Gajdovačka 2014
![]() |
Mgr. Peter Obuch, PhD etnomuzikológ |
Pozrime sa však na muziku. Ako už bolo naznačené, na albume sa mieša viacero vplyvov. Slovenský živel sem zjavne prináša gajdoš s dlhou folklórnou praxou a duša celého projektu Lukáš Lacko. Hneď prvá zmes Od Kostolian druhý dom hrdo priznáva tú najírečitejšiu časť (nielen) slovenského gajdošského repertoáru – šteklivé piesne (tie možno nájsť aj vo sviežom Hopaj čupaj). Popri ľudových piesňach ale Páni času siahajú aj po starších slovenských prameňoch (Vietorisov kódex, zbierka Anny Szirmay-Keczerovej) a treba povedať, že celkom šikovne (Hopaj čupaj zaujme výraznou kombináciou melódií, v Bosorkách „zoslaďákovanie“ szirmayke svedčí). Stredoveké kúsky reprezentujú napr. poľská Bugurodzica či Medvedí tanec. Z keltského sveta siahajú Páni skôr po súčasnej autorskej tvorbe (McGoldrick, TinWhistler, Brian Finnegan). Táto časť repertoáru má svoju silu aj vďaka Lackovmu sugestívnemu píšťalkárskemu prejavu; táto interpretačná rovina mu (popri gajdách) veľmi sedí. V neslovenskom materiáli muzikanti nemajú takú potrebu aranžérsky prikladať ruku k dielu ako v prípade domáceho. Srdce milovníka keltštiny isto zmäkne a oko stredovekára zaslzí, no ak chcú Páni času časom osloviť aj širšie zástupy, nebolo by na škodu aranžérsky si vziať trochu na paškál tradične pokojne plynúce inštrumentálky, v ktorých slovenské ucho poľahky zablúdi. Viaceré skladby by potrebovali nožnice producenta ako soľ; po preškrtaní by získali väčší ťah na bránu. Albumu by isto pomohlo aj viac spevu – či už samotného Lukáša, ktorý napriek krátkej praxi skrýva potenciál a ukazuje peknú farbu, alebo hosťujúcej Petry Karolusovej (jej príjemne rozvlnený, clivý prejav dostáva titulnú baladu tam, kam si to poslucháč prial, a ani o tom nevedel). Ak sa do budúcna Páni času viac rozospievajú, výrazne zvýšia svoj komunikačný potenciál. Pekným príkladom je vtipný remake talianskej koledy s kozákovskou slovnou hračkou (Piva), ale aj slovenské gajdoštiny, pri ktorých vidno, ako zrazu zafunguje spojenie spevu a vtipu medzi inštrumentálkami.
Produkčný debut Pánov času Zelené sihote je príjemným oživením slovenskej hudobnej scény kombinujúcej rôzne tradície a žánre (či si to už nazveme world music, alebo nie) a zároveň sľubným štartom jednej kapely. Z vlastnej skúsenosti viem, že obliekanie slovenskej piesne do cudzieho (nového, iného…) šatu, nie je vec jednoduchá. Toho, že výsledkom vie byť prvoplánová lopata, sme na Slovensku, žiaľ, svedkami až zbytočne často. Páni času však Zelenými sihoťami jednoznačne dávajú najavo, že nemienia kĺzať po povrchu. Výsledok je raz viac, raz menej vydarený, no z albumu zjavne cítiť chuť hľadať vlastnú a poctivú cestu. A to nie je málo.
![]() |
Ing. Milan Rusko spoluzakladateľ CSG |
V minulosti tvorili u nás nahrávky gajdošskej hudby publikované na nosičoch väčšinou len doplnok k vokálnej, sláčikovej a inej inštrumentálnej hudbe a gajdy sa vyskytovali len v jednej, či dvoch pesničkách albumu (rôzne antológie ľudovej hudby, album Má pan otec gajdy od Slovenského gajdošského združenia, a podobne, ale platí to aj pre nový CD album FS Gymnik). Ojedinelé monotematické „gajdošské“ albumy bývali zamerané na určité geografické gajdošské oblasti (nahrávky súboru Ponitran, profilové CD Jozefa Zboroňa, album Goluska, či Gajdoši I.,). Kazeta Gajdošská hudba zase podávala seriózny prehľad o stave tradičnej gajdošskej hudby v gajdošsky-aktívnych etnografických oblastiach Slovenska. Nahrávky z rôznych ročníkov festivalu Gajdovačka zase dokumentovali výkony účastníkov daného ročníka. Albumy teda spravidla spracovávali určité časové obdobie, boli fixované na určitú geografickú oblasť a obsahovali aj istý dokumentárny a náučný aspekt.
