Milí, vzácny priatelia, milovníci gajd a gajdošskej muziky.

Leto nám ubehlo kozmickou rýchlosťou a my môžeme pospomínať a tak trochu zhodnotiť uplynulé, letné obdobie. Môžem za seba povedať že som od jari navštívil rekordné množstvo festivalov a stretnutí všetkých možných veľkostí a zameraní. Samozrejme som uprednostňoval tie, ktoré venovali pozornosť aj gajdám a problematike gajdošskej hry.

Zisťujem že sa v celej Európe dvíha popularita a patričný záujem o tento nástroj. Hlavne doma, kde sme dlho spinkali sladkým spánkom , postrehol som zvýšení záujem. Mali sme zastúpenie na zdá sa všetkých, ostro sledovaných festivaloch. Veď len vo Východnej bolo vyhradených vydarene aj menej vydarene päť vstupov. A spolu s výrobcami sa ozývali gajdy vo viacerých miestach a kútoch FF. Je dobre , že si aj gajdoši uvedomujú, dôležitosť navštevovať tieto podujatia, koniec koncov usporadúvané za drahé peniažky práve pre nás milovníkov ľudového umenia alebo radšej to nazvem „kumštu“. Veľa ľudí prichádza na FF práve za gajdošskou hudbou a za gajdošmi ktorých mohli vidieť v televízoroch alebo hocikde v médiách a radi prehodia zopár slov a opýtajú sa na miesta výskytu, na problematiku výroby a na všetko možné a nemožné. Neraz som ani nevedel odpovedať na neľahké otázky zvedavcov. A preto je dobré, ba bolo by určite aj slušné a dôležité, aby mladí muzikanti vedeli čo najviac o tomto nástroji a aby sa čo najpravdivejšie informovali potencionálny záujemcovia.

Nechcem tu nikoho kritizovať, ale jeden poznatok si nemôžem odpustiť:   Každý dobrý a hlavne vnímavý hráč musí sledovať záujem o jeho hru, neustále zrakom kontrolovať ľudí čí sa jeho hrou tešia a zabávajú. Proste treba vedieť prestať v pravú chvíľu ak nie ešte trochu skôr. Väčšinou sa poslednú dobu hrá na ultra-hlučných nástrojoch, stavaných do peších zón a parkov a nie do malej kaviarne alebo krčmy, kde dve minúty hry vyháňajú tieto nástroje ľudí od piva, malinovky alebo kávičky! Verím, že tento postreh nevezmete ako poúčanie a karhanie, ale ako dobrú radu. Lebo také situácie sa ťažko naprávajú a asi sa to ani nedá. Ide to do sveta ako negatívna odozva.

Potešili ma niektorí tovariši, že sa pohli míľovými krokmi vpred v technike hry a poznať na nich to čo sa od dobrého gajdoša čaká. Zabáva sa s ľahkosťou s nástrojom a tým púta náležitú pozornosť počúvajúcich ľudí. A to odhadne každý aj hudobne nevzdelaný prostý smrteľník. Pesnička jednoducho zahratá a aj ZASPIEVANÁ vždy urobí náladu, verte mi. Netrápte sa donekonečna počúvaním svojich vzorov, aj tak sa nikdy nepodpíšete ako dotyčný dávno zomretý a zabudnutý človiečik. On bol veľký svojím postojom a láskou ku všetkému živému a úctou ku všetkým, bohatým aj chudobným. Robil zábavu ako vedel a vedel to majstrovsky! Naučila ho to skromnosť, úcta a pokora k svojmu nástroju aj k zaužívaným zvykom. S tých chlapcov neváham vyzdvihnúť a s radosťou konštatujem, že sa mi páči ako pristúpili a postúpili Mišo Machava aj Peter Kováč. Istotne sa poteším aj hrou Tomáša Blažeka a už teraz sa teším, že ho skoro popočúvam. Je radosť počúvať chalana, ktorý hrá tak skvelo za štyri roky. To značí, že hrajú z radosti a netreba ich k tomu hnať a nútiť. A to poznať.

