Nezaradené Archives

Cech prijal na Gajdošských fašiangoch 2024 nového učňa, tovarišov a majstra!

Ako je už tradíciou, súčasťou festivalu Gajdošské fašiangy v Malej a Veľkej Lehote a Jedľových Kostoľanoch je aj valná hromada. Na tomto stretnutí sa okrem riešenia podstatných vecí pre chod cechu prijímajú aj noví členovia.

Cech má vo svojich stanovách určené tri úrovne, ktoré môže gajdoš dosiahnuť:

- učeň
- tovariš
- majster

Na dosiahnutie týchto úrovní musí gajdoš pred zúčastnenými majstrami zložiť skúšky, ktoré sa od seba líšia podľa úrovne. Pokiaľ má človek záujem stať sa učňom, musí zahrať na gajdy ľubovoľnú gajdošskú pieseň bez nutnosti herných ozdôb (cifier) a musí mať svojho majstra, ktorý je jeho mentorom a sprevádza ho výukou techniky hry na gajdy a zasväcuje ho do gajdošskej kultúry. Učni sú pridruženou skupinou osôb, ktoré nie sú ešte členmi cechu, ale prejavili záujem o gajdy a získali ústny súhlas niektorého z majstrov, ktorý bude jeho tútor.

Pri skúškach na tovariša je nutné, aby mal gajdoš aspoň 18 rokov, aby sa jeho hra líšila od učňa, musí preukázať určitú znalosť o gajdošskej kultúre a zvykoch a mať za sebou niekoľko predstavení na pódiu. Kombinácia týchto prvkov preukazuje pokročilú skúsenosť gajdoša, vďaka čomu si zaslúži vyšší stupeň. Tovariš získava možnosť angažovať sa v aktivitách cechu, taktiež právo navrhovať podnety pre cechovú radu a dostáva tovarišskú knižku.

Úroveň majstra je najvyšší stupeň, aký môže gajdoš momentálne dosiahnuť. Na to, aby ho dosiahol, musí vedieť preukázať nielen vyššiu úroveň herného prejavu, ale pri tejto úrovni sa už očakáva, že bude mať gajdoš vybudovaný svoj vlastný herný prejav, ktorý môže vychádzať z herného prejavu jeho majstra, no mal by byť špecifický pre neho samého. Na majstrovské skúšky musí gajdoš priniesť výslužku, ktorú vygajduje počas tradičného fašiangového pochôdzkovania, ktoré je súčasťou festivalu. Pochôdzky prebiehajú v piatok v Malej Lehote a v sobotu v Jedľových Kostoľanoch spolu s miestnymi fašiangovníkmi. Výslužka pozostáva z darov, ktoré dostávajú fašiangovníci od miestnych napr.: slaninu, klobásu, fľašu pálenky alebo peniaze. Ašpirujúci majster musí na svojej skúške predložiť mimo svojej výslužky aj svoju tovarišskú knižku, v ktorej má záznamy z návštev starých majstrov a podujatí, na ktorých hral. Pokiaľ gajdoš zvládne majstrovské skúšky, dostáva od cechovej rady majstrovský list a stáva sa právoplatným majstrom cechu. Ako majster má už platný hlas pri rozhodovaní o ďalšom smerovaní cechu.

Vo všetkých prípadoch rozhodujú o výsledku skúšky majstri, ktorí sú práve účastní valnej hromady.

Zo stanov cechu vyplývajú pre členov cechu povinnosti:

dodržiavanie stanovy cechu,
plniť uznesenia Cechovej hromady,
aktívne sa podieľať na činnosti cechu a svedomite si plniť úlohy vyplývajúce zo svojho postavenia v cechu,
platiť členské príspevky,
svojou činnosťou dobre reprezentovať a šíriť dobré meno cechu.

Tento rok absolvovali skúšky 5 gajdoši.

Gellért Vörös – učeň

Peter Valent – tovariš

Miroslav Benc – tovariš

Anton Nevedel – tovariš

Matúš Kovár – majster

Sme radi, že do našich radov pribudli ďalší členovia.