PÁNI ČASU nekombinujú len muzikologicky, historicky, či štýlovo príbuzné melódie, ktoré by k sebe „pasovali“ ako záhradné ruže do kytice. Túlajú sa skôr po rôznych hudobných sihotiach – močaristých lúkach, riečnych ostrovčekoch i suchých vŕškoch, a zbierajú kytičky z veľmi rozmanitých poľných kvetov. Ich jediným aspektom výberu je atraktívnosť melódie a hudobno-estetická kombinovateľnosť do nových, zaujímavých spojení.
Hudobná formácia Páni času má dnes troch členov. Základnými inšpiráciami gajdošského štýlu multiinštrumentalistu Lukáša Lacka je tradičný prejav slovenských gajdošov predovšetkým z oblasti Pohronského Inovca, tradičná írska a škótska hudba a jej dnešné spracovania, a hra španielskych gajdošov. Technicky i svojou hudobnou predstavivosťou dnes jednoznačne patrí k tým najlepším slovenským gajdošom. Pri hre na píšťale je fascinovaný írskym štýlom nátisku, nasadzovania, práce s tónom a zdobenia, ktorý s obľubou (a treba priznať, že pôsobivo) používa aj pri interpretácii slovenských ľudových melódií.
Tým povestným krkom, ktorý drží hlavu kapely je Lukášova hudobná a životná partnerka Zuzka Hanusová, usmievavá hráčka na bodhráne, či bubne, ktorá ale ovláda aj štýl hry na tamburíne, aký by sme skôr očakávali pri interpretácii ohnivej juhotalianskej tarantely. S chuťou používa i množstvo dômyselných perkusií vlastnej výroby. Naviac prekvapila výborným zvládnutím dychových nástrojov. Jej skvelé šalmajové party dodávajú nahrávkam skutočnú renesančnú vôňu.
„Basa tvrdí muziku“ v tomto zoskupení neplatí. Tu neustály tep kapely vytvárajú predovšetkým bicie nástroje s výrazným gitarovým rytmickým sprievodom málovravného, ale dôrazného a presného Jána Kostolányho. Gitara naviac vytvára aj zaujímavé a nezvyklé harmonické podklady, a je isto plnohodnotným nástrojom, bez ktorého by toto trio nemohlo dosiahnuť svoj hutný, zároveň rytmicky pestrý i harmonicky nápaditý zvuk. Jednu baladu, ktorej názov nesie i celý album, si zaspievala aj Petra Karolusová, ktorá v minulosti s členmi Pánov času spievala v rôznych hudobných zoskupeniach. Petre sa na nahrávke podarilo predviesť prirodzený spevný prejav, ktorý prispel k pôsobivosti tejto kompozície.
Albumom ZELENÉ SIHOTE sa poslucháčovi predstavuje vyzretá kapela so svojim vlastným novým moderným hudobno-estetickým názorom, ktorý vychádza z poznania estetiky svojich hudobných koreňov, výborného zvládnutia techniky hry a nápaditých aranžmánov. Nebojte sa, že vás gajdošská hudba po čase začne nudiť – to vám pri PÁNOCH ČASU isto nehrozí.
V piatok 3.3.2017 v Bratislavskom Kamel klube sa odohral znamenitý kocert Pánov času, spojený s krstom ich prvého CD Zelené sihote. Krstným otcom bol Andrej Jobus (Vrbovské vŕby, Vrbovskí výťazi), ktorý uviedol album do života extraktom z Echinacei. Počas samotného koncertu boli prezentované tri druhy gájd a v priebehu následnej voľnej zábavy mnoho daľších, stretli sa tu totiž muzikanti nielen z Bratislavy, ale aj Brna, Nitry, Oravskej Polhory či z Hriňovej.
Tento zážitok si môžete pripomenúť fotkami v našej galérii alebo zostrihom z koncertu.
Prečítajte si odborné recenzie na album Zelené sihote. Ak by ste mali o CD záujem, na stránkach Pánov času sa dočítajte ako.