Zvyky, to je to čo som vždy uctieval a čo mi predkovia nenápadne posunuli s takým jemným spôsobom, že som ani nepostrehol ako som si zobral tieto dátumy za svoje. Až vekom som sa zamyslel nad touto skutočnosťou. Nezabudnem si nikdy predstaviť toho ktorého človeka keď sa pokúšam o zaspievanie jeho piesne. Za jeho života, by som si to nikdy nedovolil a ani sa to nepatrilo. Zbadali by to druhí a isto by mi to vytkli. “ Čalamacha, nože si spievaj svoje pesničke a nie Ďurove Vodkovie, keby Ťa počuu ….“ Tak sa to jednoducho nepatrilo a preto dnes môžeme s istotou identifikovať ten ktorý štýl hry.

Ešte by som sa chcel vrátiť k výjazdu do Poľska na III. Zlot Dudziarzi Európy 2011 a Villaviciossa Asturia /E/. Do Poľska sme odchádzali na dvoch autách a stretli sme sa v Poznani 2.8.2011 a hneď sme sa zapojili do festivalového víru. Z našej strany sme verím, urobili čo sa dalo a čo bolo v našich silách a ostro sledovaní ľuďmi od fachu sme absolvovali viac vystúpení a koncertov. Mám pocit, že keby sa nám darilo viac krát absolvovať akéto výlety, tak sa aj kvalita predvádzanej hry zlepší a rozihranosť po zájazde už bola dostatočná. Ale to tak býva, že keď sa končí turné tak to začne klapať. Dačo malo na svedomí aj únavné cestovanie v nie najnovšom Dukate ale, pán boh zaplať aj za to. Bez sponzorov a bez akejkoľvek podpory zo strany kultúrnych inštancií aj keď sme žiadnu neoslovili /nebol čas/, sme najazdili skoro osem tisíc kilometrov a opäť sme sa vracali domov obohatení o nové zážitky, priateľstvá a skúsenosti. To už píšem o Astúrii, raji gajdošov, kde asi každý druhý človek vie hrať na „mechoch“. Stačila mi poznámka od „mamy Emy“ že “ schovajte si tie nože zo sáry lebo aj medzi policajtmi sú gaiteros a to sa nesmie na verejnosti mať pri sebe“. Ďakujem všetkým za reprezentáciu a trpezlivosť trebárs aj so mnou.

Schválne som sa snažil vyhnúť všetkým vytkám a kritikám, aby som nevyzeral ako policajt, ale vieme v čom sa máme polepšiť a čas ukáže do akej mieri sme vyzreli na možno aj vážnejšie akcie ako boli tieto. Spojené huky sú formácia ktorá má obrovský handicap v tom že medzi jednotlivými gajdošmi sú vzdialenosti po väčšine aj sto km. To je nepredstaviteľné, aby sme cvičili tri krát do týždňa a tak pri troške snahy sa určite vytvorí skupinka, ktorá bude na sebe pracovať a práca nášho stratéga, výrobcu, ktorý sa postaral o nástroje znamenitej kvality a ktorý prebdel celé noci nad zdokonaľovaním a dolaďovaním týchto gájd, lídra a prvého cechmajstra JURAJA DUFEKA nevyjde nazmar. Bola by to nenahraditeľná škoda! Naštudované sady piesní sú výborné, dobre sa počúvajú, dajú sa rôzne poupravovať a profesionálne zvládnuť! Neraz sme roztancovali divákov a mali sme aj dlho trvajúce potlesky čo nie je sranda v takých končinách sveta. Ešte raz Vám ďakujem.

Leto je fuč, nám ostalo iba veriť, že si na nás niekto spomenie a prizve si trebárs Spojené Huky na koncert alebo nejakú šnúrku. Po gajdovačke v Oravskej Polhore ostane trochu času na vydýchnutie a poopravovanie šrámov a dolámaných dielov a ja sa teším 29.10.2011 na salaši v Podkoniciach, že sa stretneme, zahráme a zabavíme sa, uctíme si spomienku ľudí, ktorí hrali pred nami a spoločne vzdáme hold chlapom čo sa od Ďúra starali v každom počasí a sedem dní v týždni o ovečky, aby sme my mohli prekrojiť si na stole fajného syru aj oštiepky.

 

Ľubo Tatarka