Do skorého videnia,

Rada CSG

Kapela Hučava na festivale Gaita Folia v Portugalsku

Festival Gaita Folia, Palmela – Pinhal Novo, Portugalsko, 7. – 9. júl 2023

Photo by: Festival Gaita Folia: Festival Gaita Folia

Vďaka dlhoročným dobrým kontaktom s galícijskými a portugalskými gajdošmi som získal začiatkom roka pozvanie na pilotný prvý ročník medzinárodného gajdošského festivalu Gaita Folia v Portugalsku. Špeciálne pre túto príležitosť sme zostavili skupinu s názvom Hučava, v zložení Juraj Dufek – gajdy, Michal Machava – gajdy, píšťaly, citara, Zuzana Bebej Hanusová – ninera, bubon, Ela Bodnárová – husle a spev.

Nacvičili sme repertoár, reprezentujúci tradičnú gajdošskú hudbu z rôznych regiónov Slovenska, ale aj (trochu inovatívnejšie) úpravy menej známych piesní zo zbierok Bélu Bartóka. So štedrou finančnou podporou Fondu na podporu umenia sa nám podarilo získať letenky. Vtedy však prišli nečakané komplikácie, keď Michal kvôli náhlej vážnej chorobe musel svoju účasť zrušiť. Na poste citaristu a píšťalkára ho napokon úspešne zastúpil Jakub Bebej.

Piateho júla sa nám teda podarilo doletieť do Lisabonu. Privítali nás hlavní organizátori, gajdoši Tiago Morais a Ricardo Santos. Ukázali nám budúce dejisko festivalu – historický hrad v mestečku Palmela a mestský park v Pinhal Novo, oboje asi 40km južne od Lisabonu, na Setubalskom poloostrove. Ďalší deň sme strávili aklimatizáciou na teplé južné podnebie, ktoré dávalo nástrojom aj muzikantom zabrať. A tiež sme sa vítali s prichádzajúcimi zahraničnými účinkujúcimi: prišli Pablo Carpintero s manželkou Rosou z Galície, Stelios Matakakis z gréckej Trákie, Kostadin Atanasov s pani Ralicou z Bulharska,

Jarlath Henderson so sestrami Smithovými z Írska, Vital a Pavlína Voranau z Bieloruska/Poľska a mnohí ďalší vynikajúci gajdoši zvučných mien.

Otvárací ceremoniál festivalu sa konal 7.7. v hradnom kostole Palmelského hradu. Po úvodných príhovoroch nasledovali krátke prezentácie skupín a sólistov, ktoré sa potom rozptýlili po hrade a vyhrávali hlúčikom návštevníkov. Po krátkom občerstvení mali organizátori pripravený program spoznávania regiónu – zúčastnili sme sa napríklad moderovanej degustácie miestnych vín s chráneným geografickým označením Palmela, výletu do národného parku Arábida, kúpania v oceáne..

Na ďalší deň už naplno bežal festival, ktorý bol akoby rozdelený do dvoch častí. Dopoludnia prebiehali prednášky a recitály akoby v intímnejšom prostredí, v sále miestneho múzea mechanickej hudby. Každý mal určený čas svojej prezentácie – nám sa ušiel v posledný tretí deň. Bol dostatok priestoru aj na otázky obecenstva, ktoré tu tvorila prevažne odborná verejnosť, etnomuzikológovia, hudobníci, gajdoši.

Popoludnie a hlavne večer potom boli vyplnené koncertmi jednotlivých skupín, v trvaní okolo hodiny, na voľnom priestranstve v parku v Pinhal Novo. Keďže festival prebiehal v rámci mestských slávností, park bol neustále plný baviacich sa ľudí, ktorých dokázala zaujať aj gajdošská hudba. Náš koncert, 8.7. o 20. hodine, mal výbornú odozvu publika a aj my sami sme si ho vychutnali. Výborné však boli všetky koncerty oboch dní. Festival vyvrcholil na prelome soboty a nedele veľkolepou show miestnej legendárnej kapely Galandum Galundaina. Po nej nasledovalo lúčenie, ktoré trvalo do včasných hodín utorňajšieho rána.

Okrem bezproblémového fungovania festivalu, so zapojením dobrovoľníkov a spoluprácou miestnych komunít, nás príjemne prekvapila priateľskosť a srdečnosť organizátorov – gajdošov, ale hlavne samotní portugalskí gajdoši, boli výborní a veľmi zaujímaví, a tiež tam majú celkom pestrú diverzitu, viacero rôznych typov gájd z rôznych regiónov. Dúfam, že ich niekedy uvidíme aj na Slovensku.

