Po dvoch týždňoch od návratu s nemeckého Balingenu som sa rozhodol podeliť sa s poznatkami a postrehmi s tohoto zaujímavého stretnutia, ktoré sa konalo v dňoch 15. až 19.10.2015.

Po príchode na miesto, po neľahkej , dlhej ceste som aj s poľskými priateľmi vystúpil pred dvomi zrenovovanými budovami s ktorých jedna bola na bývanie  a druhá slúžila v minulosti na chov hospodárskych zvierat.  Po celkovej rekonštrukcii vznikli v týchto budovách nádherné  priestory na ubytovanie, jedáleň na stravovanie a v konici zase spoločenská sála, tanečná a muzeálna expozícia, kde sú zozbierané hlavne nástroje na výrobu drevených hudobných inštrumentov všetkých možných druhov a tvarov. Komunita tu žijúca sa zaujíma o zachovávanie tradícií vo Švábsku o zbieranie všetkého možného do múzea a nácviku hry na miestne hudobné nástroje, ktoré si sami aj vyrábajú v šikovne premyslenej dielni, presvetlenej, útulnej a dobre zariadenej.  Všade, kde mi pristál zrak bolo čisto a útulne. ľudia s komunity nás vozili mikrobusmi do mesta Balingen na prijatie u Burgermistra a na koncerty v meste a v kostole, miestnej katedrále.

Zúčastnilo sa dvadsaťpäť hudobných skupín s dvadsiatych dvoch štátov, kde ja ako sám vojak v poli som sa nestratil s nástrojmi našími a neraz som si s hrdosťou spomenul pri pohľade na otvorené ústa počúvajúcich na predkov, ktorí nám zanechali toľké dary!!! Prvý deň som hral niekde na začiatku, druhý deň som bol piaty od konca, v meste tretí , v kostole druhý od konca a galakoncert som s veľkým potleskom uzatváral.

Zo Slovenska sa podľa kroniky zúčastnili Rasťo Trnovec a výborné meno našej ľudovej tvorbe urobili päť krát ľudová hudba „PONITRAN!“ s gajdošskými sólami Bernarda Garaja.  Všetky tu účinkujúce kapely boli výborné až na trápiacich sa Turkov, neviem s kade ich usporiadateľ vypriadol ale boli značne rozladení a to na Turkov by som si nepomyslel. Pekné je pri a po večeri striedanie všetkých kapiel  v hre až do svitania sme hrali a vymieňali si názory, skusenosti.

Usporiadatelia všetko podmieňujú záujmu a zvedavosti mladých a dávajú im veliký priestor na výrobu a na prezentáciu hry, čo aj bolo zreteľne vidieť.  Mladé domáce kapely sú znamenité a všetkých to doslova baví a hrajú si hlavne pre svoju radosť, bez zbytočnej trémy a strachu,. Sú ozaj vedení  aj v školách, kde som bol na dvoch výchovných koncertoch a kde som žasol nad komunikáciou detí, čo všetko sa chceli o Slovensku a našich píšťalách dozvedieť a ako všetko vnímali. Dávnejšie som už chcel zavítať na tento festival, lebo mi ho ružovo vykreslil práve Bernard Garaj a dal mi raz propozície festivalu a hneď som zatúžil tam vycestovať.  Nemci robia tento  „Sackpfaifen in Schwaben“ iba raz za tri roky ale vidno, že sú na každý ročník odborne a profesionálne pripravení. Je to ich veľká priležitosť pochváliť sa svojou kuchyňou, zvykmi a kultúrou všeobecne.  A oni to využijú majstrovsky. Bola to pre mňa ďalšia škola citu a fortieľu, zapálenia pre vec, hrdosti a presnosti!!!

V hospodárskej časti je expozícia rohov, pastierských trúb a trombit s celej Europy a jedna je tam aj zo Slovenska, len nie je práve naj vydarenejšia.

Sľúbil som že sa pokúsim dodať nástroj kvalitný a pravý, vyrábaný tradičným spôsobom zdobenia a že sa budem tešiť, keď sa naučia na ňom trúbiť!

Kto budete mať záujem vypočuť si kapely zúčastnené na siedmych ročníkoch festivalu, môžem poskytnúť CD zo všetkých ročníkov na vypočutie!

Verím že sa aj u nás podarí pripraviť raz za čas podujatie, podobné tomuto s viacerými seminármi a prednáškami skúsených ľudí, čo sa už zúčastnili nejedného podobného seminára a festivalu.

 

S gajdošským pozdravom LUBO TATARKA.