Pozrime sa však na muziku. Ako už bolo naznačené, na albume sa mieša viacero vplyvov. Slovenský živel sem zjavne prináša gajdoš s dlhou folklórnou praxou a duša celého projektu Lukáš Lacko. Hneď prvá zmes Od Kostolian druhý dom hrdo priznáva tú najírečitejšiu časť (nielen) slovenského gajdošského repertoáru – šteklivé piesne (tie možno nájsť aj vo sviežom Hopaj čupaj). Popri ľudových piesňach ale Páni času siahajú aj po starších slovenských prameňoch (Vietorisov kódex, zbierka Anny Szirmay-Keczerovej) a treba povedať, že celkom šikovne (Hopaj čupaj zaujme výraznou kombináciou melódií, v Bosorkách „zoslaďákovanie“ szirmayke svedčí). Stredoveké kúsky reprezentujú napr. poľská Bugurodzica či Medvedí tanec. Z keltského sveta siahajú Páni skôr po súčasnej autorskej tvorbe (McGoldrick, TinWhistler, Brian Finnegan). Táto časť repertoáru má svoju silu aj vďaka Lackovmu sugestívnemu píšťalkárskemu prejavu; táto interpretačná rovina mu (popri gajdách) veľmi sedí. V neslovenskom materiáli muzikanti nemajú takú potrebu aranžérsky prikladať ruku k dielu ako v prípade domáceho. Srdce milovníka keltštiny isto zmäkne a oko stredovekára zaslzí, no ak chcú Páni času časom osloviť aj širšie zástupy, nebolo by na škodu aranžérsky si vziať trochu na paškál tradične pokojne plynúce inštrumentálky, v ktorých slovenské ucho poľahky zablúdi. Viaceré skladby by potrebovali nožnice producenta ako soľ; po preškrtaní by získali väčší ťah na bránu. Albumu by isto pomohlo aj viac spevu – či už samotného Lukáša, ktorý napriek krátkej praxi skrýva potenciál a ukazuje peknú farbu, alebo hosťujúcej Petry Karolusovej (jej príjemne rozvlnený, clivý prejav dostáva titulnú baladu tam, kam si to poslucháč prial, a ani o tom nevedel). Ak sa do budúcna Páni času viac rozospievajú, výrazne zvýšia svoj komunikačný potenciál. Pekným príkladom je vtipný remake talianskej koledy s kozákovskou slovnou hračkou (Piva), ale aj slovenské gajdoštiny, pri ktorých vidno, ako zrazu zafunguje spojenie spevu a vtipu medzi inštrumentálkami.

Produkčný debut Pánov času Zelené sihote je príjemným oživením slovenskej hudobnej scény kombinujúcej rôzne tradície a žánre (či si to už nazveme world music, alebo nie) a zároveň sľubným štartom jednej kapely. Z vlastnej skúsenosti viem, že obliekanie slovenskej piesne do cudzieho (nového, iného…) šatu, nie je vec jednoduchá. Toho, že výsledkom vie byť prvoplánová lopata, sme na Slovensku, žiaľ, svedkami až zbytočne často. Páni času však Zelenými sihoťami jednoznačne dávajú najavo, že nemienia kĺzať po povrchu. Výsledok je raz viac, raz menej vydarený, no z albumu zjavne cítiť chuť hľadať vlastnú a poctivú cestu. A to nie je málo.

Hudobná formácia Páni času má dnes troch členov. Základnými inšpiráciami gajdošského štýlu multiinštrumentalistu Lukáša Lacka je tradičný prejav slovenských gajdošov predovšetkým z oblasti Pohronského Inovca, tradičná írska a škótska hudba a jej dnešné spracovania, a hra španielskych gajdošov. Technicky i svojou hudobnou predstavivosťou dnes jednoznačne patrí k tým najlepším slovenským gajdošom. Pri hre na píšťale je fascinovaný írskym štýlom nátisku, nasadzovania, práce s tónom a zdobenia, ktorý s obľubou (a treba priznať, že pôsobivo) používa aj pri interpretácii slovenských ľudových melódií.

Tým povestným krkom, ktorý drží hlavu kapely je Lukášova hudobná a životná partnerka Zuzka Hanusová, usmievavá hráčka na bodhráne, či bubne, ktorá ale ovláda aj štýl hry na tamburíne, aký by sme skôr očakávali pri interpretácii ohnivej juhotalianskej tarantely. S chuťou používa i množstvo dômyselných perkusií vlastnej výroby. Naviac prekvapila výborným zvládnutím dychových nástrojov. Jej skvelé šalmajové party dodávajú nahrávkam skutočnú renesančnú vôňu.

„Basa tvrdí muziku“ v tomto zoskupení neplatí. Tu neustály tep kapely vytvárajú predovšetkým bicie nástroje s výrazným gitarovým rytmickým sprievodom málovravného, ale dôrazného a presného Jána Kostolányho. Gitara naviac vytvára aj zaujímavé a nezvyklé harmonické podklady, a je isto plnohodnotným nástrojom, bez ktorého by toto trio nemohlo dosiahnuť svoj hutný, zároveň rytmicky pestrý i harmonicky nápaditý zvuk. Jednu baladu, ktorej názov nesie i celý album, si zaspievala aj Petra Karolusová, ktorá v minulosti s členmi Pánov času spievala v rôznych hudobných zoskupeniach. Petre sa na nahrávke podarilo predviesť prirodzený spevný prejav, ktorý prispel k pôsobivosti tejto kompozície.

Albumom ZELENÉ SIHOTE sa poslucháčovi predstavuje vyzretá kapela so svojim vlastným novým moderným hudobno-estetickým názorom, ktorý vychádza z poznania estetiky svojich hudobných koreňov, výborného zvládnutia techniky hry a nápaditých aranžmánov. Nebojte sa, že vás gajdošská hudba po čase začne nudiť – to vám pri PÁNOCH ČASU isto nehrozí.