Realizáciu tohto projektu podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

FB festivalu

https://www.facebook.com/gaitafolia

Video zhrnutie jednotlivých dní

https://www.facebook.com/gaitafolia/videos/740981731129110

https://www.facebook.com/gaitafolia/videos/1253910738662820/

https://www.facebook.com/gaitafolia/videos/230261366551881

Photos by: Festival Gaita Folia

Účasť cechu v programe Erasmus+ „Sieť európskych gajdošov“- návšteva Talianska

SVK

Cech slovenských gajdošov sa zapojil do programu Erasmus+ „Sieť európskych gajdošov“.

Návšteva Talianska

Ach ten Erasmus, to je… paráda!

Tentokrát máme za sebou stretnutie s ostatnými účastníkmi ERASMUS+ projektu „The Network of European Bagpipers“ v Taliansku, kde sme navštívili mestá Bari, Matera, San Severino Lucano a San Constantino Albanese kde je miestna gajdošská kultúra stále aktivna a je súčasťou rôznych miestnych podujatí.

V piatok 30.6. sme mali možnosť vidieť prezentáciu o tradícii gájd v miestnej oblasti na Univerzite Basilicata v Matera od Nicola Scaldaferriho, profesora etnomuzikológie a antropológie hudby na Univerzite v Miláne. Ako je už zvykom, po prednáške miestnych sme mali priestor v krátkosti odprezentovať aj naše gajdy a zahrať piesne z rôznych častí Slovenska.

V sobotu sme mali možnosť tráviť cas na slávnosti Madonna del Pollino Festival kde sme sledovali sprievod pútnikov a gajdošov s tradičnými nástrojmi v okolí svätyne Madonna del Pollino. Po slavnosti nás prichýlili miestni priatelia Vincenza Di Sanzo do svojho stanu kde sme sa stali súčasťou osláv a mohli sme tak prežívať pravú atmosféru miestnych osláv.

Nedeľa bola v znamení workshopov, kedy sme najprv doobeda navštívili domov výrobcu Quirino Valvano, kde sme mohli nahliadnuť do jeho dielne a počuť ho hrať spolu s Vincenzo Di Sanzo a Nicola Scaldafferi. Následne sme sa poobede presunuli na workshop do dielne Vincenza Di Sanza, kde nám nie len predstavil svoju dielňu, no taktiež nám ukázal ako vyrobyť putipù (miestny tradičný bubon) a piskory do Zampognas.

Okrem všetkých týchto podujatí bolo o nás vždy dobre postarané a boli sme pohostení výbornym miestnym jedlom.

Projekt: Erasmus+ Partnerstvá spolupráce vo vzdelávaní dospelých projekt „Sieť európskych gajdošov“

EN:

Oh that Erasmus, that’s…great!

This time we have had a meeting with other participants of the ERASMUS+ project „The Network of European Pipers“ in Italy, where we visited the cities of Bari, Matera, San Severino Lucano and San Constantino Albanese, where the bagpipe culture is still active and is part of various local events.

On Friday 30.6. we had the opportunity to see a presentation on the tradition of bagpipes in the local area at the University of Basilicata in Matera by Nicola Scaldaferri, professor of ethnomusicology and anthropology of music at the University of Milan. As is customary, after the local lecture, we had the opportunity to briefly present our bagpipes and play songs from various parts of Slovakia.

On Saturday, we had the opportunity to spend time at the Madonna del Pollino Festival, where we watched the procession of pilgrims and bagpipers with traditional instruments around the Madonna del Pollino sanctuary. After the ceremony, local friends of Vincenzo Di Sanzo welcomed us into their tent, where we became part of the celebrations and could thus experience the true atmosphere of local festivity.

Sunday was marked by workshops, when first thing in the morning we visited the home of producer Quirino Valvano, where we could take a look at his laborary and hear him play together with Vincenzo Di Sanzo and Nicolo Scaldafferi. Subsequently, we moved to the workshop at the workshop of Vincenzo Di Sanza, where he not only introduced us to his laboratory, but also showed us how to make the putipù (local traditional drum) and reeds for Zampognas.

Apart from all these events, we were always well taken care of and treated to delicious local food.

