ:

 

Pozrite si pozvánku na Gajdošský dvor 2019 v Detve na našom facebooku.

(pre tých čo nemajú facebook si pozvánku môžu stiahnuť „TU“)

Video: Matúš Kovár hrá na hrubých gajdách v SĽUKU

29.-30. september – Babohorská jeseň (Oravská Polhora)

13. – 16. september – World Music Festival Bratislava

Bližšie info TU

7.- 9. september 2018 – Gajdovačka,

Medzinárodný gajdošský festival (Oravská Polhora)

Bližšie info TU

Gazdovanie na Hriňovských lazoch (Hriňová) 17. – 18.8.2018

Bližšie info TU

HONTIANSKA PARÁDA HRUŠOV 17. – 18. 8. 2018

Bližšie info TU

NAJBLIŽŠIA UDALOSŤ

3.-5. august – Podroháčske folklórne slávnosti (Zuberec)

Bližšie info TU

Milí gajdoši.

S hlbokým smútkom Vám oznamujeme, že dňa 14-tého júla 2018, v sobotu večer vo veku 76.rokov nás navždy opustil vzácny človek Milan Štesko. Bol jedným zo zakladajúcich členov gajdošského cechu a znamenitý znalec Valaskej kultúry na Slovensku. Ešte pred týždňom sa zúčastnil na Podpolianskych folklórnych slávnosti 2018 v Detve ako člen poroty na súťažnej prehliadke výrobcov ľudových hudobných nástrojov Instrumentum excellens, na ktoré dostal pozvanie na základe doporučenia rady CSG. Pri tejto príležitosti navštívil aj Gajdošský dvor, kde sa s mnohými z nás stretol v priateľskej besede. Svojou skromnosťou a záujmom o dianie vo dvore bol jeho ozdobou. Tí, ktorí ste ho poznali, venujte mu tichú spomienku.

Česť jeho pamiatke.

Rada CSG.

 

Pohrab bude vo štvrtok 19. Júla o 12.00 hodine v krematóriu v Kremničke.

Najbližšia udalosť.

22. júl – Festival Goralskej kultúry GORALFEST

pod Pilskom a B. Horou (Sihelné)

Viac info TU

Najbližšia udalosť.

14. júl – 15. júl – Bačovské dni Malatiná

Viac info TU

Milí gajdoši a priatelia cechu gajdošského. Tak ako vlani, i tento rok Rada cechu v spolupráci s dôvernými priateľmi cechu pripravuje v dňoch 12. -13. -14. júla 2019 Gajdošský dvor v Detve, ako súčasť Folklórnych slávnosti pod Poľanou. Preto Vás v mene CSG chcem o tejto milej udalosti informovať a zároveň na túto akciu čo najsrdečnejšie pozvať. Členov a priateľov cechu, rodinných príslušníkov, ale i ľudí z ulice ktorí milujú folklór a hlavne gajdošskú muziku a kultúru. No najdôležitejšie bude, aby sa na tomto podujatí zúčastnilo čo najviac gajdošov, členov, ale i nečlenov cechu, ktorí svojou hrou vytvoria tú pravú atmosféru gajdošského dvora. Preto by som Vás chcel poprosiť o predbežné informácie, kto by sa tohoto podujatia zúčastnil, prípadne na koľko dní, alebo dátum predbežnej účasti. Je to samozrejme nezáväzné. Pre Nás organizátorov bude táto informácia veľmi nápomocná na zabezpečenie bezproblémového priebehu tejto významnej gajdošskej akcie CSG. Postupne budeme gajdošskú pospolitosť o všetkom informovať. Kto by mal záujem a chuť pomôcť pri organizovaní dvora budeme sa na Vašu spoluprácu o to viac tešiť. Prosím dajte o sebe vedieť, aj telefonicky 0915 433 579. V mene rady CSG Jaroslav Chalupka (sekretár CSG)