Vážení priatelia!

Dožili sme sa s akým takým zdravím dvadsiateho piateho ročníka a ja sa zamýšľam ako nás tie roky poznačili, čo priniesli dobrého a o čo nás pripravili. Je nesporné, neodškriepiteľné
že sa podarilo zakladateľom to , čo ani sami hádam neočakávali. Z hrobu pozdvihnúť nástroj , ktorý nesporne patrí do kultúrneho dedičstva nášho národíka. V hlave sa mi už niekoľko dní premieta vysokorozpočtový film našich účastí v „Inoveckom trojuholníku“.

Už prípravy na Lehotu boli neskutočne krásne. Po robote som väčšinou peši pochodovau do Podlavíc za Janom Šteskom a tam v útulnej dielničke sme spolu pripravovali nástroje na prezentáciu a reprezentáciu našej oblasti Banskobystrickýho kraja. Podriadili sme všetko poctivej príprave, aby sa nestalo , ako neraz, že sa gajdy spriečili a hrali si čo chceli. Vrieskali, skučali len riadon tón nie a nie s ních dostať. Tomu bolo treba podriadiť celú prípravu. Podporovaní dobre vychladeným pivom a trúnkom, zaručene z blízkej riečanskej pálenice sme tvorili a vylepšovali čo sme inde odkukali a odpozorovali. Hlavný poradca a kritik Minko Štesko nás potom väčšinou zotrel ako prvákov a prerábali sme zase. Darmo, znalec je znalec. Babráci a krepáni sme boli, ešte bol len pri bráničke. Ale sme sa nedali odradiť a do hlbokej noci až kým nepadla fľaša sme robili to čo sme vedeli. A potom
zase väčšinou peši, lebo , buď už nešiou spoj alebo ma nechceu zobrať, zrobeního. Peši! Do Sásovej domov. Keď prišiou vytúžený piatok, deň D, prehrali sme si naše pesničky nacvičenie po nociach a tralááá do Lehoty.

Vyriadená Janova MB 1000 , osem razy vyváraná, sa valila smerom jasným do krčmy „U Domína “ vo Veľkej, kde bola prvá zhrávka a samozrejme koštovka všetkýho navláčenýho alkoholu, všetkých výrobcov legálnych aj nelegálnych. Ten humbuk v Domínovej telocvični mi aj teraz znie v ušiach. Každý v inom rohu, každý čo najhlasnejšie a ešte aj spev do toho podporovaný ľahko sa pohupujúcimi domorodcami. No takto sme začínali my, Hronci, chlapci podpolianski, hrdí a odhodlaní dokázať medzi ostatnými svoju neporaziteľnosť a fortieľ, ale aj krásu nástrojov prekrásne vybíjaných Jankovými rukami. Všetci krútili uznanlivo hlavami až kým sa im od inýho nekrútili. Čas sa posunul a tak nás Domín s citom krčmárskym podúrau ďálej do ciela našej cesty.

Atmosféra v krčme na Malej sa nedá popísať , to treba zažiť a precítiť. Podanie rúk, zvítanie sa a hybaj zahrať na bínu, tie naše. Kulturák, napikovaný do popuku a ľudia nadšený s našich výkonov. Potom privítanie na pôde obecného úradu a zase do krčmy.

Po polnoci sme sa pobrali jeden rok do Jedlových dopumpnúť sa a zahrať miestnym tancu a spevu chtivím chlapom domácim. Cestou, ale premrznutú a smykľavú cestu romovia z V3S-ky posypali škvárou a my sme na ňu riadne doplatili. Niekde v tme po ceste nám sprskal motor a Jano už nie práve za volant súci sa hneď s patričným slovníkom podujal odstrániť závadu. Ja som ho odborne , z bezpečnej vzdialenosti podporoval radami ktoré veľmi
neprijímal a keď bol v koncoch tak som nastúpil ja! Všetky vedomosti som použil aj s prosbami, že zavrú krčmu sa mi nepodarilo auto natočiť. Baterka fuč, zima, sneh, vietor nás nepríjemne ohlodával. Ale svetielko nádeje sa našlo. Okolo idúce auto ohlásilo našu
nemohúcnosť, kde inde ako v krčme! Za chvíľu sa dovalili totálne napití záchrancovia aj na traktore Zetor, zapli zručne škodovčičku a začala jazda smrti. Traktorista videl všetko, ja iba kedy, tedy jeho obrovské kolesá. Lietal som s boka nabok a tento cirkus nemal konca. Trvalo to dlho a mňa predtým uzimenýho na kosť zrazu zavalovali horúčavy strachu. Rallye skončilo kde inde, ak nie pred krčmou. Toľko napitých automechanikov už v mojom živote neuvidím!!! Na tom motore sa vystriedala celá dedina. Keď mechanik zahrmel hlavou do motorovýho priestoru a mal dosť, nastúpil ďalší. No zlatí ľudia….

Na druhý deň sme, už možní, zistili že cigánskej škváry máme plný karburátor a
štyridsať nastavovaní rozdelovača bolo zbytočné. Auto sme nechali u
Ferka Ďuriača, našťastie jediného nemechanika v obci a bol pokoj.

V máji som z odťahovkou prišiou do Jedlových po auto. Prešiou som hore dolu, ale červenej škodovky nikde. Po piatom raze sme našli jednu striebornú, podobnú. Po kontrole som zistil, že je naša. Fero, dobrák, priviazau psa aj s reťazou k autu aby ho nebodaj niekto neukradou a
pes odprevádzajúc každú osobu prechádzajúcu okolo otrieskal reťazou kapotu do strieborno-hrdzava. Aj takie sa príhody na Fašiangy diali.

Pokračovanie o rok.

Čalamacha