Project: Erasmus+ Partnerships of cooperation in adult education project „Network of European bagpipers“

Project partners are:

Suiti Cultural Heritage Foundation (Latvia) – Coordinating partner;

Centre of Croatian traditional instruments (Croatia);

Associazione culturale Multietnica (Italy);

Asociación Gaiteros de Graus (Spain);

Cech slovenskych gajdosov (Slovakia);

V. Sarajishvili Tbilisi State Conservatoire (Georgia)

Gajdošská hudba „Hučava“ v Portugalsku

Prezentácia slovenskej gajdošskej hudby v Portugalsku

Slovenská gajdošská kapela ,,Hučava“ pod vedením Juraja Dufeka uskutoční hudobné predstavenie na medzinárodnom gajdošskom festivale v Portugalsku. Festival sa uskutoční v meste Palmela v dňoch 7.- 9.júla 2023.

,,Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia“

,,Supported using public funding by Slovak Arts Council“

LINK: https://m.facebook.com/story.php?story_fbid=pfbid0bFi5UAgYzYU1rwEJWTSVC4GMttoKW4KTghxQtXuu3i1xQxHxirks45imStsNPpuNl&id=100090823996674

Gajdovačka 2014

[Show slideshow]

Recenzia Peter Obuch

Mgr. Peter Obuch, PhD
etnomuzikológ

Slovenských kapiel venujúcich sa keltskej hudbe je ani čoby na prstoch jednej ruky nešikovného stolára zrátal (a potom, čo umrela, resp. do kómy upadla skupina Keltieg, ešte menej). Ich rady pred časom (2013) rozšírilo mladé muzikantské trio Páni času, ktorému začiatkom tohto roka (2017) vyšiel debutový CD nosič. Jeho názov Zelené sihote (podľa slovenskej balady objavujúcej sa na tomto albume vo dvoch podobách) možno vnímať aj symbolicky – tak ako sihoť z oboch strán obmývajú ramená rieky a za ňou sa zlievajú, tak je tvorba Pánov času charakteristická miešaním slovenskej, keltskej hudobnej tradície a stredovekých koreňov.

Celkový zvuk nahrávky pozitívne ovplyvnila spolupráca so špičkovým J Studio Trnava. Mix je otázka vkusu; pre mňa osobne by niektoré stopy mohli mať menej gajdošský zvuk a gajdy mohli byť viac vnorené do ostatných nástrojov. Ucho poslucháča, ktorý nie je členom Cechu slovenských gajdošov, by pookrialo a pocit z nahrávky by bol kolektívnejší.

Pozrime sa však na muziku. Ako už bolo naznačené, na albume sa mieša viacero vplyvov. Slovenský živel sem zjavne prináša gajdoš s dlhou folklórnou praxou a duša celého projektu Lukáš Lacko. Hneď prvá zmes Od Kostolian druhý dom hrdo priznáva tú najírečitejšiu časť (nielen) slovenského gajdošského repertoáru – šteklivé piesne (tie možno nájsť aj vo sviežom Hopaj čupaj). Popri ľudových piesňach ale Páni času siahajú aj po starších slovenských prameňoch (Vietorisov kódex, zbierka Anny Szirmay-Keczerovej) a treba povedať, že celkom šikovne (Hopaj čupaj zaujme výraznou kombináciou melódií, v Bosorkách „zoslaďákovanie“ szirmayke svedčí). Stredoveké kúsky reprezentujú napr. poľská Bugurodzica či Medvedí tanec. Z keltského sveta siahajú Páni skôr po súčasnej autorskej tvorbe (McGoldrick, TinWhistler, Brian Finnegan). Táto časť repertoáru má svoju silu aj vďaka Lackovmu sugestívnemu píšťalkárskemu prejavu; táto interpretačná rovina mu (popri gajdách) veľmi sedí. V neslovenskom materiáli muzikanti nemajú takú potrebu aranžérsky prikladať ruku k dielu ako v prípade domáceho. Srdce milovníka keltštiny isto zmäkne a oko stredovekára zaslzí, no ak chcú Páni času časom osloviť aj širšie zástupy, nebolo by na škodu aranžérsky si vziať trochu na paškál tradične pokojne plynúce inštrumentálky, v ktorých slovenské ucho poľahky zablúdi. Viaceré skladby by potrebovali nožnice producenta ako soľ; po preškrtaní by získali väčší ťah na bránu. Albumu by isto pomohlo aj viac spevu – či už samotného Lukáša, ktorý napriek krátkej praxi skrýva potenciál a ukazuje peknú farbu, alebo hosťujúcej Petry Karolusovej (jej príjemne rozvlnený, clivý prejav dostáva titulnú baladu tam, kam si to poslucháč prial, a ani o tom nevedel). Ak sa do budúcna Páni času viac rozospievajú, výrazne zvýšia svoj komunikačný potenciál. Pekným príkladom je vtipný remake talianskej koledy s kozákovskou slovnou hračkou (Piva), ale aj slovenské gajdoštiny, pri ktorých vidno, ako zrazu zafunguje spojenie spevu a vtipu medzi inštrumentálkami.