![]() |
„Páni času Zelenými sihoťami jednoznačne dávajú najavo, že nemienia kĺzať po povrchu.“
|
Gajdošské Fašiangy
30.rokov stretnutí s človečinou
Na úvod treba povedať, že som neabsolvoval všetkých 30 ročníkov Gajdošských Fašiangov v Malej Lehote, začal som pomáhať Bercovi Garajovi a Milanovi Ruskovi s inšpíciou programu asi pri treťom ročníku. Už len cesta z Nitry do Malej Lehoty bola pred takmer tridsiatimi rokmi zážitkom. Nemali sme autá, mobilné telefóny ani maily, takže po asi štyroch hodinách s prestupovaním v Zlatých Moravciach, alebo v Novej Bani sme sa dopravili krátko predpoludním do krčmy v Malej Lehote a fašiangy mohli začať. V tých deväťdesiatych rokoch minulého storočia som mal vďaka možnosti pomáhať skvelým gajdošom a zároveň aj organizátorom stretnutia gajdošov, spoznať vtedy ešte žijúce a aktívne hrajúce osobnosti gajdošského sveta. Mená ako Jozef Rajnoha, Domin Garaj, Eliáš Levásovský, Jozef Kostúr, Jozef Zboroň, Ján Fernéza, Ján a Milan Šteskovci, Tibor Koblíček či Juraj Michelík, ale pre mňa hlavne Bernard Garaj st. majster výrobca a muzikant. Pod jeho majstrovským vedením som urobil svoje prvé hrajúce gajdy. Obdobie deväťdesiatich rokov minulého storočia malo ešte iné zaujímavé črty gajdošského života, ktoré už takmer celkom zmizli. Ladenie nástroja a vzťah gajdoša k svojim gajdám.
Stačilo prísť popoludní na chodbu Kultúrneho Domu v Malej Lehote a vstúpili by ste do sveta zvláštnej kakofónie neidentifikovateľných zvukov. Nuž, každý gajdoš si vtedy ladil a chránil svoje gajdy. Gajdy v tých minulých časoch bolo treba pred každým gajdovaním naladiť a to si vyžadovalo trpezlivosť a skúsenosť, pretože trstinové, bazové, neskôr mosadzné piskory s pridaným klarinetovým plátkom si vyžadovali starostlivosť. A toto bol čas a priestor na odovzdávanie si skúseností s výrobou ale i spôsobom ladenia nástroja a načúvaniu príbehov medzi societou málo početnou o to však zaujímavejšou, pánmi gajdošmi. Stretnutia na gajdošských fašiangoch mali vždy obrovský človečenský rozmer dlhé rozhovory o nástroji, o piesňach, trvali na ubytovaní do skorého rána. Samozrejme sa to vždy nezaobišlo bez koštovania zabíjačkových špecialít, dobrého vína a vysoko percentnej „minerálky“. Novým fenoménom gajdošského sveta dnes už samozrejmým je meno majster Juraj Dufek. Prišiel mi raz list, áno, rukou písaný na adresu domov s textom :“Pán Daloš rád by som sa zúčastnil festivalu gajdošské fašiangy, volám sa Juraj Dufek zahral by som na gajdy, ktoré som si vyrobil podľa knihy profesora Garaja.“ no a prišiel hotový majster, ktorého gajdy a v mnohých nástrojoch piskory, budete počuť aj na 30.ročníku festivalu, aj vďaka ktorému, sa gajdošská tradícia na Slovensku nielen zachovala, ale s nástrojmi stabilnými v ladení rozvinula do dnešnej podoby tento festival bol inšpiráciou pre Gajdovačku v Oravskej Polhore, kde sa gajdoši stretávajú už 18 rokov. Samostatnou kapitolu tvorí stretávanie sa slovenských gajdošov na zasadnutí Cechu slovenských gajdošov, ktorý prešiel od recesistickej podoby zasadnutí u Domina v krčme vo Veľkej Lehote do podoby občianskeho združenia tvoriaceho projekty pre podporu a zachovanie gajdošskej tradície na Slovensku. Aj s prispením cechu sa aj keď nie celkom tak ako by sme si predstavovali darí viesť mladých k láske ku gajdám a gajdošskej tradícii ako takej. Myslím že dosť bolo retrospektívy, aj keď príbehov a faktov z 30-ročnej tradície stretávania sa gajdošov v Malej a Veľkej Lehote i Jedľových Kostoľanoch by bolo na slušne hrubú knihu, zostáva mi poďakovať za možnosť stretávania sa s úžasnými ľuďmi ktorými nepochybne gajdoši a v dnešnej dobe aj gajdošky sú.
Dobré zdravie vinšujem všetkým gajdošom, výrobcom nástrojov, gajdoškám, organizátorom festivalu i všetkým návštevníkom tohto jedinečného podujatia.
S úctou
DRAHOŠ DALOŠ