Stretnutie koledníkov.

Gajdošskí trogári.

12.1. sme odštartovali na dlhú cestu. Cestu takú dlhú až do susedného Poľska na medzinárodný gajdošský festival v Polajeve a v Poznani. Dorazili sme v piatok ráno okolo desiatej hodiny. Už pri vystúpení z auta na nás zapôsobila pohostinnosť domácich. Milí a usmievaví ľudia. Po krátkej pauze sme sa išli vybaliť a trochu si odpočinúť. V piatok sme nemali na pláne vlastne nič len zábavu a príjemné chvýle s našimi ubytujúcimi. Vybrali sme sa do pekla (tak volali miestnosť v dome). Tri krát sme sa vybozkávali a keďže u nás nie je zavedený tento zvyk, mali sme s tým trošku problém.

Keď v piatok sme nemali na pláne žiadne vystúpenie, v sobotu sme to nemohli povedať.

O 8:00 pre nás prišiel Piotrik, nasadli sme do auta (samochodu) a vybrali sme sa na cestu do Poznane. Tam nás už čakal Janusz Jaskulski a dal nám presné inštrukcie na víkend. S gajdovaním sme začali v kostole, ktorý by som charakterizovala ako chrám s najväčším betlehemom. Ľudia prichádzali a počúvali. Stretli sme sa rôzne kultúry a bolo vidieť ako sa naše hry navzájom podobajú ale aj odlišujú.

Po tomto vystúpení sme sa pobrali do miestnej nemocnice s onkologickým oddelením. Tam sme zahrali a zaspievali, no najväčšie zadosťučinenie bolo keď sme pacientom vyčarili na tvári úsmev a ďalším pacientom roztancovali nohy. Bolo to krásne ale zároveň bolestivé. Potom nasledoval obed a následne cesta do Polajeva. Nasledovala krátka prestávka a potom omša v chráme.

Večer nastala veľká zábava všetci sme si zahrali a zaspievali. Naučili sme sa tance, ktoré sú typické pre rôzne krajiny.

Nedeľa bola zakončená slávnostnou svätou omšou a večerným galaprogramom.

A aby sme neboli len taký vážny, učili sme poliakov po slovensky. Čo myslíte išlo im to? Piotrika sme naučili tri nové slovíčka a to raňajky, vodičák a batožinový priestor. No poviem vám, že srandy sme zažili kopec.

Odchádzali sme okolo šiestej hodiny v pondelok ráno a poviem vám, tak skvelých ľudí len tak nestretnete.

A hlavne ďakujeme za pozvanie Januszovi Jaskulskému. A tak isto ďakujeme aj Izabele a Ziemovitovi Surmelovým za pohostinnosť.

 

Miriam Ďatková.