Produkčný debut Pánov času Zelené sihote je príjemným oživením slovenskej hudobnej scény kombinujúcej rôzne tradície a žánre (či si to už nazveme world music, alebo nie) a zároveň sľubným štartom jednej kapely. Z vlastnej skúsenosti viem, že obliekanie slovenskej piesne do cudzieho (nového, iného…) šatu, nie je vec jednoduchá. Toho, že výsledkom vie byť prvoplánová lopata, sme na Slovensku, žiaľ, svedkami až zbytočne často. Páni času však Zelenými sihoťami jednoznačne dávajú najavo, že nemienia kĺzať po povrchu. Výsledok je raz viac, raz menej vydarený, no z albumu zjavne cítiť chuť hľadať vlastnú a poctivú cestu. A to nie je málo.

Recenzia Milan Rusko

Ing. Milan Rusko
spoluzakladateľ CSG

V minulosti tvorili u nás nahrávky gajdošskej hudby publikované na nosičoch väčšinou len doplnok k vokálnej, sláčikovej a inej inštrumentálnej hudbe a gajdy sa vyskytovali len v jednej, či dvoch pesničkách albumu (rôzne antológie ľudovej hudby, album Má pan otec gajdy od Slovenského gajdošského združenia, a podobne, ale platí to aj pre nový CD album FS Gymnik). Ojedinelé monotematické „gajdošské“ albumy bývali zamerané na určité geografické gajdošské oblasti (nahrávky súboru Ponitran, profilové CD Jozefa Zboroňa, album Goluska, či Gajdoši I.,). Kazeta Gajdošská hudba zase podávala seriózny prehľad o stave tradičnej gajdošskej hudby v gajdošsky-aktívnych etnografických oblastiach Slovenska. Nahrávky z rôznych ročníkov festivalu Gajdovačka zase dokumentovali výkony účastníkov daného ročníka. Albumy teda spravidla spracovávali určité časové obdobie, boli fixované na určitú geografickú oblasť a obsahovali aj istý dokumentárny a náučný aspekt.

Nový album ZELENÉ SIHOTE sa programovo vymyká všetkým týmto obmedzeniam. PÁNI ČASU sa v ňom svojou hudbou prezentujú ako „nezávislí od času“, kombinujúc hudbu z rôznych historických epoch. Predstavili sa však zároveň ako „páni priestoru“, lebo kombinujú charakteristiky hudby a nástroje z rôznych vzdialených kultúr napĺňajúc tak koncepciu world-music.
PÁNI ČASU nekombinujú len muzikologicky, historicky, či štýlovo príbuzné melódie, ktoré by k sebe „pasovali“ ako záhradné ruže do kytice. Túlajú sa skôr po rôznych hudobných sihotiach – močaristých lúkach, riečnych ostrovčekoch i suchých vŕškoch, a zbierajú kytičky z veľmi rozmanitých poľných kvetov. Ich jediným aspektom výberu je atraktívnosť melódie a hudobno-estetická kombinovateľnosť do nových, zaujímavých spojení.

Hudobná formácia Páni času má dnes troch členov. Základnými inšpiráciami gajdošského štýlu multiinštrumentalistu Lukáša Lacka je tradičný prejav slovenských gajdošov predovšetkým z oblasti Pohronského Inovca, tradičná írska a škótska hudba a jej dnešné spracovania, a hra španielskych gajdošov. Technicky i svojou hudobnou predstavivosťou dnes jednoznačne patrí k tým najlepším slovenským gajdošom. Pri hre na píšťale je fascinovaný írskym štýlom nátisku, nasadzovania, práce s tónom a zdobenia, ktorý s obľubou (a treba priznať, že pôsobivo) používa aj pri interpretácii slovenských ľudových melódií.

Tým povestným krkom, ktorý drží hlavu kapely je Lukášova hudobná a životná partnerka Zuzka Hanusová, usmievavá hráčka na bodhráne, či bubne, ktorá ale ovláda aj štýl hry na tamburíne, aký by sme skôr očakávali pri interpretácii ohnivej juhotalianskej tarantely. S chuťou používa i množstvo dômyselných perkusií vlastnej výroby. Naviac prekvapila výborným zvládnutím dychových nástrojov. Jej skvelé šalmajové party dodávajú nahrávkam skutočnú renesančnú vôňu.

„Basa tvrdí muziku“ v tomto zoskupení neplatí. Tu neustály tep kapely vytvárajú predovšetkým bicie nástroje s výrazným gitarovým rytmickým sprievodom málovravného, ale dôrazného a presného Jána Kostolányho. Gitara naviac vytvára aj zaujímavé a nezvyklé harmonické podklady, a je isto plnohodnotným nástrojom, bez ktorého by toto trio nemohlo dosiahnuť svoj hutný, zároveň rytmicky pestrý i harmonicky nápaditý zvuk. Jednu baladu, ktorej názov nesie i celý album, si zaspievala aj Petra Karolusová, ktorá v minulosti s členmi Pánov času spievala v rôznych hudobných zoskupeniach. Petre sa na nahrávke podarilo predviesť prirodzený spevný prejav, ktorý prispel k pôsobivosti tejto kompozície.

Albumom ZELENÉ SIHOTE sa poslucháčovi predstavuje vyzretá kapela so svojim vlastným novým moderným hudobno-estetickým názorom, ktorý vychádza z poznania estetiky svojich hudobných koreňov, výborného zvládnutia techniky hry a nápaditých aranžmánov. Nebojte sa, že vás gajdošská hudba po čase začne nudiť – to vám pri PÁNOCH ČASU isto nehrozí.

Páni času vydali CD s gajdošskou hudbou!

V piatok 3.3.2017 v Bratislavskom Kamel klube sa odohral znamenitý kocert Pánov času, spojený s krstom ich prvého CD Zelené sihote. Krstným otcom bol Andrej Jobus (Vrbovské vŕby, Vrbovskí výťazi), ktorý uviedol album do života extraktom z Echinacei. Počas samotného koncertu boli prezentované tri druhy gájd a v priebehu následnej voľnej zábavy mnoho daľších, stretli sa tu totiž muzikanti nielen z Bratislavy, ale aj Brna, Nitry, Oravskej Polhory či z Hriňovej.
Tento zážitok si môžete pripomenúť fotkami v našej galérii alebo zostrihom z koncertu.

Prečítajte si odborné recenzie na album Zelené sihote. Ak by ste mali o CD záujem, na stránkach Pánov času sa dočítajte ako.

„Albumom ZELENÉ SIHOTE sa poslucháčovi predstavuje vyzretá kapela so svojim vlastným novým moderným hudobno-estetickým názorom, ktorý vychádza z poznania estetiky svojich hudobných koreňov, výborného zvládnutia techniky hry a nápaditých aranžmánov.“

Celá recenzia Milana Ruska tu.

„Páni času Zelenými sihoťami jednoznačne dávajú najavo, že nemienia kĺzať po povrchu.“

Celá recenzia Petra Obucha tu.

Príhovor k 25. GF Tatarka

Vážení priatelia!

Dožili sme sa s akým takým zdravím dvadsiateho piateho ročníka a ja sa zamýšľam ako nás tie roky poznačili, čo priniesli dobrého a o čo nás pripravili. Je nesporné, neodškriepiteľné
že sa podarilo zakladateľom to , čo ani sami hádam neočakávali. Z hrobu pozdvihnúť nástroj , ktorý nesporne patrí do kultúrneho dedičstva nášho národíka. V hlave sa mi už niekoľko dní premieta vysokorozpočtový film našich účastí v „Inoveckom trojuholníku“.

Už prípravy na Lehotu boli neskutočne krásne. Po robote som väčšinou peši pochodovau do Podlavíc za Janom Šteskom a tam v útulnej dielničke sme spolu pripravovali nástroje na prezentáciu a reprezentáciu našej oblasti Banskobystrickýho kraja. Podriadili sme všetko poctivej príprave, aby sa nestalo , ako neraz, že sa gajdy spriečili a hrali si čo chceli. Vrieskali, skučali len riadon tón nie a nie s ních dostať. Tomu bolo treba podriadiť celú prípravu. Podporovaní dobre vychladeným pivom a trúnkom, zaručene z blízkej riečanskej pálenice sme tvorili a vylepšovali čo sme inde odkukali a odpozorovali. Hlavný poradca a kritik Minko Štesko nás potom väčšinou zotrel ako prvákov a prerábali sme zase. Darmo, znalec je znalec. Babráci a krepáni sme boli, ešte bol len pri bráničke. Ale sme sa nedali odradiť a do hlbokej noci až kým nepadla fľaša sme robili to čo sme vedeli. A potom
zase väčšinou peši, lebo , buď už nešiou spoj alebo ma nechceu zobrať, zrobeního. Peši! Do Sásovej domov. Keď prišiou vytúžený piatok, deň D, prehrali sme si naše pesničky nacvičenie po nociach a tralááá do Lehoty.

Vyriadená Janova MB 1000 , osem razy vyváraná, sa valila smerom jasným do krčmy „U Domína “ vo Veľkej, kde bola prvá zhrávka a samozrejme koštovka všetkýho navláčenýho alkoholu, všetkých výrobcov legálnych aj nelegálnych. Ten humbuk v Domínovej telocvični mi aj teraz znie v ušiach. Každý v inom rohu, každý čo najhlasnejšie a ešte aj spev do toho podporovaný ľahko sa pohupujúcimi domorodcami. No takto sme začínali my, Hronci, chlapci podpolianski, hrdí a odhodlaní dokázať medzi ostatnými svoju neporaziteľnosť a fortieľ, ale aj krásu nástrojov prekrásne vybíjaných Jankovými rukami. Všetci krútili uznanlivo hlavami až kým sa im od inýho nekrútili. Čas sa posunul a tak nás Domín s citom krčmárskym podúrau ďálej do ciela našej cesty.

Atmosféra v krčme na Malej sa nedá popísať , to treba zažiť a precítiť. Podanie rúk, zvítanie sa a hybaj zahrať na bínu, tie naše. Kulturák, napikovaný do popuku a ľudia nadšený s našich výkonov. Potom privítanie na pôde obecného úradu a zase do krčmy.

Po polnoci sme sa pobrali jeden rok do Jedlových dopumpnúť sa a zahrať miestnym tancu a spevu chtivím chlapom domácim. Cestou, ale premrznutú a smykľavú cestu romovia z V3S-ky posypali škvárou a my sme na ňu riadne doplatili. Niekde v tme po ceste nám sprskal motor a Jano už nie práve za volant súci sa hneď s patričným slovníkom podujal odstrániť závadu. Ja som ho odborne , z bezpečnej vzdialenosti podporoval radami ktoré veľmi
neprijímal a keď bol v koncoch tak som nastúpil ja! Všetky vedomosti som použil aj s prosbami, že zavrú krčmu sa mi nepodarilo auto natočiť. Baterka fuč, zima, sneh, vietor nás nepríjemne ohlodával. Ale svetielko nádeje sa našlo. Okolo idúce auto ohlásilo našu
nemohúcnosť, kde inde ako v krčme! Za chvíľu sa dovalili totálne napití záchrancovia aj na traktore Zetor, zapli zručne škodovčičku a začala jazda smrti. Traktorista videl všetko, ja iba kedy, tedy jeho obrovské kolesá. Lietal som s boka nabok a tento cirkus nemal konca. Trvalo to dlho a mňa predtým uzimenýho na kosť zrazu zavalovali horúčavy strachu. Rallye skončilo kde inde, ak nie pred krčmou. Toľko napitých automechanikov už v mojom živote neuvidím!!! Na tom motore sa vystriedala celá dedina. Keď mechanik zahrmel hlavou do motorovýho priestoru a mal dosť, nastúpil ďalší. No zlatí ľudia….

Na druhý deň sme, už možní, zistili že cigánskej škváry máme plný karburátor a
štyridsať nastavovaní rozdelovača bolo zbytočné. Auto sme nechali u
Ferka Ďuriača, našťastie jediného nemechanika v obci a bol pokoj.

V máji som z odťahovkou prišiou do Jedlových po auto. Prešiou som hore dolu, ale červenej škodovky nikde. Po piatom raze sme našli jednu striebornú, podobnú. Po kontrole som zistil, že je naša. Fero, dobrák, priviazau psa aj s reťazou k autu aby ho nebodaj niekto neukradou a
pes odprevádzajúc každú osobu prechádzajúcu okolo otrieskal reťazou kapotu do strieborno-hrdzava. Aj takie sa príhody na Fašiangy diali.

Pokračovanie o rok.

Čalamacha

Nezaradené